BRATISLAVA – Po minulotýždňovej úvodnej časti prichádza na rad druhá časť úvodnej kapitoly pamätí Jana Kukala, v ktorej opisuje, aký bol tenis v šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov.
II. časť: Na Wimbledon pešo po vlastných
Kukal v tomto dieli pomenúva tie najzásadnejšie zmeny, ktorými prešiel tento šport po organizačnej stránke. Aj z vlastnej skúsenosti nám priblíži Roland Garros a Wimbledon z tých čias a napokon nám prezradí prečo považuje za najväčšiu tenisovú osobnosť šestdesiatych rokov Harryho Hopmana.
Tenis v tých časoch
V tých časoch sme samozrejme hrávali ešte s drevenými raketami. Preto, ak si náhodou aj dnes niekto pozrie zápasy Björna Borga, musí mu to pripadať ako veľmi pomalý tenis. Ja som hrával s drevenou Dunlopkou, s malou hlavou. Okrem toho sa hrávalo už len so značkou Slazenger a inak to nebolo ani s oblečením. Používali sa iba dve značky, Lacoste a Fred Perry, ktoré sme normálne dostávali. Všetko to bolo komplet bielej farby, aj s golierom. A keď si všímam dnešných mladých hráčov najmä z USA, alebo si spomeniem na Wawrinkove „víťazné“ šortky z Roland Garros v ročníku 2015, musím podotknúť, že vtedajšia móda vôbec nebola zlá. Prize money sme v tom čase nedostávali, mali sme len vopred určené garancie. Viem, že dnes je to už takmer nepredstaviteľné, ale my sme hrávali ešte bez tajbrejkov a niektoré zápasy preto trvali aj šesť hodín. Tenis je z tohto hľadiska veľmi konzervatívny šport. Zrejme aj preto, že je anglickým vynálezom.
Roland Garros a Wimbledon kedysi
Tak, ako sa postupne vyvíja samotný tenis, časom sa mení aj hierarchia jeho podujatí. Až do konca minulého storočia bol najdôležitejšou súťažou Davis Cup. Obrovská inflácia turnajov mala za následok zmenu postavenia grandslamových turnajov v ich hierarchii. Výraznú premenu zaznamenala aj samotná organizácia týchto turnajov. Za mojich čias mal napríklad na Roland Garros jediný úradník na starosti komplet pokladničné práce a zároveň aj vyplácanie peňazí hráčom. Mamička jednej francúzskej tenistky madam Durrová sa pre zmenu starala úplne sama o dopravu všetkých hráčov, ktorých štartovalo v jednotlivých kategóriách dovedna 64. Na dokreslenie uvádzam, že v tom čase mal areál oproti súčasnosti ani nie polovičnú veľkosť.
Pamätám si, ako sme na Wimbledon dochádzali vyše kilometra po vlastných od stanice Southfield. Tréningové kurty v areáli ešte neboli. A keď zapršalo, organizátori vyvesili tabuľu „No grass today“ a tak sme zasa metrom museli cestovať naprieč Londýnom až do Queensu, kde sa dalo trénovať aj v hale. Popularita tenisu u nás bola v tých časoch neporovnateľne väčšia než dnes, keď príde na extraligu sotva 25 divákov. My sme mali s Kodešom na Kings Cupe vypredaný, políciou uzavretý štadión s vylomenou bránou a v hľadisku dva a pol tisíca divákov. Tisícové návštevy na ligových zápasoch neboli absolútne ničím výnimočné.
Historické míľniky bieleho športu
Môžem sa pochváliť tým, že som bol u toho, keď sa udialo niekoľko zásadných zmien, ktoré tento šport výrazne posunuli vpred. Z hľadiska materiálneho vybavenia, ktoré však malo v konečnom dôsledku vplyv na vývoj techniky úderov, ako aj na hernú stratégiu, bolo používanie rakiet z umelohmotných materiálov, ktoré podstatne zrýchlili hru.
