BRATISLAVA – Bez oslavných fanfár, či oficiálnej rozlúčky. Niekdajší 49. hráč sveta Iľja Marčenko potichu zavesil raketu na klinec a končí.
Dlhoročná stálica ukrajinského tenisu, ktorá veľkú časť svojej aktívnej kariéry strávila na bratislavských kurtoch, to oznámila na charitatívnom podujatí ProAm Challenge by Adifex 2024.
Tridsaťsedemročný Ukrajinec však od tenisu úplne neodchádza. V pozícií reprezentačného trénera ženského výberu Ukrajiny už stihol v novembri absolvovať svoju víťaznú premiéru a svoje bohaté skúsenosti bude naďalej odovzdávať aj na kurtoch akadémie Dominiky Cibulkovej Love4Tennis. Práve charitatívne podujatie bolo vhodným miestom pre rozhovor o jeho doterajšom bratislavskom pôsobení ako aj o plánoch do budúcnosti.
Kedy a za akých okolností ste prišli na Slovensko?
„Na Slovensku som od roku 2014, od vtedy, čo ruské vojská prvýkrát vtrhli na územie Ukrajiny. Odišiel som z mesta Doneck. Aj keď priamo odtiaľ nepochádzam, tam som trénoval a žil osem rokov.“
Prečo ste si vybrali práve Bratislavu?
„Pôvodne som sem prišiel kvôli Tiborovi Tóthovi, s ktorým som nadviazal spoluprácu. Potreboval som trénera a vedel som, že tu nie je až také náročné vybaviť pre tenistu pobyt. Odporučil mi ho krajan Sergej Stachovský, ktorého Tibor tiež trénoval. A v podstate odvtedy som na Slovensku.“
Pod jeho vedením ste to v ďalších rokoch dotiahli až do prvej päťdesiatky mužského rebríčka.
„Je to tak. Už predtým som figuroval v prvej stovke, ale až plnohodnotná spolupráca s Tiborom ma posunula vyššie na tieto pozície. Najúspešnejšiu sezónu som absolvoval pod jeho vedením v roku 2016, kedy som hral semifinále v katarskej Dauhe s Nadalom. V tej istej sezóne sa mi podarilo postúpiť aj do štvrtého kola na US Open.“
Čo sa stalo, že ste zostali na Slovensku?
„Slovensko mám rád, páči sa mi tu. Zavážil aj fakt, že Bratislava nie je príliš veľké mesto, ktoré má navyše výbornú polohu pre cestovanie na zahraničné turnaje. Navyše mentalita Slovákov je pre Ukrajinca neporovnateľne bližšia ako nátura Západoeurópana, alebo Američana. Okrem toho sú v Bratislave výborné podmienky pre tenis. Je tu množstvo trénerov, ako aj iných hráčov na všetkých výkonnostných úrovniach, čo je veľký benefit pri výbere tréningového sparingpartnera.“
Viacero zahraničných športovcov si pri dlhšom pobyte na Slovensku nájde tunajšiu priateľku. Ako to bolo vo vašom prípade?
„Ja som si tú svoju „priniesol“ ešte z Ukrajiny. Založili sme si rodinu, máme dve deti, ktoré sa nám tu narodili. Starší syn už chodí aj do školy.“
Dlhodobo pôsobíte v akadémii Love4Tennis, ktorá je známa svojim kvalitným hráčskym aj trénerským zázemím. Bol to hlavný dôvod, pre ktorý ste sa rozhodli pre túto akadémiu?
„Jeden z viacerých. Ďalším bola existencia dvojice špičkových kurtov s hardovým povrchom v ich areáli, ideálnych pre môj štýl hry a jednoznačne najlepších na Slovensku.“
Kvalitný sparing je dôvodom, pre ktorý je táto akadémia vyhľadávaná aj hviezdami zo zahraničia. S kým ste vy osobne na jej pôde už trénovali?
„Z dievčat napríklad s Jelenou Rybakinovou, Dariou Kasatkinovou, Anhelinou Kalininovou alebo Anastáziou Sobolievovou. A mužov od Sergeja Stachovského až po Denysa Molčanova, ktorý tu trénuje aj v súčasnosti.“
Ste v kontakte so Stachovským? Stále pôsobí v armáde?
„So „Stachim“ si telefonujeme každý mesiac. Pracuje v SBU (Bezpečnostná služba Ukrajiny) a chodieva na front v rámci špeciálnych operácií. Podobne sa v armádnych akciách angažuje aj Alexander Dolgopolov, z ktorého sa stal operátor dronov. Obaja si vďaka tomu vyslúžili na Ukrajine naozaj veľké uznanie.“
Vráťme sa však k vašej osobe. V tejto sezóne ste dosiahli solídne výsledky na jarnom ázijskom turné. Na challengerovom podujatí v taiwanskom Taipei ste sa prepracovali až do finále. Potom vás však neminula séria prehier v úvodných kolách nasledujúcich deviatich turnajov. Boli za tým zranenia?
