BRATISLAVA – Jej verejný status na sociálnej sieti spustil koncom júna lavínu ohlasov tenisovej verejnosti. Za svoju otvorenú kritiku na adresu zväzu a pribuchnutých dverí do reprezentácie si od fedcupového trénera Liptáka vyslúžila označenie hráčky, ktorá preceňuje vlastné možnosti.
Chantal Škamlová, jedna z absolútne najlepších deblistiek na Slovensku, odpovedala všetkým kritikom tým najlepším možným spôsobom, keď senzačne bez straty jediného setu ovládla singlový turnaj v Piešťanoch. Vo finále pritom pokorila aj veľkú favoritku Annu Karolínu Schmiedlovú.
Blízko k triumfu mala v Piešťanoch aj v deblovej súťaži, kde sa ale napokon spolu s parťáčkou Michaelovou Hončovou museli vo finále skloniť pred dvojicou Mihalíková – Čišovská. Z deblového titulu sa ale po boku Terky Mihalíkovej radovala na poslednom podujatí PTT v Prešove aj keď double jej po prehre so 17-ročnou Zelníčkovou opäť tesne uniklo. Zanevrená hráčka sa ale po triumfe vo štvorhre stala aj celkovou víťazkou štvorhry celej série slovenských prípravných turnajov.
V živote to nemala jednoduché
Dnes vám s radosťou prinášame pozoruhodný životný príbeh obyčajného dievčaťa, ktoré si počas tenisovej kariéry prežilo krajšie, ale aj smutné chvíle. Rodáčka z Banskej Bystrice sa tešila v kategórii ITF z jedenástich turnajových titulov vo dvojhre, ku ktorým pridala aj neuveriteľných 37 triumfov vo štvorhre. Zároveň však musela čeliť tým najnáročnejším životným výzvam. Čoskoro dvadsaťsedemročná tenistka to v živote jednoduché nemala…
Ako juniorská grandslamová šampiónka vo štvorhre bola v NTC odsunutá do pozície druhotriednej – neprioritnej hráčky, ktorej kondičný tréner z núdze nahadzoval loptičky z nákupného košíka. Ešte väčšiu skúšku musela zvládnuť v devätnástich rokoch, keď takmer ochrnula potom, ako jej praskla platnička. Po návrate na dvorce spoznala tvrdú realitu tenisového života bez sponzora a finančných prostriedkov. Na to, aby mohla pokračovať v kariére, si musela zarábať ako au-pair alebo príležitostná trénerka. Obsiahlejší materiál o hráčke, ktorá v týchto dňoch intenzívne zvažuje koniec hráčskej kariéry, predkladáme k lepšiemu pochopeniu jej výzvy, ktorú formulovala na základe vlastného životného presvedčenia a skúseností.
Tenis alebo tanec? Rozhodli cukríky
Tenisová púť banskobystrickej rodáčky sa začala odvíjať na kurtoch miestneho klubu Dixon, keď mala sedem rokov. Od začiatku však vôbec nebolo isté, či to bude práve tenis, ktorý jej otvorí dvere do sveta.
„Rodičia chceli, aby som sa venovala niečomu zmysluplnému. Ako malá som veľmi rada tancovala. Mamina ma teda zapísala na ľudové tance. Chcela, aby som sa im venovala aj do budúcnosti. Naši však vôbec nečakali, že ma chytí aj tenis. Na tanečnej nám učiteľka dávala za chyby rôzne tresty a na tenise náš tréner zasa cukríky za odmenu. A tak som sa napokon rozhodla pre tenis. A to aj napriek tomu, že som v začiatkoch vôbec nepatrila k tým lepším. Za moje prvé tenisové kroky vďačím trénerom Jožkovi Šuhajdovi a Marekovi Novákovi, ktorí ma viedli až do mojich 14-tich rokov.”
Cesta k vrcholu začala v Piešťanoch
V štrnástich dali rodičia Chantal na skusy do strediska v Piešťanoch, kde spravila výrazný herný pokrok pod vedením trénera Petra Branderského.
„Predstavil mi tenis aj po mentálnej stránke. A tak sa onedlho dostavili aj prvé úspechy. Zrazu som dokázala zvíťaziť nad dievčatami, s ktorými som predtým pravidelne prehrávala, ako napríklad nad Jankou Čepelovou, či Vivien Juhászovou.“
Kariéra Škamlovej sa naštartovala. Zvíťazila na Majstrovstvách Slovenska do 16 rokov a neskôr odišla do Bratislavy, kde individuálne trénovala pod vedením bývalej fedcupovej reprezentantky a niekdajšej 37. hráčky sveta Martiny Suchej. Ako sedemnásťročná už mala na svojom konte v juniorskej kategórii titul deblovej grandslamovej šampiónky z Australian Open. Po boku Jany Čepelovej získala aj titul majsterky Európy do 18 rokov a striebro z premiérových OH mládeže v Singapure. Šťastie tak začala skúšať aj na seniorskom okruhu.
V NTC sa nahadzovalo aj z nákupného koša. Vďaka aspoň za to!
Úspechy mladej tínedžerky nezostali bez povšimnutia a v tom istom roku prišla aj pozvánka do NTC.
„Prijali ma na dva roky. Najskôr som trénovala pod vedením Petra Hubera, neskôr Martina Zathureckého. Môj herný progres sa však pozastavil. Myslím si, že myšlienka NTC je veľmi dobrá. Je super, že sa týmto spôsobom snažia podporiť talenty. Avšak systém nebol v tom čase optimálne nastavený. Každý tréner mal na starosti dve až tri hráčky, ktoré nemali v rebríčku porovnateľné postavenie a tak cestoval po svete automaticky iba s tou najlepšou.“
„Problém je, že hráčke, ktorá zostane doma, sa skoro nikto nevenuje. Aj touto cestou by som sa chcela naozaj pekne poďakovať kondičnému trénerovi Ladislavovi Olászovi. V čase, keď bol môj tréner na výjazde s inou hráčkou, sa mi venoval aj na kurte, hoci robiť vôbec nemusel. Ako kondičný tréner viedol moje herné tréningy, pričom mi loptičky nahadzoval z veľkého nákupného koša zo supermarketu, aby som sa aspoň touto formou udržiavala na určitej výkonnostnej úrovni.“
Nemohol sa vám v čase neprítomnosti vášho trénera venovať niektorý z ďalších trénerov z NTC?
„Tréneri môžu za seba navzájom zaskočiť, ale každý z nich sa venuje predovšetkým vlastným zverencom. V tom čase, keď som mala sedemnásť rokov a mala som sa najviac výkonnostne zlepšovať, mi zväz ponúkol zmluvu ako pre neprioritnú hráčku a keďže som svojim spôsobom mala aj nemala trénera, rozhodla som sa z NTC dobrovoľne odísť.“
Znamená to, že ste učinili výraznejší herný pokrok na klubovej úrovni v Piešťanoch než v NTC?
„Určite. V Piešťanoch sa mi venovali podstatne viac a pravidelnejšie. Ale to neznamená, že by som akýmkoľvek spôsobom chcela obviňovať trénerov z NTC. Dodnes si myslím, že sú to výborní tréneri a chápem, že v tej dobe mali na starosti dôležitejšiu hráčku. Mrzí ma len to, že systém nebol nastavený tak, aby v jednotlivých skupinách podporoval aj iné, ako prioritné tenistky.“
Ako ste cestovali na turnajové výjazdy počas vášho pôsobenia v NTC a ako po odchode?
„Počas môjho zaradenia do programu NTC som absolvovala asi 25 až 30 turnajov ročne. Niektoré mi pritom hradil aj zväz. Občas som cestovala s vlastným trénerom, občas s trénerom Kajky Schmiedlovej, Milanom Martincom. Odkedy som odišla z NTC, cestovala som len sama a za vlastné peniaze.“
Zlomový moment v kariére
V roku 2012 musela Škamlová čeliť najväčšej životnej skúške. Na turnaji v Taliansku utrpela vážne zranenie, pri ktorom jej praskla platnička. Od ošetrujúcich lekárov sa dozvedela zdrvujúcu správu. V živote už nemala športovať.
„Bolo to pre mňa veľmi náročné obdobie. Pre vlečúce sa problémy s chrbtom som zašla za doktorom, ktorý ma upokojil konštatovaním, že je to len prechladnuté. Tak som hrala niekoľko mesiacov aj cez bolesť a pravidelne brala lieky od bolesti. Pri strečingu po semifinálovom súboji na turnaji v Taliansku som však už nedokázala ani vystrieť nohu. To bol ten moment, kedy mi praskla platnička. Tri mesiace som iba ležala v posteli. Bola som zúfalá. Nemohla som sa pohnúť, cítila som bolesť pri každom mikro pohybe. Zranenie bolo tesne pri mieche, naozaj mi reálne hrozilo ochrnutie. Po vyliečení a následnom absolvovaní rehabilitácie som sa napriek varovaniam vrátila na dvorce. Dodnes hrám iba na vlastné riziko. Pred rokom som stretla ošetrujúceho lekára ktorý nechápal, ako je možné, že sa tenisu stále ešte venujem. Každý jeden deň cvičím polhodinu DNS cvičenia (cvičenia dynamickej neuromuskulárnej stabilizácie) a cviky na spevnenie vnútorného brušného svalstva. Sama cítim, že keď necvičím, tak sa mi bolesti vracajú. Bol to nesmierne ťažký moment v mojej kariére, ktorý ma však na druhej strane mentálne veľmi posilnil. Odvtedy som si tenis začala neporovnateľne viac vážiť a oveľa viac som odvtedy dokázala na dvorci aj bojovať.“
Ako Nadal v sukni
Po odchode z NTC dostala Škamlová ponuku z akadémie Jána Krošláka, v ktorej strávila rok pod vedením bývalého daviscupového reprezentanta.
„V devätnástich rokoch mi napravil bekhend, za čo som mu nesmierne vďačná. Sám nechápal, ako som mohla byť dva roky v NTC a pritom som stále hrala bekhend so zalomeným zápästím, inak povedané s forhendovým držaním rakety. Paradoxne som mala bekhend vždy lepší preto, že som ľaváčka a tenis hrám pravou rukou. Preto mi bol prirodzený, avšak mala som problém s tým, že som nedokázala z tejto strany zatlačiť súperku. Chyba sa stala už niekedy na začiatku, keď mi ešte ako sedemročnej dal tréner prvý raz raketu rovno do pravej ruky napriek tomu, že som ľaváčka.“
Mali ste sponzora, ktorý by vás finančne podporil?
„Pred mojím pôsobením v NTC ma výrazne podporila agentúra Optimus Agency. Po mojom zranení však táto spolupráca skončila, čo absolútne chápem.“
Na skusoch v zahraničí aj v pozícii trénerky
Po polročnom pôsobení v Púchove sa Chantal rozhodla skúsiť šťastie aj v zahraničí. Rok a pol na sebe pracovala v portugalskej Felner Tennis akadémii. Vzápätí dostala ponuku aj z Nemecka, kde však už nepracovala len na vlastnom progrese, ale aj v pozícii trénerky. Po návrate domov našla na tri roky útočisko v petržalskom Právniku. Opäť prišilo aj na nahadzovanie loptičiek z nákupného koša. Dôvod bol prozaický. Jej bývalý priateľ, ktorý sa jej ujal v týchto časoch, nebol trénerom…
“Počas týchto troch rokov sa mi však naozaj takmer dennodenne venoval, za čo som mu vďačná. Mojej kariére sme v tom čase obetovali naozaj veľa a dosiahli sme spolu aj pár pekných úspechov.” Obrat k lepšiemu nastal po roku spolupráce s trénerom Jánom Stančíkom v akadémii Love 4 Tennis. „Moja hra sa v tom čase výrazne zlepšila. Rok 2017 bol pre mňa vo dvojhre medzi ženami najúspešnejší,” tvrdí Škamlová, ktorej slová potvrdzuje aj 218. priečka v singlovom rebríčku WTA z augusta 2017, čo bolo jej najlepšie umiestnenie v kariére.
Odmietnutá zväzom
Napriek tomu v úvode nasledujúceho leta zaskočila tenisové Slovensko správa, že talentovaná Chantal Škamlová sa bude v ďalšej kariére venovať už iba štvorhre. V tej dobe bola najlepšou deblistkou na Slovensku.
„Už od malička som sa vo štvorhre cítila lepšie a preto som si vedela predstaviť svoju budúcnosť práve pri nej. Vo štvorhre sa však nezarába toľko, ako vo dvojhre. Hráč najmä na začiatku takto orientovanej kariéry potrebuje peniaze, aby mohol cestovať. Mne sa viackrát stalo, že som odchádzala z turnaja s obrovským mínusom práve preto, že sú štvorhry málo dotované.“ Napriek finančným problémom v tom čase zaznamenala aj výborné výsledky. „Podarilo sa mi v rebríčku prepracovať k hranici prvej stovky. Mojim hlavným cieľom naďalej zostávala reprezentácia Slovenska vo Fed Cupe a na Olympiáde. Práve preto som sa rozhodla osloviť slovenský tenisový zväz, ktorý však moju žiadosť zamietol.“
Ktorá je vaša najobľúbenejšia partnerka na štvorhru?
„Nemám vyslovene najobľúbenejšiu. Výborné výsledky som dosiahla s Alexandrou Cadantu, s ktorou som zvíťazila na stotisícovom turnaji. Na kurte aj mimo neho si však výborne rozumieme aj s Terkou Mihalíkovou, s ktorou si vždy rada zahrám.”
Akým spôsobom si vyberáte spoluhráčky?
