BRATISLAVA – V dnešnej druhej časti zaujímavého rozhovoru s bývalou slovenskou singlovou jednotkou a niekdajším 24. hráčom sveta Martinom Kližanom, sa dozviete veci, ktoré boli až doposiaľ ukryté hlboko v šuplíkoch pracovných stolov kancelárií na Príkopovej 6.
NTC vtedy a dnes
Problém neprioritných hráčov
„V NTC som bol dlho po Andrejovi Martinovi až tým druhým, neprioritným hráčom, čo sa v priebehu tréningovej jednotky prejavovalo tým, že všetci tréneri vrátane kondičného a hlavného metodika boli počas tréningu na jeho strane dvorca, zatiaľ čo mňa si absolútne nikto nevšímal, nech som sa mohol akokoľvek usilovať. Keď som začal byť úspešnejším, všetci sa zrazu ocitli na mojej strane dvorca. A všetci ma tam zrazu zbožňovali a otravovali s veľakrát až zbytočnými otázkami. Jednoducho sa na takzvaných neprioritných hráčov vôbec neprihliadalo. Bol to viacgeneračný problém. Tento štýl práce fungoval aj za Kamila Čapkoviča, či Lukáša Lacka. Lacko bol vždy prioritným hráčom, s ktorým cestovali na turnaje aj tréneri a na Pavla Červenáka z jeho skupiny sa zakaždým akosi pozabudlo. S tým súvisel do určitej miery povýšenecký prístup trénerov k menej dôležitým hráčom. Keď sa ale niektorý z nich napokon presadil, tak bez problémov prezliekli kabáty.“
Kondičné tréningy
„V NTC sa mi nepáčilo okrem iného aj nastavenie zaťaženia počas kondičných tréningov bez ohľadu na vek. Môžem to uviesť z vlastnej skúsenosti. Keď som nastupoval do NTC, bol som chudý, avšak napriek tomu som musel robiť silové cviky s rovnakou záťažou a v rovnakom množstve ako o dva roky starší Lukáš Lacko, ktorý bol aj v tom čase neporovnateľne silnejší. Pre tento amaterizmus potom zákonite prichádzali aj zranenia. Podobne ako napríklad u Kamila Čapkoviča, ktorý musel ísť na operáciu ramena. Aj keď sa ohradzovali tým, že sme raz do roka robili záťažové a kardio – testy vo vojenskej nemocnici. Jedna vec je otestovať športovca a iná urobiť na základe výsledku testu správne nastavenú tréningovú jednotku. Neprihliadalo sa ani na somatotyp človeka. Ak je predsa niekto štíhly a šľachovitý, nemôžete s ním robiť také objemy, ako u silnejšieho hráča. My sme však robili všetci s rovnakými váhami. A práve preto tvrdím, že sa tréneri musia permanentne vzdelávať. Tréningové metódy a prostriedky sa neustále inovujú a vyvíjajú, pričom ich tréner musí aj kvalifikovane vedieť používať.“
S príchodom Dávida Olasza sa však situácia zlepšila.
„Dávid je veľmi dobrý. Ako absolvent FTVŠ v odbore kondičný tréner si dopĺňal poznatky aj zo zahraničia. Avšak typický amaterizmus v NTC sa automaticky prejavil v tom, že je tam sám na desať hráčov a s toľkými naraz sa jednoducho poriadne robiť nedá.“
Aj Hrbatého osobný tréner Ivan Gabovič spomínal, že ak sa má robiť kondičný tréning poctivo a na požadovanej vedeckej úrovni, môže mať pod sebou maximálne dvoch hráčov.
„Gabovič s Hrbatým pravidelne merali hladinu laktátu a kreatínkinázy (Enzýmu, ktorý v našom tele urýchľuje životne dôležité procesy – pozn. red.). Tak, ako pravidelne robili únavové testy, pravidelne merali aj pulzovú frekvenciu. Pamätám si ako Domino vždy chodil po stredisku s takou kapsičkou v ruke, ktorá mu merala niektoré z týchto hodnôt. Asi približne o desať rokov po skončení Hrbatého kariéry v NTC konečne zistili, k čomu takéto sledovania vlastne slúžia. Hodnoty z týchto testov pomáhajú nastaviť optimálnu tréningovú záťaž. A práve vďaka tejto vymoženosti dokázal Domino fungovať kompletných 12 sezón bez zranenia a patril k najlepšie kondične pripraveným hráčom na okruhu. Verte, či nie, ani ma neprekvapilo, že napriek tomuto poznaniu ich v NTC napokon aj tak nezaviedli.“
Aktuálna situácia v NTC
„Začnem už takmer historickou replikou z repertoára generálneho sekretára Igora Mošku, ktorý kedysi prehlásil, že NTC je určené pre hráčov do osemnásť rokov. Podľa pôvodných plánov sa predpokladalo, že po prieniku do prvej stovky rebríčka sa hráči vychovaní v NTC budú starať sami o seba. Neviem preto, z akého dôvodu v stredisku momentálne podporujú okrem iných aj 31- ročného Norberta Gombosa, ktorý by si to už dávno mal financovať sám. Podľa pánom Moškom stanoveného kritéria by už v stredisku nemala čo hľadať ani 23-ročná Viktória Kužmová, ktorá bola pred troma rokmi v rebríčku WTA na 43. priečke. Rovnako tak, ako momentálne už dvadsaťsedemročná Anna Karolína Schmiedlová, ktorá už pred siedmimi rokmi osídľovala na rebríčku WTA 26. pozíciu.“
„V NTC je viacero hráčov dávno za zenitom. Aj takí, ktorí postupne končia kariéru. Ušetrené peňažné prostriedky by sa tak mohli prerozdeliť pre mladších hráčov. Inak povedané, peniaze, ktoré dokáže Igor Moška vybaviť, sa investujú do nesprávnych ľudí. Jediný, koho môžeme v súčastnosti označiť ako výsledok systematickej práce ľudí v NTC, je ešte stále perspektívny 24-ročný Alex Molčan, ktorý sa môže udržať v stovke dlhodobejšie. Avšak pre mnohomiliónový projekt, akým tenisové centrum je, je to žalostne málo.“
„V NTC je takisto aj viacero trénerov v preddôchodkovom veku. Väčšina z nich sa pravidelne ani nevzdeláva. Nehovoriac o tom, že úplne zanedbávajú psychologickú prípravu. Za mojej éry to bolo v tejto oblasti naozaj slabé.“
„Je vážnou chybou zväzu, že nezamestnávali takých ľudí, ktorí sa dlhé roky pohybovali v tenise. A naopak prijali viacero neskúsených trénerov. Ako príklad uvediem príchod Petra Vlka z Levoče, ktorý trénoval Kleina, keď mal možno desať rokov. Pýtam sa teda, aký tento človek zaznamenal trénerský úspech, keď sa z ničoho nič prepracoval medzi trénerskú elitu až do národného centra? Aké má skúsenosti so svetovým tenisom? Potom sa nedivme, že skúsení tenisti ako Vlado Pláteník, Martin Hromec alebo Dominik Hrbatý robia osobných trénerov, pričom niektorí z nich pomáhajú zahraničným hráčom. Ďalšieho dobrého hráča a trénera Karola Kučeru nechali odísť, namiesto toho aby ho motivovali k ďalšej spolupráci.“
„Aj toto je jeden z dôvodov, prečo sa slovenský tenis nachádza tam, kde je. Mnohokrát sa v minulosti stalo, že v NTC boli osobné konflikty medzi hráčom a trénerom. Výsledkom je potom stav, v ktorom hráči nemajú rešpekt k trénerom a naopak tréneri k hráčom. Tréneri majú samozrejme rešpekt a chcú byť za dobre s Igorom Moškom preto, že majú kráľovský plat a polovica z nich by sa ako osobný tréner ani neuživila. Avšak pán Moška tieto personálne konflikty záujmov vôbec nerieši a tak nie sú takmer pod žiadnym tlakom. A z tohto dôvodu sa ani nemusia snažiť. Načo by aj, keď to bez ohľadu na výsledky majú zaplatené. Keď som ja končil v NTC, mal som vo vrecku na tri mesačné platy pre Karola Kučeru. Ak by som nezabral, tak skončím s tenisom. Dostal som sa pod tlak a výsledky sa aj dostavili. V NTC nie sú pod tlakom ani tréneri, ani hráči, keďže dotácie od štátu stále tečú.“
„Za mojich čias sa do NTC robil výber najlepších hráčov, dnes sa tam robí nábor, aby niekto vôbec prišiel. Niektorých z nich prijmú ako najlepších na Slovensku, pritom sú však na päťstej priečke v juniorskej kategórii v Európe. Prijmú ich samozrejme s tým, že idú rozvíjať ich hráčsky potenciál. Typickými príkladmi boli Peter Naď, Jakub Oravec, Patrik Néma, Miloš Karol a mnohí ďalší, ktorí nemali žiadny potenciál a ani sa nepresadili. Lepšie by urobili, ak by za tretinové náklady zobrali do strediska 20 detí vo veku dvanásť rokov u ktorých rozvíjať ich hráčsky potenciál má podstatne väčší zmysel. Alebo nech podstatne výraznejšie podporia tie kluby, ktoré tie deti vychovávajú.“
Martin Kližan otvorene bez servítky: Pokiaľ sa to nezmení, so slovenským tenisom je amen
Kauza: Dostavba košického NTC
„Na túto tému ponúknem niekoľko uhlov pohľadu. Prvý. Ministerstvo financií sa rozhodlo vyčleniť na infraštruktúru tohto projektu deväť miliónov eur. Tenisový zväz doplatí za dokončenie projektu sumou tri milióny a mesto Košice tiež tri milióny eur. A keďže je všeobecne známe, že aj bratislavské NTC sa podstatne predražilo, som veľmi zvedavý, aká bude v dohľadnej budúcnosti po predpokladanom predražení konečná cena tohto projektu.“
„Druhý uhol pohľadu. V Košiciach mali tri dobre fungujúce kluby: Aničku, TK Mladosť, TK DRANaM, ktoré s postupom času prestali fungovať, pretože nemali dostatok finančných prostriedkov. Vysvetlite mi niekto prosím, prečo niekto ide investovať 15 miliónov do megalomanského projektu, keď by stačilo investovať pol milióna každému z uvedených troch klubov, aby si zrekonštruovali infraštruktúru a adekvátne zaplatili kvalifikovaných trénerov, ktorí by sa im mohli vrátiť napríklad aj z Bratislavy.“
„Toto alternatívne riešenie by zväzu navyše ušetrilo dostatočne veľký balík peňazí, za ktoré by mohol podporiť kluby v Piešťanoch, Nitre, Žiline alebo Poprade a v mnohých ďalších mestách. Týmto spôsobom by sa opätovne reštartovali kluby, do ktorých by začali chodiť od mala trénovať deti pod klubovým trénerom, ktorého by bez problémov z týchto ušetrených peňazí dokázal zaplatiť zväz. Stačí zdvihnúť zadok a pozrieť sa, v akom stave sa teraz tieto športoviská nachádzajú. Ako príklad môžem uviesť Sláviu Právnik. V hale je zničený povrch za základnou čiarou, ktorý naozaj ohrozuje zdravie. V šatniach a v sprchách je samá pleseň. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale takto to naozaj vyzerá v mnohých kluboch na Slovensku, ktoré jednoducho nemajú finančné prostriedky na údržbu elementárnej infraštruktúry.“
„Tretí uhol pohľadu. Zväz po dokončení výstavby košického NTC zoberie ešte aj to málo trénerov, čo zostalo v košických kluboch a sústredí ich do štátneho centra. V týchto kluboch už potom naozaj nezostane nikto kvalifikovaný, kto by tie deti ešte dokázal vychovať. A čo bude s tými klubmi? Neostane im už nič iné, len prenajímať dvorce turistom na komerčnej báze, alebo klub úplne zavrieť.“
„Štvrtý uhol pohľadu. Načo bude v Košiciach 15-miliónový komplex, v ktorom aj tak onedlho nebude mať kto hrať? A to z prozaického dôvodu. V troch košických kluboch totiž už nebude nikoho, kto by vychoval deti, ktoré by v budúcnosti mohli pokračovať v centre.“
„No a napokon je tu aj pohľad z geografického hľadiska. Ja som ako rodený Petržalčan chodil na tenis z domu o pár ulíc ďalej na Nobelovo námestie, neskôr na Sláviu. Nebol som nikdy nútený cestovať na tréningy napríklad do Dúbravky. A v Košiciach platí to isté. Ak nemá dieťa kurty po ruke, je veľmi pravdepodobné, že sa mu nebude chcieť cestovať do centra, alebo na opačný koniec mesta. Radšej uprednostní šport, ktorého ihrisko má za domom a na ktoré sa chodí hrávať už od mala. Ak chceme dávať deti na tenis tak, ako to znie v reklame od STZ, je v prvom rade nevyhnutné podporovať kluby na regionálnej úrovni, respektíve v prípade väčších miest na úrovni jednotlivých mestských častí.“
Kauza: Prémie za reprezentáciu
„V tejto súvislosti musím vyjadriť svoje sklamanie z toho, ako zväz vyčíslil náklady na moju výchovu počas môjho pôsobenia v NTC. Každoročne predkladajú hráčom, koľko do nich investovali v danom roku. Šlo o to, že z odmien, ktoré sme dostali na turnajoch za dosiahnutý prienik, sme po odpočítaní daní ešte museli zaplatiť zväzu 20–30 percent. Práve v tejto súvislosti som počas Davis Cupu proti Ukrajine otvoril tému prémií za účasť v reprezentačnom drese. Ako odpoveď na moju iniciatívu mi spočítali všetky náklady, ktoré som im dlžil za obdobie, ktoré som odtrénoval v NTC, pričom výsledná suma bola viac ako 270-tisíc eur. Boli v nej zahrnuté položky ako prenájom kurtov v hodnote 5 500 eur ročne. Táto suma ďaleko presahovala reálny počet odtrénovaných hodín. Divný bol predovšetkým spôsob, akým k tejto výslednej sume dospeli. Oni jednoducho vynásobili počet dvorcov v NTC ôsmimi hodinami denne, počas ktorých ich mal zväz v prenájme. Sumu ďalej vynásobili počtom dní v roku a výsledok vydelili paušálne počtom členov. Miesto toho, aby si niekto na recepcii dal tú námahu a zapisoval, koľko som denne na dvorci reálne ja sám odtrénoval. A keďže som rok a pol pre zranenie ani nehral, tak som logicky do NTC ani nechodil. A to bola len jedna položka. Zaujímavé tiež bolo, že mi zvlášť zaúčtovali aj za osvetlenie. Osobne by som predpokladal, že v cene prenájmu dvorca v krytej hale bude aj osvetlenie, ale spätne zisťujem, že to evidentne tak nebolo. Jednou z ďalších položiek bol účet za lopty vo výške 500 eur. STZ má na určitú dobu zazmluvneného dodávateľa lôpt, ktorému v hale vyvesia reklamný banner v hodnote 30 až 50-tisíc. A z tejto sumy mi opäť vypočítali, koľko stoja lopty paušálne na počet hráčov. Ďalšou anomáliou bol výpočet platu pre trénera. V NTC boli chlapci delení do skupín pod konkrétnym trénerom. Ja som bol zaradený do trojčlennej skupiny. Pritom niektorí prioritní tenisti, ako napríklad Lukáš Lacko, alebo niektoré dievčatá, mali trénera iba pre seba. A systém vyúčtovania? Počet hráčov opäť paušálne vydelili počtom trénerov a hotovo. A samozrejme opäť bez ohľadu na reálny počet odtrénovaných hodín. Z môjho pohľadu by som mal platiť trénera podľa vopred stanovenej sadzby na tréningovú hodinu a následne podľa počtu reálne odtrénovaných hodín. Isteže boli vo faktúre zapracované aj reálne položky, ako napríklad ceny leteniek a hotelov. Dovolím si však tvrdiť, že celkovo ich spôsob kalkulácie bol minimálne z dvoch tretín jednoznačný výmysel. Tak som im napokon zaplatil 170–tisíc eur, ktoré som mal v tom čase zarobené na turnajových prémiách a od mojich sponzorov. Ani ma neprekvapilo, keď mi po zaplatení oznámili, že im ešte dlhujem 98–tisíc. Pričom nimi uvedené kalkulácie nákladov na moje pôsobenie v NTC neboli podložené vierohodným a preukázateľným spôsobom.“
„Len pripomínam, že za odohrané zápasy v Davis Cupe sme žiadne prémie nedostávali preto, že sme trénovali v NTC. Poznajúc situáciu som sa s týmto spôsobom odmeny nestotožňoval. Bol som si vedomý svojich kvalít a predovšetkým skutočnosti, že som viac ako desať sezón držal daviscupový tím svojimi výsledkami pomerne vysoko. Bolo nad slnko jasnejšie, že ak by som svoje body neuhral, reprezentácia by padla minimálne o skupinu nižšie. V dôsledku toho by už nedostala tak lukratívne zmluvy od Peugeotu, Tipsportu a určite by zväz nedostal od štátu také dotácie, na aké bol zvyknutý. Tieto aspekty však do svojho výpočtu nezahrnuli. Rovnako ako skutočnosť, že diváci chodia do hľadiska na nás hráčov. Ak by chceli byť spravodliví a vedeli vyrátať náklady na jedného hráča z prenájmu tréningových kurtov, tak potom je na mieste otázka, prečo sme nedostali svoj podiel z predaných lístkov? Prečo teda nevydelili počet predaných lístkov počtom hráčov, ktorí na to konkrétne stretnutie nastúpili? Prečo sme napríklad nezískali podiel z reklamných bannerov firiem na konkrétnych reprezentačných zápasoch? Firmy za ne zaplatili nemalé peniaze a ľudia sa predsa neprišli pozrieť na banner, ale na mňa ako hráča. Alebo ešte inak. Prečo mi do môjho dlhu nezarátali aj percentuálny podiel z predaných lístkov a z prenájmu bannerov zo všetkých zápasov, ktoré som odohral za reprezentáciu?“
Aké bolo vyústenie tejto kauzy?
„Napokon prišli s riešením, podľa ktorého ak niektorý hráč získa pre reprezentačný tím 25 bodov, zmaže akýkoľvek dlh voči zväzu (Kližan má bilanciu 26/11 pozn. red.). Toto pravidlo vraj ušili pre mňa na mieru. A urobili to iba preto, aby som bol už konečne ticho. Aby som sa už na žiadnej tlačovej konferencii k tejto téme nevracal. Problém je však v tom, že okrem mňa nie je nikto a zrejme ani tak skoro v dohľadnej budúcnosti nebude, kto by takto nastavenú métu prekonal. A to je dostatočná motivácia k tomu, aby už nikoho v budúcnosti nenapadlo protestovať.“
„Problém je v systéme prerozdelenia financií. Štát síce posiela peniaze na hráča, nie však priamo hráčovi, ale na zväz, ktorý si automaticky u hráča vyfakturuje aj náklady napríklad za prenájom dvorcov aj za osvetlenie. V skratke, hráč tieto peniaze nikdy reálne nedostane,“ zhrnul na záver problém v systéme financovania Kližan.
Martin Kližan otvorene bez servítky: Pokiaľ sa to nezmení, so slovenským tenisom je amen
Zdroj: ts – Igor Uher
1 comment
Martin – držím palce v boji