Vznik ATP
Ďalším dôležitým medzníkom bol vznik organizácie ATP v roku 1972, v ktorej majú hráči svoje zastúpenie už od jej vzniku. ATP funguje v podstate ako odborová organizácia, čo v niektorých iných športoch dodnes chýba. To sa v súčasnosti odzrkadľuje napríklad aj na odmenách. Som veľkým obdivovateľom cyklistiky a Tour de France, ale musím podotknúť, že oproti tenistom majú aktéri tohto podujatia smiešne odmeny. V každom prípade tenis predbehol po organizačnej stránke všetky ostatné športy. Bol som na jednej zo zakladúcich schôdzí ATP vo Filadelfii, ku ktorej sa viaže celkom humorná historka. Veľkej pocty sa vtedy dostalo Janovi Kodešovi, ktorý bol zvolený do prípravného výboru. Na porade však Honza vystúpil s tým, že nevie dobre po Anglicky a z tohto dôvodu sa chcel svojej funkcie vzdať. Nato mu známy americký vtipkár Pancho Gonzales zakričal do mikrofónu: „ Go to school body!“
Začiatok Open éry
A spomeniem ešte jeden, svojim dosahom rovnako významný historický moment z roku 1968. Nemali by sme opomenúť ani rozhodnutie, ktorým sa povolila profesionálnym hráčom na čele s Rodom Laverom, Royom Emersonom, alebo Johnom Newcombeom účasť na najprestížnejších turnajoch veľkej štvorky, na ktorých mohli dovtedy paradoxne štartovať iba amatérski hráči. Od toho momentu začala takzvaná Open éra a táto udalosť svojim spôsobom tiež predbehla svoju dobu. Ako súper vtedajších velikánov pripomínam, že napríklad Rod Laver nemohol v priebehu svojej kariéry päť rokov štartovať na Grandslamoch. Pre súčasných novinárov je typické zvýrazňovať štatistiky rekordnej úspešnosti aktuálnych lídrov Federera, Nadala, či Djokoviča. Ale nikto si nespomenie na to, že by za normálnych okolností mohol mať Laver na svojom konte minimálne tridsať grandslamových titulov.
Najväčšia osobnosť šesťdesiatych rokov
Možno niekoho svojim tvrdením prekvapím, ale pre mňa osobne ňou bol jednoznačne Harry Hopman (1906 – 1985), ktorého meno niesol ešte donedávna medzinárodný turnaj zmiešaných družstiev, Hopman Cup. Bol výnimočným hráčom aj trénerom, ktorý ma v mojej trénerskej kariére najviac ovplyvnil. Ako tréner získal takmer 30 grandslamových titulov, o tých z Davis Cupu ani nehovoriac. (V priebehu 22 sezón v pozícií trénera austrálskeho výberu získal 16 daviscupových trofejí – pozn. red. Po jeho odchode Austrália na svoje úspechy v takom rozsahu už nikdy nenadviazala.) Jeho tréningové metódy svojim spôsobom neboli dodnes prekonané. Aplikoval brutálne intenzívne trojfázové tréningy. Začalo sa ranným rozbehaním, rozcvičením a šprintmi. Potom nasledoval až trojhodinový tréning na deblové čiary. To z toho dôvodu, aby sa hráčom javil dvorec z pohľadu rýchlosti pohybu v zápase o niečo menší. Popoludní prišli na rad zápasy na tri víťazné sety. A večer museli všetci behať 5 až 6 kilometrov prevažne v piesočných dunách. Predovšetkým jeho zásluhou Austrália dominovala svetovému tenisu po niekoľko generácii. Aj keď musím podotknúť, že mal k dispozícií super partiu hráčov. Trénoval velikánov akými boli Rod Laver, Ken Rosewall, Roy Emerson alebo Fred Stolle, ktorý mal ako jediný zo všetkých menovaných z večerného behu výnimku preto, že bol výnimočný talent. Po nich prišla generácia takisto výborných hráčov ako John Newcombe a Tony Roche a po nich pre zmenu John Alexander a Phil Dent.
Vďaka svojim hráčskym aj trénerským úspechom disponoval Hopman veľkými kompetenciami a z dnešného pohľadu neuveriteľnou mocou. