Ako nízka hráčka nemala Dominika nikdy veľkú oporu v servise. Na kurtoch však bola známa svojou obrovskou energickosťou a agresívnou hrou. Výška ju prenasledovala celú kariéru. Pri každom úspechu sa vynorili práve poznámky o tom, že má 161 centimetrov.

„Dominika mala vždy problém s tým, že bola menšia ako rovesníčky. Tým pádom aj hráčky, proti ktorým sa postavila, a každý, jej vyhadzoval na oči, že to nemá význam, že to nemôže nikam dotiahnuť,“ povedala o Dominike jej mama Katarína Cibulková pre reláciu Reflex v roku 2014, keď sa Slovenka vrátila z Australian Open, kde si zahrala finále. Citoval ju vtedy portál sportky.sk.

Ako však vtedy povedala jej mama, práve fakt, že pri jej výške jej iba málokto veril, ju celú kariéru hnal vpred.

Najúspešnejšia Slovenka na grandslamoch

Premiéru na grandslamovom turnaji mala Dominika Cibulková ešte v roku 2007 ako 18-ročná. Kvalifikovala sa na Roland Garros a dosiahla tam hneď 3. kolo. O dva roky neskôr už bola v Paríži iba krok od finále. V semifinále vtedy podľahla svetovej jednotke Dinare Safinovej.

„Dnes som to celkovo nezvládla. Doľahlo na mňa zrejme to, že som sa dostala na takomto veľkom turnaji až do semifinále,“ povedala vtedy po prehre. V sotva 20 rokoch sa stala v tej dobe iba druhou Slovenkou v grandslamovom semifinále.

Postupne si v nasledujúcich rokoch pripísala osmičku najlepších na US Open, Wimbledone a potom sa opäť do tejto fázy dostala na Roland Garros 2012. V Paríži dokonca vyradila vtedajšiu svetovú jednotku Viktoriu Azarenkovú.

„Je to pre mňa veľmi dôležité víťazstvo. Tento rok som odohrala veľa zápasov, v ktorých som bola blízko k úspechu, no nezvládla som koncovku. Som šťastná, že teraz to vyšlo. Mohol by to byť zlom v mojej kariére,“ povedala po zápase. Od tohto úspechu už však na Roland Garros nikdy viac neprešla 3. kolom.

Do určitej miery to, ako povedala, zlom skutočne bol. Jediný grandslamový turnaj, kde jej ešte chýbalo štvrťfinále, bol Australian Open. V roku 2014 však melbournskú smolu zlomila. Nielen, že prešla po výborných výkonoch do štvrťfinále, ale šla ešte ďalej. V semifinále hrala so svojou veľkou rivalkou Agnieszkou Radwaňskou. Tentokrát nečakane hladko zvíťazila. Súperke povolila iba štyri hry a prebojovala sa ako historicky prvá slovenská tenistka do finále grandslamového turnaja. V ňom síce podľahla Li Na, no i tak sa nezmazateľne zapísala do histórie slovenského tenisu.

V marci sa už premiérovo v kariére pozrela do elitnej desiatky. Vtedy prešla do semifinále prestížneho turnaja v Miami, kde opäť nestačila na Li Na.

Pri finálovej obhajobe prešla o rok do štvrťfinále, v ňom neúspešne čelila vtedajšej absolútnej suverénke Serene Williamsovej, ktorá v predmetnom roku 2015 vyhrala tri grandslamy.

Úžasný rok 2016

Najúspešnejšia sezóna 2016 sa začala nenápadne. Finále na menšom turnaji v Acapulcu a triumf na ďalšom menšom podujatí v Katoviciach. Antuková sezóna ju naštartovala k skvelým výsledkom. Bola v prestížnom madridskom finále, kde podľahla Simone Halepovej. Už v 1. kole pritom vyradila svoju večnú rivalku Agnieszku Radwaňskú.

Na tráve od nej priveľké očakávania nemal nik. Možno aj preto mala symbolicky v deň wimbledonského finále naplánovanú svadbu. V Eastbourne však nečakane dokráčala k prvému titulu na tráve v kariére. Na ceste doň vo štvrťfinále opäť zdolala kedysi neobľúbenú Agnieszku Radwaňskú.

Darilo sa jej aj vo Wimbledone. Prvé tri prekážky zvládla bez problémov a v osemfinále ju opäť čakala Radwaňská. Hráčky vtedy zviedli neuveriteľnú bitku. Nakoniec sa po výsledku 9:7 v treťom sete z postupu tešila Cibulková. WTA tento duel dokonca nominovala na cenu zápas roka. Začalo sa tak vo veľkom riešiť, či nie je na mieste odložiť svadbu. Odpoveď však nakoniec dalo ďalšie kolo. Očividne unavená Slovenka nedokázala vzdorovať Jelene Vesninovej a jej cesta sa skončila vo štvrťfinále.

V tom čase Cibulková stále nepatrila stabilne do elitnej desiatky. V lete sa do nej na jeden týždeň pozrela, no definitívne sa medzi elitu zaradila až v úplnom závere roka. Po skvelých výkonoch a postupe do finále prestížneho turnaja vo Wu-chane, kde podľahla Petre Kvitovej, sa stala svetovou osmičkou. Pomaly sa o nej začalo hovoriť ako o možnej adeptke na MS WTA Tour. Ešte však potrebovala nejaké body, aby svoju účasť potvrdila.

A to sa jej podarilo. Vyskúšala si menšie podujatie v rakúskom Linzi. Vedela, že potrebuje uhrať čo najlepší výsledok, ak si chce zahrať medzi elitou. Predviedla neuveriteľnú jazdu. Nestratila ani jeden set, celkovo iba v dvoch prišla o viac ako štyri gemy a dokráčala nielen k tretiemu titulu v sezóne, ale aj k postupu na záverečný turnaj sezóny.

Tam sa ako s prvou stretla so suverénkou sezóny Angelique Kerberovou. Hoci prehrala, predviedla bojovný výkona a získala set. Proti Madison Keysovej v druhom zápase síce nemala nárok, no aj do tretieho duelu proti Simone Halepovej išla s teoretickou nádejou na postup zo skupiny. Práve vďaka suverénnym výkonom Angelique Kerberovej Slovenka, ktorá jej ako jediná vzala set, bojovala o semifinále. Potrebovala však presvedčivo zdolať Halepovú. A podarilo sa. Triumf 6:3, 7:6(5) a zvyšné okolnosti zariadili, že práve ona postúpila z trojice jednobodových hráčok.

V semifinále ju preverila Svetlana Kuznecovová. Po veľkom boji sa z postupu tešila naša hráčka. Senzácia bola na svete. Slovenka mala hrať o titul majsterky sveta.

Opäť ju čakala Angelique Kerberová. Vtedy svetová jednotka. Teraz to bol úplne iný zápas. Mal dva sety, oba v prospech Cibulkovej. Po víťazstve 6:3, 6:4 sa iba 161 centimetrov vysoká rodáčka z Bratislavy dočkala historického úspechu pre Slovensko. Dobyla koncoročný šampionát pre osem najlepších. Po ňom sa stala svetovou päťkou.

Náročné obhajoby a ústup

Hoci sa v marci Slovenka dostala na svoje kariérne maximum v podobe štvrtého miesta, žiaden výraznejší výsledok nepridala. Okrem finále v New Havene nedokázala vyhrať viac ako dva zápasy za sebou, často končila v 1. kole. Zatiaľ čo rok 2016 ukončila ako päťka, sezónu 2017 uzatvárala na 26. mieste. Vo svojej biografii priznala, že obhajoby ju skľučovali. Trpela depresiami. Hoci bola na vrchole kariéry, práve úspech, v ktorý zrejme ani nedúfala, spôsobil, že trpela.

V roku 2018 sa jej výkony stabilizovali. Hoci nevyhrala žiaden turnaj, mala niekoľko finálových účastí. V Budapešti nestačila na van Uytvanckovú. V Štrasburgu prežila jednu z najkrutejších prehier svojej kariéry. Proti Anastasii Pavľučenkovovej si zahrala tri tajbrejky, bojovala, zvrátila takmer stratený stav, mala dokonca dva mečbaly, no nakoniec z kurtu odchádzala ako porazená. Po tejto prehre mohli diváci na jej tvári vidieť aj slzy.

Dominika Cibulková ešte predviedla dva dobré grandslamové turnaje. Vo Wimbledone skončila vo štvrťfinále na rakete výborne hrajúcej Jeleny Ostapenkovej. Na US Open v 3. kole zaskočila niekdajšiu víťazku podujatia Angelique Kerberovú, vtedy svetovú štvorku. Podobne ako v preslávenom Singapure, ani tentokrát však nenašla recept na Madison Keysovú.

Vo Wu-chane potom dokonca uštedrila „kanára“ svetovej jednotke Halepovej a prešla do štvrťfinále. V Pekingu zdolala vtedajšiu svetovú deviatku Sloane Stephensovú a prešla opäť medzi osem najlepších. Bol to prakticky posledný väčší úspech v kariére Dominiky Cibulkovej.

Sezónu 2019 takmer celú premaródovala s achilovkou. Na hlavnom okruhu vyhrala iba dva zápasy. Pridala dva triumfy vo Fed Cupe proti Brazílii, kde sa rozlúčila s reprezentáciou. Jej posledným zápasom v kariére vo dvojhre tak zostane prehra v 1. kole Roland Garros s Arynou Sabalenkovou. Na rovnakom podujatí potom ešte hrala s lúčiacou sa Luciou Šafářovou štvorhru. Prehrali tiež v 1. kole.

Kariéra Dominiky Cibulkovej v kocke

Vyhrala osem turnajov na okruhu WTA. Medzi nimi vyčnieva titul z MS WTA Tour 2016. Stala sa iba štvrtou hráčkou v histórii, ktorá vyhrala pri svojom debute. Zahrala si ďalších 13 finále. Získala jeden titul vo štvorhre. Osem sezón ukončila v elitnej tridsiatke. Najvyššie bola na štvrtom mieste sveta. Má na konte šesť grandslamových štvrťfinále, jedno semifinále a jedno finále. Ako jediná Slovenka v histórii sa nielen pozrela do grandslamového finále, ale, čo je taktiež jedinečné, bola minimálne medzi elitnou osmičkou na každom z Grand Slamov.

Slovenská tenistka päťkrát zdolala svetové jednotky. Dvakrát Caroline Wozniacku a po jednom raze Simonu Halepovú, Angelique Kerberovú a Viktoriu Azarenkovú.

Často sa hovorí o jej výške, skutočne je v tomto smere rekordérkou. Je historicky najnižšou víťazkou Turnaja majsteriek. Vyššie ako na Cibulkovej štvrté miesto sa v renkingu dostala jedna hráčka nižšia ako Slovenka – Amanda Coetzerová, ktorá meria 158 centimetrov a bola svetovou trojkou.

The post Silný príbeh: Dominika Cibulková – Pre výšku ju odpisovali, ona sa stala najúspešnejšou Slovenkou appeared first on Tenisový Svet.

Ťažké prebíjanie sa medzi elitnú stovku

Víctor Estrella Burgos sa narodil 2. augusta 1980 v dominikánskom Santiagu de los Caballeros. Krajina je v športovom svete známa výbornými atlétmi, no najmä bejzbalistami. Tenis tu mal dlho status okrajového športu. Malý Víctor vlastne nebol taký malý, keď ho začal hrať. Mal deväť rokov a údery sa snažil naučiť pozorovaním hráčov v miestnom klube, kde zbieral loptičky. Premiérový profesionálny turnaj odohral až po svojich 20. narodeninách! Ako tenista samouk neoplýval veľkou kvalitou. Ani peňazí nemal nazvyš. Uvedomil si preto, že cestovať po turnajoch je zbytočné a jeho sporadické štarty sa obmedzovali na domáce podujatia.

V roku 2006 sa Viti, ako ho prezývajú, začal viac venovať turnajovému cestovaniu. Dlho to bolo napriek tomu trápenie. Postupne sa síce vypracoval na challengerového hráča, ale na úspešnú kariéru to nevyzeralo. Tridsiatiny sa navyše blížili. A práve tie boli prelomovým momentom. Drobný Dominikánec sa čoraz väčšmi presadzoval a v novembri 2011 senzačne ovládol challenger v kolumbijskom Medellíne. Málokto si vtedy uvedomoval, že dôvod Estrellovho úspechu je prostý. Hralo sa v nadmorskej výške 1495 metrov.

V ďalších mesiacoch balansoval na hrane druhej a tretej svetovej stovky. Na jeseň 2012 prišla tvrdá rana. Zranenie, ktoré ho nadlho vyradilo z hry. Ako neskôr priznal, počas pauzy uvažoval o konci kariéry, ale rodina a blízki priatelia mu dodali silu bojovať ďalej. Po návrate v apríli 2013 sa začali diať pozoruhodné veci. Dominikánsky bojovník triumfoval v Quite a Bogote. V oboch juhoamerických metropolách sa hrali vtedy challengre.

Veľký sen si splnil v marci 2014. Po víťazstve na challengeri v Salinase sa dostal ako prvý Dominikánec do najlepšej stovky svetového rebríčka. V máji si odkrútil na Roland Garros grandslamovú premiéru. Z prehry v 1. kole si ťažkú hlavu nerobil. Všetko si vynahradil na US Open, kde dokráčal vo veku 34 rokov do 3. kola. V New Yorku mal obrovskú podporu. Drukovala mu početná hispánska komunita.

Víctor Estrella Burgos na ATP turnaji v Bogote (2014):

Magické Quito

Vo februári 2015 sa prvýkrát objavil v kalendári ATP turnajov Ecuador Open v Quite. Estrella Burgos sa naň podľa očakávania prihlásil. Obrovským šokom však bolo, keď v nedeľu zdvihol nad hlavu trofej pre víťaza. Stal sa druhým najstarším tenistom s premiérovým titulom z ATP podujatia. Vo finále zdolal Španiela Feliciana Lópeza, vo štvrťfinále si na ňom vylámal zuby aj Martin Kližan.

Zostrih finále z edície 2015:

Ten sa vtedy nechal počuť, že sa už na tento turnaj nikdy nevráti. Ťažké podmienky vo výške 2850 metrov nad morom nie sú pre každého. Loptičky lietajú v riedkom vzduchu rýchlejšie ako hocikde inde, majú vyšší odskok. Tradične sa tu darí tenistom s výborným podaním a vyšším agresívnejším antukárom. Spomenúť možno Thomaza Bellucciho, Alberta Ramosa-Viňolasa. A potom bol Víctor. Vysoký len 172 centimetrov, so slabším servisom a bekhendom, z ktorého hral takmer výlučne slajz. Napriek tomu bol neporaziteľný a na víťazstvo z roku 2015 nadviazal aj v nasledujúcich dvoch ročníkoch.

Zavŕšenie hetriku:

Neobhájený titul na štvrtý pokus a postupný úpadok

Február 2018 a Vitiho pokus o štvrtý titul za sebou. Nevyšlo to. V 2. kole sa o to postaral Rakúšan Gerald Melzer. Tým sa začal úpadok dominikánskeho „kráľa Quita“. Prišiel o značnú porciu bodov, na turnajoch, kde si ešte uplatňoval dobrý renking končil v úvodných kolách a do decembra 2018 padol až do štvrtej stovky.

V aktuálnej sezóne ešte prišli pokusy o návrat, no márne. Estrella Burgos patrí „do hôr“ a inde sa zväčša nechytá ani proti členom top 200. Tak to bolo aj v najlepších rokoch, keď mu skoro polovicu bodového konta tvorilo Quito.

Záverečná kapitola

Nevyhnutné prišlo. V lete sa Dominikánec definitívne rozhodol. Je čas skončiť. „Zažil som mnohé vzostupy a pády, no cítim sa požehnaný Bohom a vďačný za podporu celého dominikánskeho ľudu, ktorý ma povzbudzoval, aby som pokračoval toľko rokov. Jednou z najcennejších vecí bolo reprezentovanie mojej krajiny. Odnášam si krásne spomienky na víťazstvá a skúsenosti z olympijských, panamerických, stredoamerických hier i Davis Cupu. Oficiálne sa rozlúčim v októbri v Santo Domingu,“ informoval pred pár týždňami.

A to Santo Domingo prišlo. Víctor si naposledy vychutnal zápasovú atmosféru. Uňho doma bola úchvatná. Víťazstvo v 1. kole nad Salvádorčanom Marcelom Arévalom si isto bude pamätať. Následne nemal šancu proti Brazílčanovi Thiagovi Monteirovi, no o to veľmi nešlo. Rovnako ako o nočný deblový koniec v úvodnom kole.

I’m not crying, you’re crying.

A standing ovation for Victor Estrella Burgos, as the bids farewell in front of the home faithful in Santo Domingo. Thanks for the memories, @Vitiestrella80. pic.twitter.com/GydYWSoKwe

— ATP Challenger Tour (@ATPChallenger) 9. októbra 2019

Estrella Burgos je hrdina, ktorý doma spopularizoval tenis, hoci tomu dlhé roky nič nenasvedčovalo. No on je nielen národný hrdina, ale aj príklad pre všetkých, ktorí majú pocit, že ak sa nepresadili do tridsiatky, už to nepríde.

Krátke zhrnutie kariéry na záver. Dominikánsky tenista to dotiahol v rebríčku až na 43. miesto, samozrejme, najmä vďaka Quitu. Svetlé momenty však zažil aj inde. Tretie kolo US Open 2014, už spomínané, určite nie je na zahodenie.

The post Silný príbeh: Víctor Estrella Burgos – Obdivuhodná cesta bojovníka je na konci appeared first on Tenisový Svet.

Švédsky talent, ktorý zlákal nočný život

Marina Judanovová sa narodila 18. októbra 1989 v Rusku. Mala 16 rokov, keď sa stala národnou šampiónkou v tejto vekovej kategórii a v celosvetovom meradle bola 251. medzi o dva roky staršími dievčatami. „Bola som dobrá juniorka, nádejná. V roku, keď som oslávila 16. narodeniny, sa to však so mnou začalo zároveň uberať zlým smerom. Tlak z dosahovania top výsledkov v tenise i škole spôsobil, že som začala mať klasické tínedžerské problémy,“ zaspomínala si vlani pre portál Spazio Tennis.

„Všetko som nenávidela, rebelovala som. Vymklo sa to spod kontroly. Bola som ovplyvnená nesprávnymi ľuďmi, začala som fajčiť, piť, stretávať sa so staršími mužmi,“ píše bez príkras vo svojom príbehu zverejnenom pred pár dňami stránkou BBC. „Škoda, že mi vtedy nikto nevedel pomôcť,“ uviedla ešte v decembri v štúdiu Tennisportalen TV.

Marina Judanovová v Tennisportalen TV:

Odpor voči všetkému spôsobil, že v máji 2006 odohrala mladá Švédka posledný tenisový zápas. Po osemnástke podľa vlastných slov na šport úplne zanevrela a raketu zavesila na klinec na dlhých osem rokov.

Dobrá práca a postupné hľadanie si cesty k tenisu

Marina Judanovová bola napriek tínedžerskej rebélii dievčina s dobrými študijnými výsledkami. Preto jej po úspešnom dokončení vysokej školy nerobilo problém nájsť si dobré pracovné miesto. Zamestnala sa ako inžinierka v automobilke Volvo. „Napriek tomu, že som tam dobre zarábala, sedieť celý deň v kancelárii ma nenapĺňalo pocitom šťastia,“ vysvetľovala pred rokom pohnútky vedúce k tomu, že začala uvažovať o zmene.

Keď mala 26 rokov, znova chytila do rúk tenisovú raketu. Sprvu hrala rekreačne, potom ako sparringpartnerka. „Keď boli Serena, Vinciová a Pennettová, všetky tridsiatničky, v semifinále US Open 2015, vkradla sa mi do hlavy taká myšlienka… Najskôr som išla na národné turnaje a šlo to dobre. Znova som v sebe objavila hlad po tenise a začala som hrať vo Švédsku všetky podujatia, ktoré som mohla,“ priblížila svoj návrat.

Reštart kariéry s úskaliami

Na jar 2016 to začala Marina opäť nesmelo skúšať medzi profesionálkami. Postupne sa objavovala na viacerých medzinárodných turnajoch až nakoniec v septembri 2017 opustila prácu, ktorá jej zabezpečovala istoty a vrhla sa na vlastnú päsť do sveta veľkého tenisu na plný úväzok. Zobrala 20 000 eur z rodinných úspor, ktoré si vyčlenila na cestovanie, ubytovanie a ďalšie výdavky súvisiace s kariérou. „O 30 rokov by som si veľmi vyčítala, že som to neskúsila,“ povedala vlani vo švédskej televízii.

Reportáž vo švédskej televízii:

„Všetko je to hazard. Ak pôjdem na dlhú cestu, môžem si dovoliť letenku? Môžem si dovoliť ísť tam o pár dní skôr, aby som prekonala pásmovú chorobu? Alebo je to príliš drahé? Ak je však v týždni menej turnajov, musím hľadať taký, na ktorý sa dostanem, lebo štartové polia sú silnejšie,“ uvádza príklad častého problému, ktorý musí riešiť.

„Ak cestujem sama, ubytujú ma na turnaji na izbe s inou hráčkou. Často s takou, proti ktorej na druhý deň hrám. To je fajn, lebo aj ona chce byť dobre pripravená. Horšie je, ak už vaša spolubývajúca vypadla. Je v rezorte, so zahraničnými chlapmi, ktorých už asi nikdy neuvidí, zabáva sa s nimi a potom príde na izbu uprostred noci,“ spomína prípady, keď sa pred zápasom poriadne nevyspala.

Kuriózne sú aj duely na okruhu ITF: „V kvalifikáciách si auty hlásime vzájomne. Hráčky to využívajú. V stávke je veľa, v tenise sú niektoré body dôležitejšie ako iné. Ak je loptička polovicou na čiare a polovicou v aute, som si istá, že 80 percent hráčok zahlási aut, ak im to pomôže.“

Výsledky a cieľ

Marina Judanovová sa po obnovení kariéry postupne zlepšuje. Vlani v lete získala svoj prvý profesionálny titul, keď ovládla 15-tisícovú ITF akciu v holandskom Alkmaare. Vo finále zdolala aj známu Belgičanku Greet Minnenovú. V aktuálnej sezóne pridala na domácej 15-ke vo Varbergu druhý titul.

po zisku titulu vo Varbergu

V renkingu je momentálne o mesiac 30-ročná švédska tenistka na 563. pozícii, čo je sedem miest pod jej kariérnym maximom. Čo však ďalej? Stále je v strate a z investície 20 000 eur jej zostala už len štvrtina. „Nemám pred sebou ďalších desať rokov. Ako dlho budem môcť zdôvodňovať hranie na plný úväzok? Mojím cieľom je zarábať si tenisom na živobytie. Ak to dokážem, chcem hrať navždy. V tenise ukazujem, kto som,“ dodáva odhodlane.

The post Silný príbeh: Marina Judanovová – Najskôr mrhala talentom, potom kvôli tenisu opustila dobrú prácu appeared first on Tenisový Svet.

Najskôr praváčka, potom ľaváčka

Taylor Townsendová sa narodila 16. apríla 1996 v Chicagu do rodiny Garyho a Sheily. Inšpiráciou hrať tenis pre ňu bola staršia sestra Symone. „Začala som, keď som mala štyri roky. Staršia sestra začala skôr a všetko, čo robila ona, som chcela aj ja. Je praváčka, takže aj ja som vzala raketu do pravej ruky. Hrala som tak asi rok, no trénerovi sa niečo nezdalo, pretože keď som cúvala alebo sa hýbala do strán, padala som. Tak som raketu prechytila do ľavačky a problém bol preč,“ spomína na svoje začiatky.

sestry Townsendové

Už ako dieťa bola Taylor obklopená skvelými odborníkmi. V rámci svojho programu XS Tennis ju viedol uznávaný Kamau Murray, v ôsmich rokoch sa jej ujal otec Donalda Younga – Donald senior, ktorý je blízkym priateľom jej mamy z detských čias. V 14 rokoch mal prísť zlomový moment v kariére nádejnej dievčiny. Presťahovala sa na Floridu a stala sa súčasťou rozvojového programu Americkej tenisovej asociácie (USTA).

Kruté a necitlivé zaobchádzanie zo strany asociácie

Americká tínedžerka mala vždy mohutnú postavu, napriek tomu si ju asociácia vybrala a ona svojimi výsledkami dokonale rúcala predsudky. Na juniorskom US Open 2011 hrala 3. kolo, na Australian Open 2012 ovládla dvojhru i štvorhru. Deblový titul si zopakovala aj na Wimbledone. Už od apríla bola svetovou jednotkou a tenisová verejnosť v Spojených štátoch amerických čakala, čo predvedie na US Open.

A vtedy to prišlo. USTA jej nielen odmietla udeliť voľnú kartu medzi profesionálky, ale aj financovať cestu a pobyt v New Yorku počas juniorského turnaja! Dôvod? Taylor Townsendová je podľa kompetentných príliš tučná a kým nezhodí pár kíl, nemôže očakávať podporu. Na domácom Grand Slame ju jednoducho nechceli. Vzhľadom na jej vtedajšie výsledky bizarné a hlúpe.

Reportáž o rozhodnutí asociácie:

Chicagská rodáčka napokon na juniorskom US Open nechýbala. Cesta bola financovaná cez zbierku organizovanú Kamauom Murraym a jeho programom XS Tennis. Predstavitelia USTA neskôr hovorili o akomsi nedorozumení, no negatívna škvrna a pocit diskriminácie nezmizli. Taylor im opäť vytrela zrak, keď získala v New Yorku ďalší deblový titul. Juniorskej kariére dala zbohom po finále Wimbledonu 2013.

Taylor Townsendová vs Belinda Benčičová (zostrih finále Wimbledonu):

Profesionálne výsledky, ktoré dlho zaostávali za očakávaniami

Medzi ženami sa „oťukávala“ americká tenistka od roku 2010. Čo je paradoxné, na US Open 2011 jej dokonca udelili voľnú kartu do kvalifikácie. Takisto o dva ročníky neskôr. Prelom prišiel v sezóne 2014. „Posilnilo ma to ako človeka, ako hráčku. A posilnilo ma to aj v tom zmysle, že viem, že to, čím som si prešla ja, pomohlo iným,“ spomínala vtedy na staršiu krivdu. A skutočne, na antukových ITF podujatiach valcovala súperky a vybojovala si štart na Roland Garros.

Dokráčala tam až do 3. kola hrajúc svoj životný tenis! „Je veľmi talentovaná, chodí na sieť. Dnes to často nevidno. Ovláda dropšoty, hrá skvelé uhly. Bolo zábavné sledovať ju, bude z nej výborná hráčka,“ chválil ju vtedy britský fenomén Andy Murray. V nasledujúcom roku nazrela Illinoisanka do top 100, ale zasekla sa. Postupne spadla v rebríčku až na 394. miesto.

Reportáž po postupe do 3. kola Roland Garros:

Trvalo to až do jesene 2017, kým ukončila vyše dva a polročné pôsobenie mimo elitnej stovky. Vlani predvádzala pomerne stabilné výkony. Tri tituly na ITF akciách neboli sklamaním, no na hlavnom okruhu vytúžené úspechy stále neprichádzali. V podobnom duchu pokračovala Townsendová aj v posledných mesiacoch.

Šok na US Open

Na US Open 2019 sa musela predrať cez kvalifikačné sito. Zdalo sa, že to nevyjde. Vo finálovom kole mala proti nej Srbka Nina Stojanovičová set k dobru a v tajbrejku druhého dejstva náskok 5:1. Domáca hráčka sa však zmobilizovala, do hlavnej súťaže sa po hrdinskom obrate dostala a tam sa začali diať divy.

Tenisovú verejnosť šokovala i očarila zároveň, keď v 2. kole zdolala rumunskú hviezdu Simonu Halepovú po odvrátení mečbalu 2:6, 6:3, 7:6(4). Najúžasnejšie bolo, že dokázala eliminovať jej strojový tenis štýlom servis-volej. Archaickým a raritným aj medzi mužmi, nieto medzi ženami. Hrala ho však dokonale, presne tak, ako v časoch svojej najväčšej slávy jej idol Martina Navrátilová.

Taylor Townsendová vs Simona Halepová (zostrih):

„Je to pre mňa potvrdenie, že som na správnej ceste. Povedala som si, že nemám čo stratiť. Idem do toho a vydám zo seba to najlepšie, čo sa dá,“ tešila sa vtedy nová newyorská hrdinka. „Už som párkrát proti nej nastúpila, takže som vedela ako hrá. Lenže dnes urobila zmenu. Išla takmer po každej loptičke na sieť. Bolo to trochu iné. V istej chvíli som stratila rytmus a nevedela som, čo mám zmeniť,“ priznala Halepová.

Neskôr to schytala od 23-ročnej Američanky aj ďalšia Rumunka Sorana Cirsteová a jej púť zastavila až dnes v noci vo 4. kole Kanaďanka Bianca Andreescuová. Taylor však zanechala v New Yorku výborný dojem a po rokoch pripomenula svojimi výkonmi národnej asociácii krivdu, ktorú na nej spáchali. „Mojou hlavnou motiváciou je láska k tenisu,“ je už dlhé roky stručné, no veľavravné motto jedného z najpríjemnejších prekvapení turnaja.

Taylor Townsendová vs Bianca Andreescuová (zostrih):

The post Silný príbeh: Taylor Townsendová – Pre váhu ju zhadzovala aj domáca asociácia appeared first on Tenisový Svet.

Večne nevýrazný

Biografiu Paola Lorenziho si prejdeme len v skratke. Narodil sa 15. decembra 1981 v Ríme. Ako junior nevynikal a dlho sa nepresadzoval ani medzi mužmi. Sotva zbieral úspechy na challengeroch, nieto na hlavnom okruhu. Veľa ľudí by takýto život nevydržalo. Až sezóna 2009, v ktorej oslávil 28. narodeniny, mu priniesla prienik do top 100. V nasledujúcej debutoval na Grand Slamoch.

V ďalších rokoch sa v stovke nedržal pravidelne, neustále balansoval na jej hranici. Starnúci Talian to však neriešil, tenis si vždy užíval a bavil ho. A nakoniec to prišlo. Odmena za všetku drinu a odriekanie. Lorenzi vyhral v Kitzbüheli 2016 svoj prvý ATP turnaj! V máji 2017 dosiahol aj rebríčkové maximum v podobe 33. priečky. Štvrtým kolom US Open dosiahol v edícii 2017 i svoje grandslamové maximum.

Zostrih finále z Kitzbühelu:

Úpadok áno, koniec nie

Potom to už išlo s talianskym tenistom dole vodou. Z času na čas síce prekvapil aj na hlavnom okruhu, ako vlani, keď zdolal v 1. kole US Open Brita Kyla Edmunda, no jeho miesto bolo na challengeroch. A tam sa pohybuje aj tento rok.

Nevyšla mu kvalifikácia Australian Open, o niečo prekvapujúcejšie ani Roland Garros. Na Wimbledone sa zmestil do hlavnej súťaže, no Rus Daniil Medvedev bol priťažký úvodný súper. Dvakrát dobre to nevyzeralo ani na US Open, kam šiel bez prípravného hardového turnaja.

Zostrih finále z Manerbia – poslednej Lorenziho prípravy pred US Open:

New York so senzačnými výsledkami na druhý pokus

Keď prehral po vyše troch a pol hodinách vo finále eliminácie US Open s Čechom Jiřím Veselým, mohlo sa zdať, že je to posledné grandslamové vystúpenie kariéry. Paolo však z New Yorku neodišiel a odhlásenie Juhoafričana Kevina Andersona ho poslalo do hry ako „lucky losera“. A začali sa diať divy.

V 1. kole to pritom vyzeralo na trpký koniec. Talian prehrával s domácim mladíkom Zacharym Svajdom 0:2 na sety. Takýto stav dôverne pozná, vedel však, že ho nikdy v živote neotočil. V americkom teple to mohlo vyzerať proti o generáciu mladšiemu protivníkovi ako nemožné. Rímsky rodák sa však osudu vzoprel a vyhral po výsledku 3:6, 6:7(5), 6:4, 7:6(4), 6:2.

Paolo Lorenzi vs Zachary Svajda (zostrih):

„Nehral som svoj najlepší tenis. Spočiatku som netriafal veľa úderov. Potom som sa snažil sústrediť na to, aby som hral trochu lepšie. Predtým som hral viac ako tri a pol hodiny a napriek tomu som sa cítil dobre. Vedel som, že som v dobrej fyzickej kondícii,“ reagoval na cenný postup Lorenzi.

Kto by si však naňho stavil v 2. kole? Mal za sebou náročné duely a pred sebou mladý srbský supertalent Miomira Kecmanoviča. Za frenetického povzbudzovania z tribún ale Paolo zmietol všetky predpoklady zo stola. Po 4 hodinách a 48 minútach zvíťazil 7:6(11), 6:7(2), 7:6(2), 3:6, 6:3.

Paolo Lorenzi vs Miomir Kecmanovič (zostrih):

„Milujem hrať tenis. Aj v piatok, keď som prehral 6:7 v rozhodujúcom sete, bol som šťastný. Zo svojho výkonu a možnosti zahrať si tu znova. Samozrejme, keď takéto duely vyhráte, ste šťastnejší. Ja však tenis milujem, preto som stále tu,“ hovorí o svojej dlhovekosti Riman.

The post Silný príbeh: Paolo Lorenzi – Nezlomný veterán, ktorý už v New Yorku nemal byť appeared first on Tenisový Svet.

Detstvo s hendikepom a nečakaná voľba

Lee Duck-hee sa narodil 29. mája 1998 v juhokórejskom Čečchone. Zatiaľ čo jeho krajan Čchung Hjeon sa narodil s problémami s priestorovým videním, Lee je od narodenia hluchonemý. Dosť veľký hendikep pre tenistu, pomysleli by ste si. Juhokórejčan akékoľvek predsudky nekompromisne zamietol pod koberec. Napriek tomu priznáva, že keď ako dieťa prvýkrát chytil do rúk raketu, zdalo sa mu to príliš náročné a nechcel viac hrať.

V juniorskej kategórii do 18 rokov začal hrávať už ako 13-ročný! Úspechy na seba nenechali dlho čakať. Mal len 14, keď už valcoval svojich súperov a v renkingu stúpal závratnou rýchlosťou. Ako 15-ročný si zahral aj na juniorských grandslamových podujatiach. Veľké úspechy ale na najprestížnejších turnajoch neprichádzali. Štvrťfinále na US Open 2014 a Australian Open 2015 neboli výsledky zodpovedajúce jeho reálnym možnostiam. Povyhrával však množstvo iných turnajov a v marci 2014 bol na 3. mieste v rebríčku chlapcov.

Po Wimbledone 2015 sa rozhodol sústrediť na profesionálny tenis. „Ľudia opisujú hluchotu ako postihnutie, ale netrápi ma to, pretože to považujem za svoju najväčšiu výhodu oproti ostatným hráčom,“ uviedol v tom čase pre britský Daily Mail. V čom spočíva táto výhoda? „Nikdy ma počas zápasu nerozhodí publikum, protihráč alebo akýkoľvek iný zvuk. Môžem sa naplno sústrediť na svoju hru. Je to môj špeciálny dar, ktorý iní hráči nemajú,“ dovysvetlil.

Lee Duck-hee na juniorskom Wimbledone 2015:

Prechod medzi profesionálov a pocta od Nadala

Prechod medzi mužov čečchonský rodák nijak neodkladal. Pri svojej premiére dokráčal v apríli 2013 do 2. kola ITF Futures turnaja v japonskej lCukube a po tomto turnaji sa stal najmladším hráčom v rebríčku ATP. Jeho pozoruhodné výkony napriek hendikepu vtedy zaujali aj španielsku legendu Rafaela Nadala. Na Twitteri napísal: „Lee Duck-hee nás učí, ako ďaleko sa dá zájsť bojovnosťou.“

Medzi mužmi sa rýchlo etabloval a ako 15-ročný si zahral prvé finále na okruhu ITF. Najskôr deblové doma v Gimčeone, o pár mesiacov neskôr aj singlové v indickom Radžpure. V júli 2014 získal medzi mužmi svoj prvý titul. Premožiteľa nenašiel na ITF Futures podujatí v Hongkongu. Rovnaký úspech sa mu podaril na konci sezóny aj v kambodžskom Phnom Penhe.

Veľký vzostup a následná stagnácia

V roku 2015 napredoval juhokórejský mladík raketovým tempom. V apríli ovládol dva za sebou nasledujúce turnaje v Indonézii a postupne sa začal presadzovať aj na challengeroch. V máji si zahral v Soule štvrťfinále, v ktorom mal na lopate Japonca Go Soedu. Potom si odbehol znova na ITF okruh, aby triumfoval v japonskej Kašiwe. Do konca roka ešte ovládol dve ITF akcie, ale challengre mu nepriali.

po zisku titulu v indonézskej Jakarte

Rozdiel medzi tým, aké výkony podáva Lee Duck-hee na challengeroch a ITF podujatiach, sa začal stierať až v sezóne 2016. Postupne prichádzali štvrťfinále, semifinále a v septembri v taiwanskom Kao-siungu aj prvé finále. V boji o titul uspel v derby Čchung Hjeon. Lee sa napriek tomu razom blížil k elitnej stovke, v apríli 2017 mu patrilo 130. miesto, no nasledoval útlm. V nasledujúcich takmer 24 mesiacoch sa talentovaný mladík pohyboval na rozmedzí druhej a tretej stovky rebríčka.

„Tenis je najlepší spôsob ako prežiť v normálnej spoločnosti. Chcem sa rozvíjať a byť najlepší na svete. To je môj sen. Že nepočujem som si uvedomil v šiestich rokoch. Najskôr som bol v šoku, že som iný. Pri mame som sa naučil čítať z pier. Počas zápasov je však pre mňa ťažké komunikovať s empajrovými rozhodcami. Mnohí mi vraveli, že sa nestanem dobrým tenistom, lebo som hluchý, no ja som im chcel ukázať, že sa mýlia,“ vravel predvlani pre ATP tenista, ktorý nepoužíva napriek hendikepu znakovú reč.

Lee Duck-hee a jeho blízki rozprávajú jeho príbeh:

Prelomový rok 2019?

V aktuálnej sezóne ukazuje stále ešte mladý tenista opäť svoju lepšiu tvár. V júni si pripísal v americkom Little Rocku druhé challengerové finále a tento týždeň vstúpil do histórie. Vďaka neveľkému záujmu sa dostal priamo do hlavnej súťaže ATP turnaja v americkom Winston-Saleme. V 1. kole zdolal 7:6(4), 6:1 Švajčiara Henriho Laaksonena a stal sa prvým nepočujúcim tenistom, ktorý zvíťazil na hlavnom okruhu.

Lee Duck-hee – rozhovor pred 1. kolom vo Winston Saleme:

https://www.youtube.com/watch?v=rgGEnnUZDEc

„Ľudia sa mi kedysi posmievali. Vraveli, že by som nemal hrať tenis. Bolo to ťažké, ale rodina a priatelia mi pomohli zvládnuť to. Chcel som všetkým dokázať, že sa to dá. A vyslať signál smerom k ostatným sluchovo postihnutým, aby sa nenechali odradiť. Keď na sebe budete tvrdo pracovať, zvládnete čokoľvek,“ uviedol 212. muž renkingu po historickom víťazstve za asistencie svojej priateľky a dobrovoľníka.

“People made fun of me for my disability… I wanted to show everyone that I could do this. My message for people who are hearing impaired is to not be discouraged. If you try hard, you can do anything.”

Duckhee Lee takes on No. 3 seed Hubert Hurkacz today at the #WSOpen. pic.twitter.com/jb8UK7CzuO

— ATP Tour (@ATP_Tour) 20. augusta 2019

V nočnom 2. kole síce prehral Lee Duck-hee 6:4, 0:6, 3:6 s favorizovaným Poliakom Hubertom Hurkaczom, ale jeho odkaz z Winston-Salemu už bude živý navždy. Pre ľudí s hendikepom je príkladom, ako žiť naplno v spoločnosti zdravých ľudí a zdravých tenistov zas môže motivovať jeho láska k športu a bojovnosť. Ak niekedy na kurte nemajú svoj deň, môžu si spomenúť na pokorného Juhokórejčana, ktorý je deň čo deň v bubline ticha, čo je mimoriadne obťažné.

Výborne to vystihol Brit Andy Murray: „Ak by som hral so slúchadlami, bolo by neuveriteľne náročné odhadnúť rýchlosť loptičky a jej rotáciu. Naše uši používame vo veľkom, aby sme reagovali.“

The post Silný príbeh: Lee Duck-hee – Nepočujúci chlapec, ktorý vstúpil do histórie appeared first on Tenisový Svet.

Z nenápadnej juniorky členka top 100

Patricia Maria Tigová sa narodila 27. júla 1994 v rumunskom Caransebese. Tenis začala hrávať až v ôsmich rokoch, napriek tomu dobehla svoje rovesníčky a ešte pred 15. narodeninami začala brázdiť po juniorskom okruhu. Kariéra to nebola svetoborná. Nikdy si nezahrala na dievčenskom Grand Slame a v rebríčku bola najvyššie na 67. pozícii.

Tak, ako negarantuje úspešná juniorská kariéra úspešnú profesionálnu, nie je nikde napísané, že priemerný junior nemôže tvrdou prácou svojich talentovanejších vrstovníkov dohnať. Presne to je aj prípad Tigovej. Prvé menšie ITF podujatia vyhrala na ženskom okruhu v sezóne 2012, rok 2014 zakončila v top 250 a mohla sa vrhnúť aj na grandslamové kvalifikácie.

Prechod bol náročný. Zrazu, v júli 2015, sa však znenazdajky všetko zmenilo. Najskôr prišlo pri premiére v hlavnej súťaži WTA turnaja (doma v Bukurešti) 2. kolo a hneď pri druhom štarte v azerbajdžanskom Baku šokujúce finále. Po skalpoch Chorvátky Donny Vekičovej či Rusky Anastasie Pavľučenkovovej sa sen o titule rozplynul na rakete inej Rusky Margarity Gasparianovej.

Patricia Maria Tigová vs Donna Vekičová (zostrih):

V sezóne 2016 si zahrala Rumunka v hlavných súťažiach Wimbledonu a US Open. Vďačila za to májovému prieniku do top 100, ktorý jej zaručilo nečakané štvrťfinále na prestížnom podujatí v Madride. Svoje rebríčkové maximum vylepšila v apríli 2017 na 83. miesto.

Patricia Maria Tigová vs Samantha Stosurová (zostrih štvrťfinále v Madride):

Zdravotné problémy a neskôr príjemné starosti

Od leta 2017 sprevádzali rumunskú tenistku zdravotné problémy. Ako prvý sa ozval chrbát a v septembri sa rozhodla z okruhu stiahnuť. Hrať na pol plynu nemalo význam, v mladom veku bolo najlepším riešením dať si pauzu a všetky zranenia si doliečiť. Tie sa v tom čase vzájomne prekrývali a otázka nebola, čo má zranené, ale ktoré zranenie je najlimitujúcejšie.

Tigová si vytrpela svoje s lakťom, utrpela fraktúru holennej kosti v podkolennej oblasti, pre problémy s dýchaním musela podstúpiť operáciu nosa, ale najhorší bol zrejme spomínaný chrbát. V najhorších chvíľach si podľa vlastných slov ani nedokázala zaviazať šnúrky na topánkach.

Rehabilitácia bola zdĺhavá, no rodáčka z Caransebesu si prestávku dobrovoľne a s radosťou ešte predĺžila. So svojím partnerom a trénerom v jednej osobe, ktorým nie je nik iný než bývalý 74. tenista sveta Razvan Sabau, totiž otehotnela a vlani v novembri porodila dcéru Sofiu. So začiatkom novej životnej etapy sa mohla začať aj „nová kariéra“.

s dcérou Sofiou a krajankami Alexandrou Dulgheruovou a Elenou Bogdanovou

Úspešný reštart

Hoci mala Tigová zmrazený rebríček (157. miesto), rozhodla sa, že nebude plytvať turnajmi, kde ho môže využiť. Tých je len 12 a po vyše ročnej prestávke sa necítila na to, aby sa začala okamžite konfrontovať s hráčkami v kvalifikáciách WTA turnajov. V apríli sa preto vydala na vyše dvojmesačný pobyt do mexického Cancúnu, kde sa hralo každý týždeň 15-tisícové ITF podujatie.

Zo „zájazdu“, ktorý absolvovala s partnerom a dcérou, sa vrátila ovenčená dvoma titulmi. „Pätnástky“ však neprinášali body do rebríčka WTA (od augusta sa to zmení), na 25-ky sa bez renkingu nevedela dostať, a tak bolo mexické turné viac sústredením. A nákladným. Výdavky na úrovni 25 000 amerických dolárov, zárobok na odmenách 9000, z ktorých ešte tretinu „zhltli“ dane.

„Keby sme vedeli, že zmenili pravidlá, neminuli by sme toľko peňazí na cestu. Bol to dobrý plán, dobrý nápad, ale teraz na tom nezáleží. Išli sme tam pre nič. Predtým by som získala okolo 30 bodov, bola by som v rebríčku okolo 500. miesta, teraz som nedostala nič,“ banovala Rumunka

Ani herne nebol návrat jednoduchý. „Bolo to veľmi zložité. Nečakala som to. Doma som trénovala, ale zabudla som, ako hrať zápasy. Fyzicky to bolo ťažké, lebo som po príchode (do Mexika) ešte nebola úplne pripravená, mentálne zas preto, že som musela myslieť len na tenis a nie na Sofiu,“ priznala s odstupom času.

Návrat do „prvej ligy“

Prvotné sklamanie a pocit vyhodených peňazí boli pochopiteľné reakcie, no výdatná porcia zápasov sa ukázala ako dobrá pre sebavedomie a získanie praxe. Tigová sa rozhodla vrátiť na hlavný okruh v kvalifikácii Wimbledonu. Prehra 6:3, 1:6, 4:6 so Španielkou Paulou Badosovou Gibertovou iste mrzela, ale ukázala jej, že na to má.

Zábery z Wimbledonu:

„Celý čas som plánovala návrat. Nemyslela som na koniec alebo niečo podobné. Nedokážem si predstaviť lepšiu vec, ktorú by som mohla robiť, ako hrať tenis,“ referovala po wimbledonskom vystúpení.

Minulý týždeň sa čochvíľa 25-ročná tenistka vrhla s voľnou kartou do kvalifikácie WTA International turnaja v Bukurešti. Prešla ňou bez väčších problémov a v hlavnej súťaži začala písať doslova rozprávkový príbeh. Dokonalý šok pripravila svetu, keď zdolala v 2. kole 11. ženu sveta Anastasiju Sevastovovú z Lotyšska.

Patricia Maria Tigová vs Anastasija Sevastovová (zostrih):

„Veľmi, veľmi som chcela vyhrať. Necítim sa proti žiadnej súperke ako tá horšia. Viem, že keď prídem na kurt a predvediem maximum, môžem vyhrať. Sevastovová je môj vzor. Vie predvídať pohyb súperky, to je štýl, ktorý chcem aplikovať aj ja. Môj hlavný cieľ je prestať hrať pod tlakom a odniesť si z každého zápasu niečo pozitívne,“ vravela po veľkom skalpe novinárom.

Jej bukureštský sen sa tým neskončil. Vo štvrťfinále zdolala Češku Kristýnu Plíškovú, v semifinále Nemku Lauru Siegemundová a zastavila ju až vo finále Kazaška Jelena Rybakinová.

Zostrih bukureštského finále:

Napriek tomu odišla Tigová, dnes 264. tenistka sveta, z Bukurešti s novou dávkou sebavedomia a v rozhovoroch vyslovila aj posolstvá, ktoré si môžu osvojiť všetci: „Nechcem rozmýšľať nad rebríčkom, chcem sa len zlepšovať. Chcem to brať zápas za zápasom, bod za bodom. Viem, že ak prehrám zápas, život sa nekončí. Materstvo ma spravilo pokornejšou, učenlivejšou, slušnejšou.“

The post Silný príbeh: Patricia Maria Tigová – Po nekonečných problémoch návrat ako zo sna appeared first on Tenisový Svet.

Detstvo v tenisovej rodine a ťažké rozhodnutie

Marcos Baghdatis sa narodil 17. júna 1985 v cyperskom Limassole do rodiny Christosa a Andouly Baghdatisovcov. Otec, ktorý má libanonský pôvod, bol tenisovým nadšencom. K tomuto športu najskôr priviedol starších bratov Marinosa a Petrosa, s ktorými Marcos začínal. Spomedzi súrodencov mal jasne najväčší potenciál a v 11 rokoch pochopil, že je tenis niečo viac ako len jeho vášeň.

V tom, aby sa stal profesionálom, ho podporoval najmä otec. Ako Marcos spomína, mama bola spočiatku proti. Už v 13 však vyhral prvýkrát dospelácky národný šampionát a bolo jasné, že je čas posunúť sa ďalej. Vtedy si ho zároveň na turnaji vo Francúzsku všimol skaut z akadémie Patricka Mouratogloua. Sám majiteľ akadémie napokon po debatách s Christosom Baghdatisom Marcosa „stiahol“ k sebe.

so svojím koučom a mentorom Mouratoglouom

Na jeseň 1999 sa tak začala písať nová kapitola v živote 14-ročného chlapca, ktorý sa ocitol ďaleko od rodiny a priateľov vo veľkom Francúzsku. Rád spomína na rodinu Benhaimovcov, ktorá sa ho vtedy ujala a u ktorej býval.

Zázračný junior z Afroditinho ostrova

Poctivý tréning pod prísnym dohľadom Patricka Mouratogloua z neho spravil v priebehu pár rokov vo svojej vekovej kategórii hviezdu. Baghdatis postúpil do finále juniorského US Open 2002 i 2003, vyhral Australian Open 2003 a v rovnakom roku sa stal víťazom prestížneho Orange Bowlu. S juniorskou kariérou sa rozlúčil ako svetová jednotka.

víťaz melbournskej juniorky

O víťazstve na Orange Bowle spätne povedal: „Bol to vtedy nepochybne najväčší titul mojej kariéry. Dodalo mi to sebavedomie a ubezpečilo ma to, že som sa rozhodol správne, keď som odišiel od rodiny a priateľov, aby som žil svoj sen.“

Najväčším Cyperčanovým rivalom v najúspešnejšom juniorskom období bol iný tenisový sympaťák – Francúz Jo-Wilfried Tsonga. Od jesene 2001 do jesene 2003 s ním odohral šesť zápasov s bilanciou 3:3. Stretával sa však aj s Britom Andym Murraym či ďalšími Francúzmi Gaelom Monfilsom a Richardom Gasquetom.

s Richardom Gasquetom

Prechod medzi profesionálov spätý so Slovenskom

Medzi profesionálmi sa „oťukával“ cyperský tenista od roku 2002. Prvú výraznú stopu zanechal medzi mužmi v lete 2004, keď si s voľnou kartou zahral na olympiáde v Aténach. Po skalpe Francúza Grégoryho Carraza tesne prehral v 2. kole s Nemcom Nicolasom Kieferom. Na US Open prešiel o pár týždňov kvalifikáciou a v 2. kole hlavnej súťaže vzal set Švajčiarovi Rogerovi Federerovi. Bol to zároveň rok, keď sa stali Gréci majstrami Európy vo futbale, čo mu vraj dodalo vieru v samého seba.

Zostrih zápasu proti Federerovi na US Open:

Na jeseň rozosmutnil, no čiastočne si i podmanil, Bratislavu. Z kvalifikácie dokráčal k titulu zo Slovak Open. V semifinále zdolal nášho Karola Becka a následne vo finále aj Dominika Hrbatého.

V sezóne 2005 sa už Marcos Baghdatis etabloval medzi profesionálmi. Na Australian Open si na ňom vylámali zuby aj Chorvát Ivan Ljubičič alebo Španiel Tommy Robredo, až vo 4. kole ho zastavil Federer. Na jeseň si zahral v Bazileji prvé ATP finále, v ktorom ho zdolal Čiľan Fernando González. Do top 100 prenikol ako prvý zástupca svojej krajiny.

Fragmenty z druhej polovice bazilejského finále:

Australian Open 2006 alebo keď sa na Cypre zastavil čas

Na Australian Open 2006 sa bude spomínať ešte dlhé roky. Veľká grécka komunita žijúca v Melbourne chodila povzbudzovať Baghdatisa na všetky zápasy, v hľadisku vytvárala frenetickým skandovaním elektrizujúcu atmosféru a ich hrdina „kosil“ favorita za favoritom. Ako bájny grécky bežec Feidippides, ktorému je prisudzovaný beh z Maratónu do Atén, i grécky Cyperčan Baghdatis išiel na kurte na úplné dno síl.

Fanklub pripravujúci sa na zápas:

V 2. kole potreboval päť setov na Čecha Radka Štěpánka, vo 4. zdolal v štyroch amerického bombardéra Andyho Roddicka, vo štvrťfinále znova v piatich Chorváta Ivana Ljubičiča, v semifinále napriek manku 0:2 aj Argentínčana Davida Nalbandiana. Vo všetkých týchto stretnutiach bol outsider! Vo finále prehral 7:5, 5:7, 0:6, 2:6 s Federerom, keď už od druhého setu bojoval s kŕčmi.

Finále Australian Open (zostrih):

Okrem Melbournu vtedy žili „Baghmaniou“ aj ľudia na Cypre. Brali si dovolenky, aby nemuseli ísť do práce a mohli sledovať zápasy svojho nového hrdinu, v športe, ktorý bol dovtedy okrajový a väčšina ho sledovala asi tak, ako Slováci skejtbording či softbal. Po prílete domov ho vítali v uliciach masy!

Príchod domov:

Ďalšie veľké momenty

Rok 2006 bol naozaj rokom snov. Po austrálskom úspechu neprišlo žiadne poľavenie a pod vedením francúzskeho kouča Guillauma Peyra prišiel aj skvelý Wimbledon. Vo 4. kole zdolal limassolský rodák s vtedy nezameniteľnými dlhými vlasmi a strniskom na tvári bez straty setu domácu nádej Andyho Murrayho, následne v štyroch Austrálčana Lleytona Hewitta. Od finále ho odrezal Španiel Rafael Nadal. V auguste sa dostal Marcos na 8. miesto v rebríčku ATP.

Zostrih wimbledonského semifinále:

https://www.youtube.com/watch?v=guTBQ6qiBOM

Jeden z najepickejších zápasov 21. storočia sa odohral v 2. kole US Open. Nastupujúca cyperská hviezda sa konfrontovala s odchádzajúcim domácim miláčikom Andrem Agassim. Obaja sa chtiac-nechtiac dostávali do päťsetových bitiek často. Teraz to nebolo inak. Baghdatis sa dostal z manka 0:2 na sety, hoci bol vo štvrtom dejstve dva brejky pozadu, no napokon zaknihoval po výsledku 6:4, 6:4, 3:6, 5:7, 7:5 posledné víťazstvo kariéry legendárny Američan.

Marcos Baghdatis vs Andre Agassi (zostrih piateho setu):

V septembri získal Limassolčan v Pekingu prvý ATP titul, na konci roka sa stal športovcom roka na Cypre a napísal knihu o svojom živote.

Rok 2007 – stabilne v top 20

Na Australian Open síce prišla prehra v 2. kole s Monfilsom, no cyperský bojovník hodil sklamanie rýchlo za hlavu a vo februári získal v Záhrebe druhý veľký titul. Potvrdiť príslušnosť k špičke po prelomovej sezóne je vždy ťažké, ale jemu sa to viac-menej darilo. Na Wimbledone postúpil do štvrťfinále, v ktorom odohral ďalší z pamätných duelov.

s trofejou zo Záhrebu

Prehral síce 6:7(4), 6:7(9), 7:6(3), 6:4, 5:7 so Srbom Novakom Djokovičom, no svojím zmŕtvychvstaním za stavu 0:3 v treťom sete opäť získal fanúšikov na svoju stranu. Na jeseň ešte zaujal prienikom do semifinále Masters 1000 podujatia v Paríži a jediný set ho delil od skalpu Nadala.

Zostrih súboja s Nadalom:

Ďalšie neuveriteľné zápasy a zdravotné problémy

V roku 2008 bojoval Baghdatis s problémami so zápästím a s tým spojenou nestabilnou formou. Napriek tomu odohral ďalšie dva neuveriteľné maratónske zápasy, no, ako bolo po Australian Open 2006 proti silným súperom zvykom, odchádzal z nich ako porazený. V 3. kole v Melbourne podľahol 6:4, 5:7, 5:7, 7:6(4), 3:6 domácemu Lleytonovi Hewittovi. Nestačilo mu ani otočiť z 1:5 vo štvrtom sete. Zápas sa zapísal do histórie najneskorším koncom, keď Hewitt premenil mečbal o 4:33 ráno!

Zostrih pamätnej bitky s Hewittom:

Vo 4. kole Wimbledonu nestačil tenista z Afroditinho ostrova po setoch 7:5, 2:6, 6:3, 6:7(4), 6:8 na Španiela Feliciana Lópeza a ďalšie mesiace sezóny v podstate nehral. „Cítim sa veľmi dobre, dokonca môžem povedať, že lepšie ako kedykoľvek predtým. Mám za sebou zlý rok, na ktorý chcem čo najskôr zabudnúť. Pokúsim sa dostať späť do najlepšej dvadsiatky. Mojím cieľom je však aspoň raz v živote sa prepracovať medzi prvú päticu rebríčka ATP. Urobím pre to všetko,“ avizoval na jeho konci.

Baghdatis mieni – osud mení. Po solídnom začiatku roka 2009 a pretrpenej antukovej sezóne mali prísť veľké výsledky na tráve. V Hertogenboschi však vypovedalo službu koleno. Návrat po pár týždňoch vyšiel a charizmatický Cyperčan získal tri challengerové tituly a na záver v Štokholme aj tretí z hlavného okruhu.

štokholmský víťaz

Návrat do top 20

Rok 2010 si väčšina spája s bojom Rogera Federera a Rafaela Nadala o post svetovej jednotky. Jeden muž ich však zdolal oboch v čase, keď sa vyhrievali na piedestáli. Marcos Baghdatis. Ale postupne. V Sydney vyhral štvrtý a posledný ATP turnaj svojej kariéry. V 2. kole Australian Open skvele otočil proti Španielovi Davidovi Ferrerovi a zvíťazil 4:6, 3:6, 7:6(4), 6:3, 6:1. Následne pre únavu a z prevencie pred ďalším zranením vzdal Hewittovi.

Marcos Baghdatis vs David Ferrer (zostrih):

https://www.youtube.com/watch?v=4kELBPk_TDg

A v 3. kole v Indian Wells to prišlo. Cyperský tenista zdolal po odvrátení troch mečbalov a výsledku 5:7, 7:5, 7:6(4) prvý a poslednýkrát Federera. Na Nadala vyzrel v auguste vo štvrťfinále v Cincinnati po setoch 6:4, 4:6, 6:4. Vzápätí prišla odmena v podobe návratu do top 20. Medzi širšou špičkou sezónu aj zakončil.

Marcos Baghdatis vs Roger Federer (zostrih):

https://www.youtube.com/watch?v=nivi8oiHVas

Ústup namiesto vytúženého postupu, nesplnené sny a rodinný úspech

Pred každou sezónou Baghdatis vytrvalo hovoril o sne vrátiť sa do top 10. Bol jedným z mnohých. Dlhodobo túžil po top 5, účasti na Turnaji majstrov, zisku prvej olympijskej medaily pre Cyprus a dotiahnutiu tejto ostrovnej krajinky do svetovej skupiny Davis Cupu. Jedine posledný cieľ bol nereálny pre jeho osamotenosť.

Od roku 2011 Marcos postupne ustupoval z niekdajších pozícií. Hoci bol v najlepšom veku, neustále ho trápili menšie či väčšie zdravotné problémy, ktoré mu neumožnili dostať sa do plnej tréningovej záťaže a rozvinúť svoju formu. Zoznam zranených častí tela (niektorých opakovane) za ďalšie roky je neuveriteľný: ľavé lýtko, chrbát, slabiny, pravé rameno, pravý členok, ľavý bok, chrbtica, pravé zápästie a mnohé bližšie nešpecifikované problémy s oboma nohami.

častý obrázok posledných rokov

Tento dlhočizný zoznam prispel k tomu, že už boli Baghdatisove úspechy tenisovo sporadickejšie a rodinné. „Sú momenty, ktoré zo mňa robia hrdého Cyperčana. Možnosť niesť vlajku na otváracom olympijskom ceremoniáli v Londýne bol jedným z nich,“ uviedol v roku 2012. Vytúžená medaila však neprišla, hoci vzal v osemfinálovom 3. kole neskoršiemu domácemu víťazovi Murraymu prvý set. Aspoň bol pritom, keď sa dočkal jeho milovaný Cyprus zásluhou striebra jachtára Pavlosa Kontidesa.

otvárací ceremoniál v Londýne

Štrnásteho júla rovnakého roku spečatil Marcos Baghdatis svoj vzťah s bývalou chorvátskou tenistkou Karolinou Špremovou sobášom v rodnej krajine svojej manželky. „Najšťastnejší deň môjho života,“ informoval vtedy fanúšikov. V októbri sa im narodila dcérka Zahara.

fotografia zo svadby

Posledné roky

Cyperský sympaťák sa po slabších sezónach 2013 a 2014 opäť pozviechal a vrátil aspoň do top 50. A zaznamenal niekoľko signifikantných úspechov. V Atlante 2015 postúpil do finále ATP turnaja a znova sa mu vracalo sebavedomie. „Tento rok som oslávil tridsiatku a dúfam, že je to pre mňa nový začiatok napredovania,“ nádejal sa. V decembri sa stal zároveň druhýkrát otcom, keď prišla na svet dcérka India.

Marcos Baghdatis vs John Isner (zostrih finále v Atlante):

https://www.youtube.com/watch?v=I3bM4oBrySw

Hoci pozitívne signály prichádzali, v tesnom závese za nimi sa zväčša blížilo aj nejaké zranenie. Naposledy Baghdatis výraznejšie hviezdil v roku 2016. Vo februári v Dubaji prehral až vo finále so Švajčiarom Stanom Wawrinkom. V marci vyhral štyri daviscupové dvojhry na turnaji III. skupiny euro-africkej zóny v Tallinne a s 36 víťazstvami za sebou sa stal rekordérom, keď prekonal 33-zápasovú šnúru švédskej legendy Björna Borga.

Po vyše siedmich rokoch na Grand Slame a vôbec premiérovo na US Open postúpil v septembri do 4. kola. Stopol ho až rival z juniorských čias Monfils. Predvlani ho v poslednom veľkom finále v Čcheng-tu „pochovalo“ po piatich gemoch zranenie chrbta a vo zvyšku kariéry už len bojoval o príslušnosť k top 100.

Zostrih 4. kola US Open:

https://www.youtube.com/watch?v=jKCTohiXhpg

Koniec a nový začiatok?

„Chcem vám oznámiť, že Wimbledon bude môj posledný turnaj v pozícii profesionálneho tenistu. Nebolo to ľahké rozhodnutie. Bolo pre mňa fyzicky veľmi náročné vrátiť sa na úroveň, na ktorú cítim, že patrím. Aj keď duša chce, telo mi bráni hrať na takej vysokej úrovni, ako by som chcel. Posledné dva roky boli veľmi ťažké. Opakovane som mal zranenia a cítil som bolesť. Mám krásnu manželku, dve malé dcéry a tretie dieťa na ceste,“ oznámil tento rok pred Wimbledonom.

Marcos Baghdatis s rodinou

Aktuálny Grand Slam mu napokon vyšiel podľa plánu. Naposledy sa pred fanúšikmi tešil z premeneného mečbalu, keď zdolal 6:2, 6:4, 6:4 Kanaďana Braydena Schnura. V 2. kole prehral 1:6, 6:7(4), 3:6 s Talianom Matteom Berrettinim a nasledovala emotívna rozlúčka s milovanou londýnskou trávou, na ktorej zažil toľko radosti. Zároveň sa lúčil tu, lebo prvý tenisový zápas, ktorý v televízii sledoval, bolo finále Wimbledonu 1992 Andre Agassi vs Goran Ivaniševič.

Rozlúčka po zápase 2. kola:

„Veľmi sa teším na ďalšiu kapitolu života. Zostávam oddaný tenisu v mnohých smeroch, takže ma budete v iných úlohách naďalej vídať na okruhu,“ ubezpečuje Baghdatis svojich fanúšikov. Keďže je už dlhšie neoficiálnym mentorom a častým tréningovým partnerom Gréka Stefanosa Tsitsipasa, nie je vylúčené, že sa v dohľadnej dobe stane súčasťou jeho tímu. V grécko-cyperskej fanúšikovskej komunite sa o tom nahlas hovorí.

Marcos Baghdatis a Stefanos Tsitsipas so svojím otcom-trénerom Apostolosom

Či sa to stane alebo nie, Marcos Baghdatis má za sebou úžasnú kariéru a na Cyprus doslova „priniesol tenis“. Ktovie, kde by bol, nebyť zranení. Špekulácie sú ale zbytočné. Ako vraví, nič neľutuje. Okrem rozbitých rakiet na Australian Open 2012, lebo to nebol dobrý príklad pre mladých. Momentálne je z jeho pohľadu dôležité, že bude mať viac času na rodinu a kedykoľvek si bude môcť bez obáv zahrať s kamarátmi futbal či zájsť na štadión obľúbeného klubu Apollon Limassol.

Najkrajšie kariérne údery Marcosa Baghdatisa:

The post Silný príbeh: Marcos Baghdatis – Cyperský priekopník, ktorý nemohol naplniť potenciál appeared first on Tenisový Svet.

Detstvo a skvelá juniorská kariéra

Nicolas Pierre Armand Mahut sa narodil 21. januára 1982 v meste Angers. S tenisom začal ako päťročný v malej obci Beaucouzé. Mal 11, keď sa presunul do Paríža, kde sa začal pripravovať na vstup do sveta „veľkého tenisu“. Na prelome milénií jeho meno zažiarilo medzi juniormi. V roku 1998 sa stal národným šampiónom do 16 i 18 rokov.

Na medzinárodnej scéne zahviezdil dlháň s výborným podaním a dokonalým pokrytím siete v sezóne 1999. Vo dvojhre vyhral prestížny juniorský Orange Bowl na Floride, tesne predtým získal po boku krajana Juliena Benneteaua deblový titul na US Open. Na Australian Open 2000 dobyl štvorhru so Španielom Tommym Robredom, na Wimbledone si zas podmanil singlovú súťaž. Vo dvojhre sa stal svetovou trojkou, vo štvorhre jednotkou. Očakávania boli obrovské.

Medzi mužmi sa začal profilovať ako deblista

Výraznejší prelom prišiel až v roku 2003. Vtedy 21-ročný tenista prenikol do top 100 rebríčka ATP vo dvojhre, vo štvorhre získal v Métachl po boku Benneteaua premiérový titul. V ďalších sezónach žal úspechy predovšetkým na challengeroch. Tie boli preňho aj vstupnou bránou do grandslamových hlavných súťaží. Mohol sa zrejme profilovať ako deblista, ale dvojhru si vždy užíval. Na druhej strane, v roku 2007 si na nej v londýnskom Queen’s Clube a Newporte zahral neúspešne o titul.

Nicolas Mahut vs Andy Roddick (finále v Queen’s Clube):

https://www.youtube.com/watch?v=ZGRaYwRQ3rk

Do roku 2010 bolo jeho singlovým maximom na úrovni podujatí „veľkej štvorky“ 3. kolo Wimbledonu 2006. Medzi deblistami mal na konte päť štvrťfinálových účastí, z ktorých dve vyšperkoval dokonca prienikom do semifinále.

Nicolas Mahut vs Roger Federer (zostrih 3. kola Wimbledonu 2006):

https://www.youtube.com/watch?v=9FfokWfyRys

Wimbledon 2010

Nikdy by sa z neho asi nestala taká legenda a taký miláčik publika, nebyť Wimbledonu 2010. Mahut už v kvalifikácii okúsil, čo je to maratónsky set, keď zdolal v 2. kole Brita Alexa Bogdanoviča 3:6, 6:3, 24:22. Všetko v jeho živote však zmenil jediný zápas. Pamätné 1. kolo hlavnej súťaže proti Američanovi Johnovi Isnerovi. „Nico“ prehral 4:6, 6:3, 7:6(7), 6:7(3), 68:70.

Zápas nebude nikdy prekonaný. Trval 11 hodín a 5 minút, bol rozdelený do troch dní. „Veľký John“ zahral rekordných 113 es, francúzsky „oldschooler“ hrajúci štýlom servis-volej 103. Je takmer vylúčené, aby sa, aj pre zavedenie tajbrejku v piatom sete, niekto ďalší v budúcnosti dostal na trojcifernú hodnotu.

„Hrali sme najväčší zápas histórie na najúžasnejšom mieste. Wimbledon je najväčší turnaj a my sme predviedli najväčší zápas. Toto je zápas, na ktorý nikdy nezabudnem. Dúfam, že ľudia, ktorí ho sledovali, to vnímajú rovnako. V tejto chvíli to skutočne bolí,“ uviedol po stretnutí Mahut.

Kurt č. 18 v All England Clube zdobí dodnes pamätná tabuľa pripomínajúca tento maratónsky duel, o ktorom sa budú rozprávať historky vari aj o 100 rokov a jeho odkaz bude večne živý.

pamätná tabuľa

Singlové tituly a deblové úspechy osladené ziskom kariérneho Grand Slamu

Po nezabudnuteľnom Wimbledone sa francúzsky tenista chytil vo dvojhre výraznejšie. Na milovanej tráve získal štyri tituly z okruhu ATP – Hertogenbosch (2013, 2015, 2016) a Newport (2013). Na Wimbledone 2016 zaknihoval aj svoje doteraz jediné grandslamové 4. kolo. V rebríčku to dotiahol v máji 2014 na 37. miesto.

s trofejou z Newportu

Oveľa úspešnejšie svoj potenciál naplnil po tridsiatke vo štvorhre. Do dnešného dňa má na konte 25 titulov a v júni 2016 sa stal svetovou jednotkou. Najcennejší je však kariérny Grand Slam, ktorý získal po boku jedného spoluhráča – krajana Pierra-Huguesa Herberta. Na jeseň 2016 vyhrali US Open, o necelý rok nasledoval triumf na Wimbledone, vlani ovládli domáci Roland Garros a tento rok zavŕšili úspech víťazstvom na Australian Open.

Tajbrejk vo finále Australian Open:

V roku 2017 mal francúzsky bojovník aj výrazný podiel na triumfe „krajiny galského kohúta“ v Davisovom pohári.

Koniec kariéry za rohom a parížska senzácia

To, čo sa deje tento týždeň v Paríži, sa vymyká logike. Mahut, 252. singlista sveta, sa dostal do hlavnej súťaže, samozrejme, len vďaka voľnej karte. V úvodnom kole zdolal v elektrizujúcej atmosfére lanského semifinalistu Marca Cecchinata z Talianska po výsledku 2:6, 6:7(6), 6:4, 6:2, 6:4. Len druhýkrát v kariére otočil z 0:2 na sety. Po zápase vzal do náručia sedemročného syna Nathanaëla a frenetický potlesk si užíval na kurte s ním.

Nicolas Mahut vs Marco Cecchinato (zostrih):

Cítil, že to bolo možno jeho posledné víťazstvo pred domácim publikom. Ďalší zápas mohol byť jeho posledný. „Neviem, čo ti mám povedať. Ak poviem áno, znamená to, že končím. Ak poviem nie, nebudem celkom úprimný,“ odpovedal redaktorovi z francúzskeho denníka 20 minutes na otázku, či hrá na Roland Garros naposledy.

Aby toho nebolo málo, 37-ročný veterán sa chcel štartu pred domácim publikom vzdať. „Stále som cítil bolesť chrbta a na tréningoch to nebolo dobré. V piatok pred kvalifikáciou, 17. mája, som chcel voľnú kartu vrátiť,“ priznal pred 2. kolom. Organizátori ho presvedčili, aby počkal do nedele. Na Francúzovo rozhodovanie mala napokon zásadný vplyv manželka Virginie. Po rozhovoroch s ňou, zrejme aj s myšlienkou, že je to naposledy, sa rozhodol na Roland Garros dvojhru hrať.

Včera predviedol v 2. kole absolútne neuveriteľný výkon. Na sieti bol ako stena, znova ho hnali vpred zaplnené tribúny neúnavne skandujúce „Nico, Nico“. Tentoraz sa dráma nekonala. Ich miláčik deklasoval Nemca Philippa Kohlschreibera 6:3, 6:3, 6:3 a je po tretí raz v kariére v 3. kole domáceho Grand Slamu. Opakovala sa aj oslavná scéna so synčekom v náručí, ktorá chytá fanúšikov za srdce.

Nicolas #Mahut esbanjando simpatia com o filhote FFT pic.twitter.com/p2Zwv15fgc

— TennisVideos (@VideosTennis) 29. mája 2019

Mahutova rozprávka má už teraz šťastný koniec. Bez ohľadu na to, ako dopadne v 3. kole proti víťazovi argentínskeho derby medzi Diegom Schwartzmanom a Leonardom Mayerom. Pridanou hodnotou je aj skutočnosť, že si v Paríži zaistil dostatočný rebríčkový posun a bude môcť vyskúšať wimbledonskú kvalifikáciu. Možno naposledy.

The post Silný príbeh: Nicolas Mahut – Na Roland Garros nechcel hrať, teraz zostreľuje favoritov appeared first on Tenisový Svet.

Talentovaný chlapec s nízkou tréningovou morálkou

David Ferrer sa narodil 2. apríla 1982 v Jávei na pobreží Stredozemného mora. S tenisom začal až ako osemročný, ale veľmi rýchlo sa prejavil jeho veľký talent. V 15 rokoch prišiel prvý významný moment v jeho tenisovom živote. Trénujúc v akadémii Equelite vo Villene bojoval o podporu zo strany Španielskej tenisovej federácie. Tá sa rozhodla staviť radšej na Tommyho Robreda.

David si v tom čase tenis príliš neužíval. Okrem výzoru rockovej hviezdy ho lákali aj podobné aktivity – večerom stráveným na diskotéke či v bare nikdy nepohrdol. Rovnako ako cigaretou, čo sa s ním viezlo až do konca kariéry. Minimálne v rečiach ľudí.

Fámy o „fajčiarovi Ferrerovi“ boli v tenisových kruhoch vždy veľmi populárne, hoci sa tenista priamej odpovedi na túto otázku vyhýbal. Možno to súvisí aj s jeho charakterom a faktom, že si uvedomoval, ako musí správny vzor pre mládež vystupovať. Podľa Srba Janka Tipsareviča sa tohto zlozvyku zbavil okolo roku 2013.

Zlomový moment po tvrdom treste

Kým príbeh o vzťahu španielskeho tenistu k cigaretám žije najmä vďaka „ľudovej slovesnosti“, príbeh o tom, ako sa v ňom prebudila láska k tenisu, opakoval často sám. Raz ho po tréningu, ktorý „odflákol“, zamkol tréner Javier Piles do maličkej temnej skrine, pričom mu dal len kúsok chleba a vodu.

Bola to vtedy posledná kvapka. Urazený tínedžer takéto konanie trénera odmietol akceptovať, nahnevane ohlásil koniec kariéry a odišiel pracovať na stavbu. Tam pochopil, že to nie je o nič menšia drina a nijak ho stereotyp v partii robotníkov a horúčave nenapĺňa. Po týždni prišiel so sklopenými ušami za Pilesom a poprosil ho, či by mohol pod jeho vedením pokračovať. Kouč súhlasil.

David Ferrer bol po tvrdej lekcii ako vymenený. Z problémového tínedžera sa stal obrovský pracant, ktorý už na kurte nikdy nič nevypustil. A s Pilesom si vytvorili vrúcny vzťah. Prísny tréner sa stal tenistovým „druhým otcom“ – zostali spolu do konca roka 2013.

David Ferrer s Javierom Pilesom

Cesta medzi tenisovú elitu

Hoci je len 175 cm vysoký a servisom si nikdy príliš nepomáhal, vďaka húževnatosti prenikol rodák z Jávey v sezóne 2002 prvýkrát do top 100 rebríčka ATP. Na Grand Slame po prvý raz zaujal v roku 2005, keď si pripísal štvrťfinále Roland Garros. Zastavil ho v ňom krajan Rafael Nadal, ktorý ho neskôr obral o nejeden významný antukový úspech. V rovnakej sezóne získal „Ferru“, ako ho prezývajú, v Bukurešti prvý ATP titul. Na konci roka bol pevnou súčasťou elitnej dvadsiatky.

Ďalšie míľniky prišli v roku 2007. Subtílny Španiel sa predral do najlepšej desiatky a zaknihoval prvé grandslamové semifinále. Prekvapivo na harde na US Open. Tentoraz naňho vo 4. kole nevyzrel ani Nadal, no v semifinále bol Srb Novak Djokovič priveľké sústo. Sezónu uzavrel prienikom do finále Turnaja majstrov v Šanghaji, kde mu nedal šancu Švajčiar Roger Federer.

Zostrih finále Turnaja majstrov:

Po drobnej kríze roky na výslní – Masters titul a grandslamové finále

Od jesene 2008 do leta 2010 sa Davidovi nedarilo úplne ideálne a nachádzal sa v druhej, chvíľu i v tretej desiatke hodnotenia. Nakoniec však ukončil sezónu 2010 ako svetová sedmička a v top 10 zimoval pravidelne aj počas nasledujúcich piatich rokov. Úžasná konzistencia výkonov z neho robila prakticky pred každým Grand Slamom jedného z favoritov druhého sledu.

Bohužiaľ, turnaje „veľkej štvorky“ boli v jeho najlepších rokoch absolútnou doménou Federera, Nadala a Djokoviča. Španielsky bojovník na nich prešiel 17-krát aspoň do štvrťfinále, len štyrikrát však spravil aj ďalší krok a finále má na konte jediné. Zrodilo sa na Roland Garros 2013. Prešiel doň bez straty setu, no Nadalovi vzal v boji o titul len osem gemov. O pár týždňov si pripísal aspoň renkingové maximum, keď sa stal svetovou trojkou.

Zostrih finále Roland Garros 2013:

„Nemal som žiadnu šancu. Nikoho neobviňujem, no moja motivácia na zápas nebola najlepšia. Šiel som na kurt trochu zúfalý. Je to normálne, logické, bolo to moje prvé finále. Ja ani môj tím sme vtedy nevedeli, ako sa na zápas čo najlepšie pripraviť,“ priznal minulý týždeň v jednom z rozhovorov.

Najväčším singlovým úspechom Ferrera napokon zostalo nečakané víťazstvo na ATP Masters 1000 turnaji v Paríži o rok skôr. Na rýchlom halovom harde sa s ním príliš nepočítalo, ale bol to turnaj prekvapení, na ktorom sa navyše nezúčastnili Federer ani Nadal.

David Ferrer vs Jerzy Janowicz (zostrih finále z Paríža):

https://www.youtube.com/watch?v=5aUB6IyX904

Ústup z pozícií a ohlásený koniec

Od jari 2016 bol ústup bojovného Španiela nezastaviteľný. Problémy mu robili mladší draví súperi, jeho defenzíva postupne stratila auru nepreraziteľnosti, prehrával aj so stálicami z top 20. Za 12 mesiacov sa zo 7. miesta prepadol o 14 pozícií nižšie. Predvlani už bolo v podstate jasné, že je koniec blízko. Letné vzopätie síce prinieslo Ferrerovi posledný ATP titul, keď triumfoval vo švédskom Bastade a semifinále z Mastersu v Cincinnati, no boli to posledné záblesky.

David Ferrer vs Alexandr Dolgopolov (zostrih finále z Bastadu):

https://www.youtube.com/watch?v=T1nTADW1-6M

Vlani vyhral „Ferru“ iba 13 z 31 zápasov, z toho štyri na challengeri v Mexiku a jeden v Davis Cupe, ktorý bol jednou z jeho srdcoviek a v rokoch 2008, 2009 a 2011 ho s krajanmi vyhral. Pred US Open oznámil, že je to jeho posledný Grand Slam. Pre bolesti lýtka na ňom vzdal 1. kolo proti Nadalovi. O to obdivuhodnejšie je, akú bojovnosť ukázal v októbri na challengeri v mexickom Monterrey, kde prakticky o nič nehral a získal titul.

Smutný grandslamový koniec:

Rozlúčka

Aktuálna sezóna mala prívlastok rozlúčková. Celosvetovo milovaný Španiel si vytypoval päť turnajov, na ktorých sa chce fanúšikom naposledy ukázať. Auckland, Buenos Aires, Acapulco, Barcelona, Madrid. Na poslednú chvíľu pribudlo po Acapulcu ešte Miami. David sa nechcel s fanúšikmi iba rozlúčiť, chcel všade naposledy uspieť.

Bez víťazstva neodišiel ani raz! Štyrikrát uhral jedno, dvakrát dokonca dve kolá. Skalpy Nemca Alexandra Zvereva, Francúza Lucasa Pouilleho či svojho krajana Roberta Bautistu Aguta ukázali, že hviezdny sympaťák odchádza v čase, keď je stále schopný konkurovať najlepším. Ako však často prízvukoval, zdravie neslúži a druhý zápas v priebehu pár dní ho bolí. Navyše, manželka Marta mu priviedla vlani v máji na svet prvého syna a priority sa zmenili.

s manželkou Martou a synom Leom

Aj po konci kariéry boli odkazy Davida Ferrera silné a plné ľudskosti. „‚Rafa‘ bol pre mňa vždy zrkadlom. Aj keď je mladší a na okruh prišiel neskôr, veľa som sa od neho naučil. Vyhraj a vyhraj znova. Vyhraj Roland Garros, choď do Queensu a vyhraj znova. Ukázalo mi to, že vyhrať turnaj nestačí, treba ísť stále ďalej. Pomohlo mi to stať sa svetovou trojkou a byť konzistentný,“ vzdal hold svojmu veľkému rivalovi.

s Rafaelom Nadalom si boli vždy blízki

„Keby som nevidel týchto hráčov, keby som hral s inými, ktorých som vídal na začiatku kariéry, nestal by som sa takým dobrým tenistom. Federer všetko zmenil, pobláznil ma. Možno sa proti mne zapotil, no nikdy som nemal šancu poraziť ho,“ priznal sebakriticky.

„Grand Slam som nevyhral, lebo som toho nebol schopný. Dal som do toho všetko, nemenil by som s hráčmi, ktorým sa to raz podarilo. Môj tenisový život bol skvelý. Nevyhral som v Madride, na Roland Garros, nevyhral som veľa turnajov, ktoré som chcel, ale sú to len materiálne trofeje. Odnášam si lásku, ktorú od vás cítim a tá zostane v mojom srdci navždy,“ znel jeden z najsilnejších rozlúčkových odkazov fanúšikom.

Madridský rozlúčkový ceremoniál:

Zhrnutie

David Ferrer bol nepochybne jednou z najvýznamnejších tenisových osobností 21. storočia. Vyhral 27 ATP turnajov vo dvojhre, dva vo štvorhre. V top 10 strávil 292 týždňov, odohral 1110 zápasov, z ktorých 734 vyhral. Z aktívnych borcov je na tom lepšie len „veľká trojka“ Federer, Nadal, Djokovič. Vyhrať v ich ére Masters 1000 podujatie, dostať sa do finále Grand Slamu a stať sa svetovou trojkou je samo osebe jedinečné.

Hráči vzdávajú hold Ferrerovi:

https://www.youtube.com/watch?v=rQtHYAWSL-c

Výnimočnosť drobného Španiela netkvie len v jeho tenisových úspechoch. Jeho odkaz bude dlhé roky živý najmä vďaka jeho morálnym vlastnostiam. Na kurte vždy férový, no nezlomný. Pri Ferrerovi sme mali ako fanúšikovia istotu, že nevypustí jediný zápas, set, gem či výmenu. A to je niečo, čo mnohým mladíkom hrajúcim evidentne pre materiálne zabezpečenie chýba. Športovú vášeň môže Davidovi závidieť 99 percent kolegov z okruhu.

The post Silný príbeh: David Ferrer – Z problémového tínedžera príklad pre mladú generáciu appeared first on Tenisový Svet.