Austrália je liahňou veľkých tenisových talentov. Aj preto bol John Millman vždy trochu v ústraní, no neľahké obdobie, ktorým si prešiel, ho posilnilo. Po US Open sa vráti domov ako veľký hrdina.
Nevýrazný mladík z početnej rodiny
John Millman sa narodil 14. júna 1989 v Brisbane ako štvrté z piatich detí rodičov Shony a Rona. Má štyri sestry. K tenisu sa dostal v štyroch rokoch vďaka otcovi – majiteľovi tenisového centra. V juniorskej kategórii žiadnu dieru do sveta nespravil. S voľnými kartami si zahral dvakrát na Australian Open, s maximom v podobe 2. kole. V rebríčku nebol nikdy vyššie ako na 84. pozícii. Brydan Klein, Greg Jones, John-Patrick Smith – tí všetci boli v rámci ročníka ďaleko pred ním a v Austrálii sa od nich čakalo viac.
s rodičmi a sestrami
Rodák z Brisbanu bol na kurte vždy veľký bojovník, na tréningoch pracant, ale chýbala mu zbraň. Slabší servis, priemerné základné údery. S vizitkou nenápadného tínedžera sa začal v roku 2008 snažiť na malých profesionálnych turnajoch.
Nečakané napredovanie i pokles formy
Johnovi zrejme prospelo, že sa od neho nič neočakávalo. Obiehal podujatia kategórie ITF Futures, kde zbieral solídne výsledky. Neskôr sa jeho meno začalo objavovať aj na challengeroch. V sezóne 2009 sa dostal do top 300, v nasledujúcom roku vyhral challenger v Sacramente a na jeho konci bol len tesne za najlepšou dvojstovkou. Mali prísť prelomové mesiace.
Začiatok roka 2011 ho nezastihol v dobrej forme. Na prvých 12 turnajoch prešiel len raz cez 2. kolo. Stratené sebavedomie sa preto vybral hľadať znova na okruh ITF, ktorý už v jeho plánoch nemal figurovať.
Zranenie a pochmúrne myšlienky
Práve pokus naštartovať sa v apríli na futurese v Taliansku priniesol presný opak. Namiesto titulu si odviezol zranenie pravého ramena. Napriek tomu chcel za každú cenu hrať ďalej a so zaťatými zubami bojoval až do kvalifikácie Wimbledonu. Práve tam pochopil nezmyselnosť takéhoto trápenia. Dal si pauzu, no vzhľadom na neutešenú výkonnosť a s tým spojenú finančnú situáciu sa mu vkradli do hlavy pochmúrne myšlienky.
Keď sa na začiatku sezóny 2012 vrátil, priznal, že už k tomu nemuselo dôjsť. Nebyť podpory rodiny, priateľov i obyčajných fanúšikov, vraj by to po zranení ramena zabalil. Nikdy predsa nepatril medzi veľké talenty, a hoci mu tréningová drina neprekážala, návrat mal byť zložitý. Neskôr si na prvé mesiace strávené obiehaním malých turnajov zaspomínal nasledovne: „Prespával som na letiskách a vlakových staniciach. Keď nemáte veľa peňazí, musíte to robiť, ak chcete žiť svoj sen.“
Vzostup, pád i civilné zamestnanie
Napriek ťažkým podmienkam sa po výsledkovej stránke vrátil úspešne. V prvom roku sa znova stabilizoval ako challengerový hráč, až vypukla v januári 2013 „Millmania“. Na ATP turnaji v rodnom Brisbane prešiel kvalifikáciou a po skalpe Japonca Tacumu Ita postúpil premiérovo do 2. kola hlavnej súťaže. Tam zobral set Britovi Andymu Murraymu. Nie výsledky, ale predovšetkým jeho správanie a príbeh si ľudia obľúbili. Po každom zápase fanúšikom úprimne ďakoval a rozdával nápoje z chladničky na kurte.
Na Australian Open si odkrútil grandslamový debut (v 1. kole mu vrátil prehru Ito), vyhral dva challengre a prenikol v renkingu do top 200. Hlavnú súťaž si mal zahrať aj na Roland Garros. Bohužiaľ, problematické rameno sa znova ozvalo. Austrálsky tenista sa musel vytratiť z turnajového kolotoča až na 11 mesiacov.
po operácii v lete 2013
Ba čo viac, chtiac-nechtiac, bol nútený zamestnať sa. Popri zdravotných rehabilitáciách si našiel kancelársku prácu so zameraním na oblasť financií. Tentokrát však už veril svojim schopnostiam a neuvažoval o tom, že by s profesionálnym športom skončil.
Ďalší skvelý návrat, ďalšie problémy
Millman už presne vedel, čo ho po návrate čaká. Tvrdá drina a šplhanie sa rebríčkom smerom nahor. V roku 2014 ešte stihol vyhrať challengre v Traralgone a Jokohame. Na Wimbledone 2015 postúpil po skalpe Španiela Tommyho Robreda prvýkrát do 2. kola Grand Slamu. V júli sa mu splnil jeden sen – v rebríčku pokoril métu top 100.
s trofejou z challengeru v Lexingtone (2015)
Predvlani svoju pozíciu obhajoval veľmi úspešne. Svoje si uhral na ATP turnajoch i Grand Slamoch. Rameno poslúchalo, a tak sa v októbri prihlásilo bedro. Akoby sa zranenia dohodli, že austrálskemu sympaťákovi nedajú pokoj. Tentokrát pauzoval sedem mesiacov.
Tradične úspešne späť na okruh a vizionárske slová
Problémy v bedrovej oblasti sú pre tenistov, ktorých hra je založená na pohybe a dlhých výmenách, dosť vážne. Návrat do formy preto nebol úplne expresný. Paradoxne, veľkú mediálnu pozornosť si získal pred Wimbledonom. Do 1. kola mu totiž žreb prisúdil španielsku ikonu Rafaela Nadala.
„Bol by som zle vychovaný, ak by som šiel do zápasu s myšlienkou, že nemôžem vyhrať. Možno to znie hlúpo, keď idem hrať proti niekomu Nadalovho kalibru, ale som naučený neísť do zápasu s tým, že idem hrať proti nejakej aure hráča. Rešpektovať súpera, ale bojovať,“ prezradil svoje krédo. Na kurte nemal žiadnu šancu, keď prehral 1:6, 3:6, 2:6.
Zostrih zo zápasu proti Nadalovi:
V ďalších mesiacoch sa Austrálčan rozbehol a znova sa priblížil k elitnej stovke. Aktuálna sezóna, v ktorej oslávil 29. narodeniny, je absolútne prelomová. Žiadne zdravotné lapálie, stabilná výkonnosť a v apríli na antuke v Budapešti aj prvé ATP finále. To všetko ako predjedlo pred hlavným chodom, ktorý sa rozhodol servírovať v New Yorku.
Ako si Federer vlastného kata zaučil
Na US Open prešiel John až do 4. kola, kde mu mal vystaviť stopku švajčiarsky velikán Roger Federer. Mal, ale nevystavil. Po víťazstve 3:6, 7:5, 7:6(7), 7:6(3) sa Millman postaral o jednu z najväčších senzácií sezóny. Vlaňajšie slová o tom, že ide do každého zápasu s myšlienkou vyhrať, tak razom dostali nový rozmer. Stal sa prvým „protinožcom“ v newyorskom štvrťfinále od úspechu Lleytona Hewitta z roku 2006. Ani dnešná trojsetová prehra so Srbom Novakom Djokovičom mu status hrdinu nevezme.
Zostrih zo zápasu proti Federerovi:
Zaujímavé je pozadie triumfu nad „Fedexom“. Bol to práve bojovník z Austrálie, koho si Roger pred trávnatou sezónou pozval do Ženevy a niekoľko dní s ním trénoval. „Pripomína mi Davida Ferrera a ostatných chalanov, ktorých obdivujem za to, ako tvrdo trénujú a akú majú vášeň pre hru,“ chváli ho švajčiarsky maestro. Brisbanský rodák je krásnym príkladom toho, že tenista nemusí mať veľký talent, smrtiace zbrane. Často stačí poctivý tréning a nekonečná trpezlivosť.
Pridajte komentár