„So zraneným ľavým kolenom bojujem už dlhé roky. Na jar mi odišlo aj druhé. Turnaj v Taipei mi ešte pomohol k rebríčkovému postaveniu, ktoré mi umožnilo štart vo wimbledonskej kvalifikácii. Snažil som sa hrať aj s liekmi od bolesti. Po nasledujúcich dvoch turnajoch som však už operáciu pravého kolena musel podstúpiť. Bohužiaľ, nie s očakávaným výsledkom. Ani po dvojmesačnej pauze výrazné zlepšenie nenastalo, koleno stále bolelo. To bol napokon hlavný dôvod, pre ktorý som prijal ponuku trénovať iných hráčov.“
Takže s tenisom ako profesionálny hráč končíte?
„Keď si uvedomíte, že mám už 37 rokov, bol najvyšší čas na to, aby som plynule prešiel na pozíciu trénera. Navyše som dostal ponuku trénovať ženskú reprezentáciu. Aj keď som svoju hráčsku kariéru oficiálne ešte neuzavrel, už žiadny ďalší turnaj v pozícii hráča odohrať neplánujem. Po svete cestujem od svojich osemnástich a za tých 19 sezón som toho na okruhu odohral naozaj viac než dosť.“
Kedy ste dostali reprezentačnú ponuku?
„Na turnaji v Taipei som štartoval už s vedomím, že prejavili záujem, len to ešte v tom čase oficiálne neohlásili. V asociačnom novembrovom termíne som však už sedel na reprezentačnej lavičke. Odohrali sme domáci zápas v texaskom Dallase proti Rakúšankám, ktoré sme zdolali 3:2.“
Aký je záujem hráčok o štart v ukrajinskom drese?
„Úprimne? Z rôznych dôvodov sa mi ospravedlnilo až 9 hráčok. Väčšinou pre zranenia. Keď si vezmete, že v prvej stovke ich máme 5, bol som vďačný za tento úspech. Samozrejme, chápem, že niektoré dievčatá už mali po sezóne a pre tento súboj by si ju museli predĺžiť.“
Ktorá z hráčok by mohla byť líderkou a prirodzenou autoritou stmeľujúcou kolektív?
„Momentálne je ukrajinský tím pod profesionálnym vedením nadácie Jeleny Svitolinovej. Aj preto bude podľa jej vlastných slov pravidelne nastupovať, ak nebude zranená. Bohužiaľ práve pred zápasom s Rakúskom absolvovala operáciu.“
Prečo ste hrali v USA a nie niekde v Európe?
„Práve nadácia Jeleny rozvíja dobré vzťahy a spoluprácu s Timom Stallardom, výkonným riaditeľom Bush Tennis Center v Texase. Američania nám veľmi pomohli so samotnou organizáciou zápasu vrátane finančného zabezpečenia. Preto bolo najjednoduchšie zorganizovať zápas práve tam.“
Reprezentačný zraz zvyčajne nezaberie viac ako týždeň prípravy pred samotným zápasom. To vytvára predpoklad aj na pokračovanie v práci v akadémii.
„Reprezentačný výber je mojou hlavnou prioritou. Aj z tohto dôvodu som v závere tejto sezóny odložil hráčsku kariéru na vedľajšiu koľaj. Na druhej strane priestor na individuálny tréning mať budem a rovno prezradím, že od decembra tu budem trénovať ukrajinskú tenistku Katarinu Zavatskú.“
Neplánujete rozlúčkový zápas?
„Nie. Ako hráč končím kariéru úplne potichu.“
Iľja Vasyľovyč Marčenko (narodený 8. septembra 1987) je rodákom z ukrajinského mesta Dniprodzeržynsk (od roku 2016 s pôvodným historickým názvom Kamianske). S tenisom začal v siedmich rokoch. Medzi profesionálmi je evidovaný od roku 2006. Najvyššie v kariére sa ocitol 26.9. 2016, kedy ho v rebríčku ATP evidovali na 49. pozícií poradia. Na konte má tri semifinálové účasti na turnajoch hlavného okruhu ATP. Za najväčší kariérny úspech považuje prienik do štvrtého kola na US Open v sezóne 2016. V daviscupovom výbere Ukrajiny debutoval v roku 2008. V reprezentačnom drese odohral 31 zápasov s bilanciou 18:13. Posledný súťažný zápas odohral symbolicky v domácom prostredí na bratislavskom challengeri 28. októbra 2024.
Riaditeľ Love4Tennis Ján Stančík: „Iľja sa pripravoval ako hráč v našej akadémii Love4Tennis viac ako 10 rokov. Momentálne prechádza k trénerstvu, kde by veľmi rád svoje skúsenosti z okruhu ATP odovzdal mladým hráčom, aby aj oni mohli naplniť svoje sny tak, ako sa to podarilo jemu. Spoločne sme vytvorili tenisové kempy a ročný program priamo pod jeho vedením, v rámci ktorého sa bude hráčom na kurte osobne venovať a dohliadať na celý tréningový a turnajový program. Veľmi sa preto tešíme, že naša spolupráca aktívne pokračuje ďalej aj po skončení jeho tenisovej kariéry.“
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár