BRATISLAVA – Osobnosť Jana Kukala v podstate nie je tenisovej verejnosti ani nutné špeciálne predstavovať. Meno pražského rodáka a zároveň určite najznámejšieho dlhoročného obyvateľa v Boldogu pri Senci je pre staršiu generáciu späté s takými velikánmi svetového tenisu, akými boli Ivan Lendl, Hana Mandlíková, či Thomas Muster alebo Horst Skoff.
Jan Kukal (nar. 13. septembra 1942) stál za úspechom ženského reprezentačného výberu Československa, s ktorým v roku 1983 triumfoval vo Fed Cupe. V tej istej súťaži o desať rokov neskôr bol pre zmenu pri tom, keď sa slovenský výber po rozdelení federácie postupne prepracoval z najnižšej, tretej divízie až medzi absolútnu elitu do finálovej skupiny.
V troch kapitolách doposiaľ najkomplexnejšieho dokumentu o tejto žijúcej legende bieleho športu sme sa cielene zamerali na rôzne stránky nielen jeho kariéry, ale aj na opis doby, v ktorej vyrastal a v ktorej dosiahol svoje najväčšie hráčske aj trénerské úspechy.
KAPITOLA I: Od zberača lôpt až po trénerské začiatky
Úvodom nám Jan Kukal celkom podrobne vykresľuje povojnové obdobie vtedajšieho Československa a pestrofarebne opisuje tenisovú atmosféru tých čias. Zároveň nám približuje pre dnešnú generáciu len ťažko pochopiteľné pomery, ktoré však boli tak typické pre to obdobie. Viete si spomenúť k čomu napríklad slúžili umiestenky alebo výjazdové doložky? Začneme však od úplného začiatku, v posledných dňoch druhej svetovej vojny…
I. časť
Hanspaulka
Z vojny si pamätám akurát to, že som ako malý stál v okne, keď nám nad hlavami preletelo zostrelené nemecké lietadlo, ktoré pri páde o pár ulíc ďalej zbúralo komín. Narobilo to taký rachot, že som od preľaknutia spadol. Našťastie dozadu, do izby. Vyrastal som na Hanspaulke. Je to štvrť na samom okraji Prahy. So svojimi úzkymi uličkami bola vybudovaná za prvej republiky a zostarla v takmer vo svojej pôvodnej podobe. Vďaka svojej polohe sme mohli športovať od mala. Les sme mali asi päťdesiat metrov od domu a dvesto metrov na dvorce. Pamätám si, že v tých časoch prešli cez ulicu maximálne tak dve autá denne. Ako keby ste sa narodili na vidieku. Mali sme malú záhradku a garáž, o ktorú som ako chlapec pravidelne hrával. Jedinou nevýhodou našej štvrte bolo, že sme to všade mali poriadne ďaleko. Keď sme šli v zime hrať na Klamovku, kde boli jediné kryté dvorce v Prahe ešte aj v čase, keď som bol na vojne, museli sme trikrát presadať a tak som strávil v električke jeden a polhodinu. Dnes by ste to metrom zvládli za desať minút.
Najprv zberačom lôpt
S tenisom som začal ako zberač. Mal som ešte len päť rokov, keď som po skončení druhej svetovej vojny chodil zbierať loptičky podnikateľom, pupkatým kapitalistom hrajúcich dlhých bielych nohaviciach za dve koruny na hodinu. Tenis som začal hrávať prirodzene na Hanspaulke, v klube Sokol Praha. Je to pekný areál so šiestimi dvorcami. Antuka bola vtedy úzkoprofilovým artiklom. Nesmierne ma bavilo, keď sme si ju sami chodievali mlieť kúsok za Prahu. Čiary sa robili v tom čase ešte lajnovačkou. V zime sme si na dvorcoch urobili ľad. A keď sa náhodou nešportovalo, tak sme si ako typickí chlapci – Sokoli vybíjali energiu v bojoch s partiou zo Šáreckého údolia, ktoré je kúsok pod Hanspaulkou.
Ako tenisti sme boli úplní samoukovia. Bez kontaktov s inými klubmi som mal pocit, že naši najlepší hráči sú tými najlepšími na svete. Klubovou jednotkou bol Karel Melichar, o ktorom ani neviem, či bol v štátnom rebríčku. Raz si k nám prišiel zahrať exhibíciu daviscupový reprezentant Richard Schonborn, ktorý Melichera zdolal dvakrát 6:1 a mne sa v tom momente zrútil celý svet.
Po letnej sezóne v roku 1955 som z hanspaulského klubu odišiel. Bol obrovský záujem o tenis a žiakov cez víkendy na dvorce ani nepustili. To bol dôvod môjho prestupu do ÚDA (Ústřední Dúm Armády) neskôr známejšieho pod menom Dukla Praha, ktorá mala v tom čase krásny veľký areál asi s desiatimi dvorcami a volejbalovým i hádzanárskym ihriskom. Mali sme špičkový dorastenecký tím. Hral som tam až do môjho odchodu do Ostravy v roku 1965.
Rodičia ho videli až v televízii
Rodičia za mnou na turnaje ani na tréningy nechodievali. Môj otec bol hlavným účtovníkom na Ministerstve obrany, domov chodieval až po siedmej večer. Navyše bol dlhoročným predsedom Zväzu záhradkárov, čo neskôr ovplyvnilo aj môj výber štúdia, a rovnako tak aj Zväzu chovateľov drobných zvierat. Takže na tenis mu už naozaj čas nezostal. Mama moju kariéru sledovala a pomáhala mi, ale poviem úprimne, v akcii ma obaja videli až v televízii. Malo to však aj svoje výhody. Keď som napríklad prišiel domov po prehranom zápase, tak jediná kritická poznámka na moju adresu, ktorú som kedy počul od matky znela: „Ako si s tým Pepom Seifertom, čo má tak krivé nohy mohol pre boha prehrať?“ Inak som mal absolútny pokoj. Napriek tomu, že ma všemožne podporovali a kupovali mi rakety, nebol som nikdy pod žiadnym rodičovským tlakom.
Najlepší v Československu a stále ešte samouk
Po hernej stránke som bol dlhé roky samouk. A nebola to jediná nevýhoda. Preto, že som v žiackych rokoch nehral vo veľkých kluboch, nikoho som ani nepoznal, keď som šiel prvýkrát na pardubickú juniorku. Zrejme aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa tam najďalej dostal iba do semifinále. Presadiť sa bolo veľmi náročné, ale napriek všetkému som postupne napredoval. Ako žiak som bol ešte v prvej desiatke, ale v sedemnástich som bol už prvý v československom dorasteneckom rebríčku. Zrejme prekvapím tvrdením, že ani v tomto veku som osobného trénera stále nemal. K tomu som dospel až neskôr v Ostrave. Šťastie mi však prialo z iného uhla pohľadu. V čase keď bola Spartakiáda, som v sedemnástich zmaturoval a keď som mal 21, už bol zo mňa inžinier. Vďaka nadobudnutému vzdelaniu som mal na tenis viac času. Prísny otec mi totiž dovolil venovať sa plnohodnotne tenisu až po získaní vysokoškolského diplomu.
Vojenčina
Po absolvovaní štúdia na Vysokej škole pôdohospodárskej v roku 1964 som narukoval na ročnú základnú vojenskú službu v Dukle Praha. Bola to práve vojenčina, ktorá mi otvorila oči a ukázala, že profesionálny šport môže byť poriadna, pritom však aj nádherná drina. V tej dobe boli v Dukle najlepší československí športovci a veľmi tvrdý, profesionálny režim. Pôsobili tam predovšetkým vodáci, atléti, alebo futbalisti ako napríklad Jozef Masopust, Ivo Viktor, či Dušan Kabát a Jozef Adamec z Trnavy. Niektorí z nich tam po skončení prezenčnej služby aj zostali. Stali sa z nich podstate profesionálni športovci, ktorí však boli evidovaní ako príslušníci armády. Pamätám si, že trikrát do týždňa sme behali 15- kilometrový okruh do vrchu na Hanspaulku. Vidíte, stále som sa svojim spôsobom vracal domov. Na kopci stál autobus a kto to vzdal, alebo nedobehol v stanovenom limite, nedostal na druhý deň vychádzku. Viackrát nato doplatil napríklad aj výborný slovenský stolný tenista Viliam Polakovič. Po dobehnutí sme hrali basketbal a na záver dňa sme ešte absolvovali posilňovňu. Až na vojne som dostal prvú masáž. Masér mi vtedy povedal, že tvrdšie svaly než mám ja má iba Jožka Adamec. Pre moju ďalšiu kariéru malo pôsobenie v Dukle obrovský význam. Na vlastnej koži som zažil, ako funguje profesionálny režim. Vojenská služba ma naštartovala a dodala mi veľkú chuť do tvrdej práce.
Prvé zamestnanie? Zootechnik!
Po absolvovaní vojenčiny som dostal povinnú umiestnenku. Dnes si to už len málokto dokáže predstaviť, ale v tých časoch nikto nemohol ísť pracovať tam, kam by chcel. Musel ísť tam, kde ho poslali. Necelý rok som tak strávil na štátnom statku Řitka za Zbraslavou, južne od Prahy. Teraz je to vychytená, luxusná štvrť, kde býva viacero popredných hercov alebo Helena Vondráčková. Avšak v tých časoch to bol hotový zapadákov. Prišiel som tam, ako vyštudovaný záhradník – ovocinár, ktorého nepotrebovali. A tak som musel robiť zootechnika. Staral som sa o stádo, vážil býkov, rodil teliatka aj prasiatka. Keď mi občas niektoré z nich uhynulo, bol z toho prúser. Zároveň to však znamenalo, že som sa k tenisu vôbec cez týždeň ani nedostal. Hral som iba víkendové zápasy. Služobnú motorku som nepoužíval, všade som radšej behal a takýmto spôsobom som aspoň „makal“ na kondícií. Preto ma aj miestni mali tak trocha za blázna. Po nociach som často naháňal býkov. Poviem vám, zažil som pritom aj viaceré dramatické situácie. Našťastie, jedného dňa, práve keď sme vážili býkov, ako na rodeu, som dostal nečakanú návštevu, ktorá zmenila moju budúcnosť. Prišiel otec Ivana Lendla, pán Jiří, ktorého sprevádzal tréner Jan Svoboda. Ponúkli mi pokračovanie v kariére v Ostrave. Umiestenkou sa totiž zo stanoveného miesta dalo ísť ešte aj do baní, alebo do železiarní. Neváhal som ani minútu.
Príchod do Ostravy – pokračovanie v kariére
Tenisovú kariéru mi tak v dvadsiatich troch rokoch zachránil príchod do Ostravy, ktorá bola v tom čase štátom v štáte. Mali tam vyššie platy a mesto bolo lepšie zásobené potravinami. Nikdy sa nestalo, že by v zime chýbali pomaranče, alebo banány. Športu sa darilo vďaka dolom a železiarňam. Prestupom do klubu NHKG (Nová huť Klementa Gottwada), ktorý mal areál v Komenského sadoch v roku 1965 som sa aj ja stal oficiálne zamestnancom železiarní. Fárať som našťastie nemusel.
Basketbal aj tenis
Popri tenise som hrával závodne aj basketbal, takže som nemal žiadny problém s kondíciou. Avšak stále sa u mňa prejavovali herné, technické nedostatky a v zápasoch som sa poriadne nadrel. Paradoxne mojou najväčšou chybou bolo, že som si sám upravoval techniku či už podľa Emersona alebo Lavera, ktorých som na vlastné oči sledoval priamo na pražskej Štvanici. Prvého herného trénera som mal až keď som mal 23 rokov. Tréner Ján Svoboda bol natoľko obetavý, že aj po siedmych odtrénovaných hodinách s inými hráčmi bol ochotný so mnou hrať aj v noci. Týmto spôsobom som absolvoval denne trojfázové tréningy. Keď som skončil o deviatej večer tréning s basketbalistami, natiahli sme v tej istej hale sieť – tenisová hala vtedy v Ostrave ešte nebola – a hrali sme na parketách spolu do jednej v noci. Vďaka Svobodovi, ktorý zároveň trénoval aj Pavla Složila, Renátu Tomanovú a juniora Ivana Lendla sme trikrát vyhrali extraligu, čo sa dovtedy klubom mimo Prahu nikdy nepodarilo.
Millionaros – príživníci pracujúceho ľudu
Ako extraligové mužstvo zamestnancov železiarní sme mali určité privilégiá na ktoré sme neskôr takmer doplatili. Najprv sme nemuseli chodiť do práce v sobotu, čo bola v tých rokoch nevídaná vec. Neskôr nás oslobodili aj od popoludňajších zmien a napokon sme do práce nemuseli chodiť vôbec. A popri tom nám v plnej miere refundovali mzdy, aj keď boli smiešne, približne 1800 korún v hrubom. Vyslúžili sme si pomenovanie „Millionaros.“ Neskôr sme sa však kvôli tomu dostali k súdu za príživníctvo. Súd zriadil špeciálnu komisiu, ktorá s nami absolvovala týždenný tréningový cyklus. Každé ráno sme sa zišli okolo deviatej. Absolvovali sme herný tréning, kondičku aj masáže a domov sme odchádzali večer o siedmej. Komisia po tejto únavnej skúsenosti napokon uznala, že vykonávame náročnejšiu prácu ako v dole a obvinenia nás zbavili. Takýto bol môj športový život v Ostrave, kde som pôsobil až do roku 1973.
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár