BRATISLAVA – V období rozdelenia československej federácie fungoval slovenský tenis na plný výkon. V tenisových strediskách mládeže, ako aj v strediskách vrcholového športu, mali nádejní tenisti vytvorené dokonalé podmienky.
Odchádzajúca generácia hráčov ako Marián Vajda, či Braňo Stankovič ťahala výkonnostne vyššie nasledujúcu generáciu. Netrvalo dlho a do povedomia širokej verejnosti postupne prenikli mená ako Karol Kučera, Dominik Hrbatý, neskôr Karol Beck a napokon Martin Kližan. Tieto úspechy však zaclonili v histórii slovenského tenisu prvý výrazný systémový nedostatok, ktorý stál kariéru mnohých talentovaných hráčov. Jedným z tejto generácie bol aj svojho času najlepší slovenský junior Martin Hromec (nar.1976).
Začiatky
“S tenisom som začal v jednom letnom tábore, kde sme hrávali s drevenými pálkami o stenu. Keď rodičom povedali, že mi to ide a baví ma to, tak mi z pôvodne dvojtýždňového pobytu urobili perfektné, takmer dva mesiace trvajúce tenisové prázdniny. Rodičia zaregistrovali môj neutíchajúci záujem, a tak mi kúpili prvú ozajstnú tenisovú raketu, s ktorou som aj spával. Za veľmi dobré technické základy vďačím Petrovi Vajdovi, pod ktorým som vyrastal už od prípravky. Učil ma v Jame na Slovane a neskôr bol mojim osobným trénerom až do šestnástich rokov.”
Lokomotíva – Slovan
“Prvým klubom, za ktorý som hral, bola Lokomotíva Bratislava. V tom čase tam bola výborná partia kvalitných hráčov, s ktorými som po tenisovej stránke rýchlo napredoval. Stačí keď spomeniem Jána Nižňanského, Karola Kučeru, ale aj skúsenejších Fera Horvátha alebo Rada Romana. Keďže som dosahoval dobré výsledky, tak ma v štrnástich rokoch vybrali do TSM-ky na Slovane, kde sme každý deň trénovali pod dohľadom Jozefa Mikovíniho. Na Slovane vtedy hrali najväčšie hviezdy ako Radka Zrubáková, Karol Kučera, ktorý tam prišiel rovnako z Lokomotívy a samozrejme aj o dva roky mladší Dominik Hrbatý. Výkonnostne som šiel stále vyššie, tak ma po dvoch rokoch zobrali aj do vrcholového strediska. V ňom sa sústredila slovenská elita. Mali sme možnosť trénovať aj s Mariánom Vajdom alebo Branislavom Stankovičom ktorí už cestovali po zahraničných turnajoch, na ktorých dosahovali výborné výsledky. Vidieť ich spolu trénovať bol pre každého zážitok a ešte väčší hrať spolu s nimi na jednom kurte.”
Martin Kližan otvorene bez servítky: Pokiaľ sa to nezmení, so slovenským tenisom je amen
Sústredenia
“Vďaka prvému miestu v československom rebríčku do dvanásť rokov a neskôr aj spolu s Davidom Škochom striedavo do 16 rokov, som sa mohol pravidelne zúčastňovať reprezentačných sústredení. Konali sa dvakrát do roka, v zime aj v lete. Zakaždým zobrali šiestich najlepších z jedného ročníka. Absolvovali sme aj kondičné sústredenia, kde nás testovali. Brali sme teóriu, písali sme si denníky o tom, akú sme mali záťaž. Po herných tréningoch sme si v kolektíve rozoberali herné situácie na tabuli, spoločne sme sa bavili o taktike. V závere sústredenia nás nechali hrať vzájomné zápasy, čím na nás umelo vyvíjali tlak. Aj s odstupom času môžem povedať, že takto koncipované sústredenia na náš výkon pôsobili priaznivo.
Sústredenia sa na ich konci vyhodnocovali. Každý hráč dostal do rúk jeho vlastné vyhodnotenie spolu s domácou úlohou, na čom mal ešte zapracovať. Pri testovaní počas nasledujúceho sústredenia sa tieto výsledky porovnávali a opätovne vyhodnocovali. So zvyšujúcou sa konkurenciou zároveň narastala aj istota, že sa niektorí z nás prepracujú medzi absolútnu špičku. A tento systém výchovy najlepších bol dôvodom, prečo vznikla veľmi silná generácia mladých hráčov.”
Aký bol systém prechodu z TSM-ky do vrcholového strediska?
“Bolo nutné splniť určité kritériá. Nielen výsledkové a herné, ale aj kondičného charakteru, čo dodnes pokladám za dobrú myšlienku. Pamätám si na dvanásťminútovky, hod kriketovou loptou, medicinbalom, vejár, kružidlo, šprint a niektoré ďalšie disciplíny, ktoré sa vyhodnocovali. Tým pádom sa mohli hráči porovnávať s najlepšími vo svojich ročníkoch aj po fyzickej stránke.”
Ako sa vyvíjala vaša kariéra počas vášho pôsobenia vo vrcholovom stredisku?
“V šestnástich rokoch som domáce pomery takpovediac prerástol a začal som chodiť po zahraničných turnajoch. Pamätám si, že ak som ešte aj do šestnástich rokov zvíťazil na niektorom z turnajov, ktoré sa organizovali v Čechách, kde bola vtedy takisto silná generácia juniorských hráčov ako Jiří Novák, Bohdan Ulihrach a mnohí ďalší, tak už nebol problém zvíťaziť na akomkoľvek turnaji na svete.
Som z generácie, ktorá zažila rozpad Česko–slovenskej federácie. Zúčastnil som sa posledných federálnych juniorských majstrovstiev. V tom čase boli letné aj zimné halové majstrovstvá republiky. Vlado Pláteník triumfoval na letných, ktoré sa konali v Piešťanoch a ja ako šestnásťročný na zimných, ktoré sa konali v hale na Slávii Právnik v Petržalke. Najlepšie umiestnenie som dosiahol v sedemnástich rokoch, kedy som bol šiestym juniorom na svete. V tom roku som hral štvrťfinále na Australian Open osemnásťročných. A v tom istom roku prechádzali medzi dospelých okrem iných aj Gustavo Kuerten alebo Marcelo Rios. V osemnástich som odohral už iba dva juniorské turnaje. Ak by som zvíťazil aspoň na jednom z nich, prepracoval by som sa na prvú priečku juniorov do 18 rokov. A keďže som neuspel, preorientoval som svoj záujem na mužské turnaje.”
V mužskej kategórií ešte ako osemnásťročný zvíťazil Hromec na menších satelitných turnajoch, čím zakončil sezónu 1994 na 572. priečke mužského rebríčka.
“Vďaka tomu som o rok neskôr nezačínal u mužov úplne od nuly. Kariéra odštartovala celkom solídne.”
Existenčná situácia po odchode z vrcholového strediska
“Nastal však problém, ktorému som dovtedy čeliť nemusel. Aj keď som to v juniorskom veku veľmi nevnímal, ako člen TSM-ky a neskôr vrcholového strediska som sa mohol aspoň v rámci tréningového procesu a reprezentačných výjazdov spoľahnúť na podporu štátu. Avšak po ukončení môjho pôsobenia vo vrcholovom stredisku som sa zrazu ocitol doslovne v existenčnej situácii. Stál som pred úlohou, keď som sa ako junior musel prepracovať v mužskom rebríčku na miesta, ktoré by mi po finančnej stránke zabezpečili pokračovanie v kariére. V juniorskom veku boli turnajové výjazdy finančne ešte zvládnuteľné, keďže tým najlepším preplácali organizátori aspoň ubytovanie. Avšak v mužskej kategórii si začínajúci profesionál musel už hradiť všetko sám. A to bez akejkoľvek podpory zo strany štátu alebo kľúčového osobného sponzora bolo v tej dobe nemožné. Ak som sa chcel presadiť, musel som absolvovať veľké množstvo slabšie bodovaných turnajov, ktorých pokrytie museli znášať moji rodičia. Tí sa ocitli pod obrovským tlakom, keďže sa mi snažili zabezpečiť privátneho trénera ako aj všetky náklady spojené s prípravou (kondičný tréner, regenerácia, psychológ).
Napriek značnému obmedzeniu sa však moja kariéra vyvíjala sľubne, keďže z môjho ročníka boli na mužskom rebríčku vyššie iba dvaja hráči. Musím však zdôrazniť tú najpodstatnejšiu vec. Väčšina mojich rovesníkov, ktorí boli v rebríčku hlboko podo mnou a neskôr sa prepracovali medzi elitu, mali aj podstatne masívnejšiu podporu od ich vlastných tenisových zväzov. Nebudem však na tomto mieste uvádzať konkrétne mená zahraničných hráčov, ktorí mali zabezpečený kompletný servis na niekoľko rokov, aby mohli zvládnuť prechod z juniorky medzi mužov.”
Ročník 1995 zakončil Hromec na 408. priečke. O rok neskôr dosiahol svoj kariérny vrchol. V dvadsiatich rokoch, presnejšie 21. 10. 1996 ho evidoval komputer ATP na 218. mieste. Keď nastal kariérny zlom.
“Výhoda finančného krytia sa okrem iného prejavovala aj v tom, že moji súperi neboli ani zďaleka pod takým existenčným tlakom, ako my, ktorým výjazdy museli platiť rodičia. Aj pri spätnom pohľade bola moja ambícia prepracovať sa čím skôr do stovky rebríčka, pochopiteľná. Avšak tento stres ma na dvorci tlačil do kŕčovitosti. Stratil som hernú ľahkosť a kreativitu. Okrem iného to bol práve tento vnútorný osobný tlak na výsledky a z toho prameniace preťažovanie, ktoré napokon viedlo k tomu, že som si v dvadsiatich rokoch natrhol stehenný sval. Zranenie nabralo na osudovej vážnosti keď sa mi pri rekonvalescencii nezahojilo tak, ako lekári predpokladali. Z tohto dôvodu som sa musel odhlásiť z nasledujúcich trinástich turnajov.”
Záver kariéry
“S tenisom som ešte niekoľko rokov pokračoval aj naďalej, avšak už z ďaleka nie na takej úrovni ako pred zranením. Stále som si hovoril, že to ešte skúsim potiahnuť, avšak tie posledné roky som hral so značným sebazaprením. Keď som neskôr utrpel ďalšie zranenie na tej istej nohe, raketu som definitívne zavesil na klinec.”
Ukončil kariéru legendárnemu Kordovi
“Pamätám si, ako som nechtiac ukončil kariéru Petrovi Kordovi. Stalo sa to potom, ako dostal za dopingový nález v roku 1998 dištanc. Po jeho skrátení sa chcel ešte vrátiť do turnajového kolotoča. Avšak na halovom turnaji v pražských Prúhoniciach v roku 2000 som ho ako 417. hráč rebríčka porazil už v prvom kole 4:6, 6:3,7:6(2). Ešte dodnes mám v pamäti všetkých tých nastúpených predstaviteľov českého tenisového zväzu, ktorí ho tlačili k návratu. V hale boli viaceré televízne stanice. No po tejto prehre to už Korda definitívne zabalil.”
Medzi dospelých iba so sponzorom
“Prechod od juniorov medzi mužov je o prekročení najnáročnejšej hranice, ktorú tenista vo svojom živote musí zvládnuť. Je dôležité byť pripravený na niekoľko rokov dopredu a pokiaľ nemá adekvátne zázemie, je len málo pravdepodobné, že túto hranicu prekoná. My Slováci sme sa ohľadom prežitia museli spoľahnúť iba na vlastné zdroje. Tak, ako Karol Kučera, či Dominik Hrbatý, ako aj Ján Krošlák, zvládli prechod k mužom iba vďaka vlastným sponzorom. Všetci spomínaní ich mali v období, ktoré bolo určujúce pre pokračovanie v ich ďalšej kariére, než sa dokázali postaviť na vlastné nohy.”
Bez zväzovej pomoci
“Zväz v tom čase, keď ešte nefungovalo NTC, nevynaložil ani korunu na to, aby nám pomohol. Na Slovensku bola vtedy silná generácia ďalších asi desiatich hráčov a hráčok, ktorí by sa pri adekvátnej podpore od zväzu s určitosťou vo svete presadili. A práve finančné zabezpečenie je rozhodujúcim faktorom toho, či môže hráč plnohodnotne pokračovať v kariére. To znamená, štartovať na zahraničných turnajoch a tým aj platiť náklady, či už na lietadlo, hotely alebo vlastného trénera. Preto sa pýtam, akú logiku mal systém, ktorý vkladal veľké peniaze do mladých hráčov v TSM a vo vrcholových strediskách, aby napokon svoj produkt, teda hotového hráča nechal bez finančnej pomoci padnúť v devätnástich rokoch na kolená?“
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár