Nie som virológ, epidemiológ ani premiér či minister. Ale to, akým spôsobom trpí náš obľúbený šport, je extrémne, a, predovšetkým zbytočné.
Tenis je menej kontaktný ako spolužitie s iným človekom
Odkedy sa dostal koronavírus do Európy, bolo jasné, že Slovensko neobíde. Nežijeme v bubline. Postupne sa po potvrdení jeho prítomnosti prijímali opatrenia, ktoré majú eliminovať šírenie ochorenia. Robí sa to všade a je to logické i správne. Treba však postaviť určité mantinely. Tie by nemali byť privysoké. Pozrime sa na to z pohľadu tenisu ako športu.
Zľahčene povedané, prídete na kurt, od „parťáka“ ste vzdialený 24 metrov. Jediný nevyhnutný kontakt je dotýkanie sa rovnakej loptičky. Samotné kurty sú od seba oddelené dostatočným odstupom, mnohé kurty v malých areáloch sú dokonca oddelené budovami a na veľkom priestore sú len dvaja ľudia. Ak by ste šli hrať tenis s niekým zo spoločnej domácnosti, ste vo vzdialenejšom kontakte, ako každú minútu dňa v domácej izolácii.
Správca kurtu môže byť sám a vy ho viete vyplatiť aj online, hoci, ani osobný kontakt s rúškom na tvári by nebol nič mimoriadne. Veď funguje napríklad donáška jedla, platí sa v hotovosti či kartou, ale zväčša konkrétnej osobe, ktorá objednaný tovar dovezie.
Trpia profesionáli
Nejde len o rekreačný tenis. Pre nás, rekreantov, je tenis koníčkom, pre niekoho prácou. Odhliadnime od elity, ktorá aj dnes dostáva zo sponzorských zmlúv toľko peňazí, že si z nich dokáže odložiť. Keď ste však skvelý tenista, no 199 je lepších, už nie ste na turnajoch hlavného okruhu a sponzori sa o vás nebijú. Žijete teda z toho, čo si zarobíte na odmenách. Často je to „z ruky do úst“, lebo treba platiť cestovanie, ubytovanie, v lepšom prípade aj trénera.
V snahe ušetriť môžete byť bez trénera, prespávať v aute, ktorým sa aj presúvate. Preto sa mnoho „challengerových“ hráčov fokusuje na podujatia v rámci kontinentu. Často dokonca uprednostnia akciu na neobľúbenom povrchu len preto, že je blízko. Len je to začarovaný kruh. Nik v ňom nechce uviaznuť a každý sa chce prepracovať vyššie. To je však na inú debatu. Nápad, ako zlepšiť situáciu hráčov z druhého, tretieho, štvrtého sledu, priniesol nedávno analytik a tréner Ján Solčáni (prečítať si ho môžete TU).
A zabudnutý bod B? Návrat na okruh. Brutálne slovenské opatrenia znamenajú, že naši tenisti posilňujú doma na karimatke. Raketu už mesiac nevideli. Každý si snáď dokáže predstaviť, že ak by sme dnes, nieto ešte o tri či štyri mesiace, postavili proti sebe slovenského a českého tenistu rovnakej výkonnosti (v Česku sa trénovať na kurtoch dá), tak prevaha bude na strane Čecha. Holt, prax na kurte nenahradí nič.
Riešenie
Pritom by stačilo tak málo. Každý profesionálny tenista (o rekreantoch som sa zmienil už v úvode) podstúpi test na prítomnosť koronavírusu. Negatívni si môžu pokojne zatrénovať vo dvojici. Kurty na Slovane či Interi môžu byť otvorené a pokojne nechajme po vzore Nemecka zavreté šatne a sprchy. „Hodiť“ na seba po pár hodinách na kurte bundu a sadnúť neosprchovaný do auta je najmenej.
Tu sa dostávame do tretej roviny. Po rekreantoch, ktorí sa môžu chodiť prechádzať, ale nemôžu športovať, po profesionáloch, ktorí nemajú príjem ani prípravu na to, aby ten príjem o pár mesiacov znova mali, sú tu kluby/prevádzkovatelia kurtov. Samozrejme, nie sú to ťahúni ekonomiky štátu, no sú to ľudia, ktorí poskytujú živobytie ďalším a ďalším ľuďom. Správcovia kurtov, tréneri, vypletači rakiet, dokonca pomaly aj predajcovia športových potrieb. Tí všetci trpia.
Nie je čas zamyslieť sa nad uvoľnením opatrení? Nie je to presne to, čo zachráni tisíce ľudí?
Pridajte komentár