„Pred každým turnajom si pozriem akceptačný list a potom si napíšeme. Niekedy hrám s babou, ktorá je v rebríčku vyššie, inokedy aj hlbšie podo mnou. Zatiaľ sa mi nepošťastilo zahrať si s deblovou špecialistkou. Tie sú v prvej sedemdesiatke, hrávajú Grandslamy a majú stabilné partnerky pre celú sezónu.“
Prečo si myslíte, že na zväze nemajú záujem o podporu deblových špecialistov?
„Počula som názor od zväzových funkcionárov, že dve singlistky sú vždy lepšou investíciou ako jedna deblistka.“
Vlani ste sa vrátili do turnajového kolotoča dvojhry. Čo vás k tomu viedlo?
“Za toto rozhodnutie a za moju “druhú kariéru” vďačím Matchpoint tennis academy a môjmu terajšiemu trénerovi Michalovi Ďurovcovi. V časoch, keď som to najviac potrebovala, ukázal svoje srdce a ľudskosť. Ich práca s hráčmi je pre mňa jednoznačne najlepšia na Slovensku.”
Stretli ste sa s protekcionizmom zo strany STZ aj v pozícii trénerky?
„V súčasnosti sa venujem trénovaniu najmladšej generácie detí a prekvapilo ma, že mnohé z toho, čo sa v minulosti stalo starším tenistom, sa ešte stále deje naďalej aj u najmladších ročníkov. Tieto nominácie zdôvodňujú zväzoví funkcionári zakaždým inými kritériami. Raz sú nimi minuloročné výsledky, inokedy postavenie v rebríčku, priebežné tohtoročné výsledky, alebo nutnosť poskytnúť šancu perspektívnejším hráčom.“
Máte spätnú väzbu o tom, ako tieto machinácie vnímajú rodičia?
„Ich dôsledkom je pochopiteľná nervozita rodičov a predovšetkým frustrácia detí, ktoré citlivo vnímajú samotnú účelovosť zdôvodnenia ako nespravodlivosť. Preto som aj zareagovala na mediálne vyhlásenie kapitána Liptáka, ktorý ma označil za neperspektívnu hráčku, ktorá nadhodnocuje svoje možnosti. Neberiem mu jeho názor. Horšie je, že podobným zdôvodneniam čelia aj štrnásťročné deti, ktorým to zanechá negatívnu stopu na psychike. V zahraničí aj po nevydarenom zápase hneď nepovedia dieťaťu, že na to nemá. Naopak, snažia sa ho povzbudiť a motivovať k pokračovaniu. V našom tenise cítim veľa negativizmu u prístupu k deťom. Ukazujú im ako niečo nevedia. Mňa osobne zrejme chceli celý čas presvedčiť o tom, že neviem hrať štvorhru. Z vlastnej skúsenosti pritom viem, že najmä dievčatá nemajú takú psychickú odolnosť ako chlapci preto, že sú citlivejšie. Ony si to podceňovanie bohužiaľ zapamätajú a v tých najťažších momentoch, kedy sa láme zápas, sa im často vynorí a podlomí im to sebavedomie. Ak ich potom napriek dobrým výsledkom nenominujú, naozaj si len ťažko zachovajú vnútornú motiváciu. Možnosť reprezentovať je pre deti to úplne to najviac, čo im môžete dopriať.“
Svojho času jedného z najlepších slovenských deblových špecialistov Petra Miklušičáka sme sa spýtali, čím sa herný štýl Chantal vo štvorhre odlišuje od ostatných slovenských tenistiek…
„Chantal je jedinečná svojim ponímaním štvorhry. Môžem to potvrdiť z našich spoločných tréningov, niekoľkokrát som ju videl aj na turnajoch. Nehrá donekonečna krížne výmeny od základnej čiary. Ako jediná u nás odohrá väčšinu zápasu pri sieti, ku ktorej sa neustále snaží nabiehať. Rovnako tak uplatňuje aj viacero taktických variant pri prebiehaní na sieti. Je kreatívna, snaží sa niečo vymyslieť počas každej výmeny. Od dôb Janette Husárovej podobným štýlom u nás nikto ďalší nehral. Keby mala financie a mohla cestovať na turnaje a dopriala by tomu trocha času, určite by patrila do prvej päťdesiatky deblového rebríčka.“
K svojmu štýlu hry nám na záver niečo prezradila aj samotná Chantal…
„Nepatrím k silovým hráčkam, preto sa snažím uplatniť zbrane, ktorými disponujem. Vo dvojhre aj vo štvorhre sa snažím súperkám meniť herný rytmus. Snažím sa o to, aby súperky dopredu nevedeli, čo majú hrať.”
Chantal ďakujeme za obsiahly rozhovor a v ďalšej tenisovej či akejkoľvek budúcej kariére jej držíme palce!
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár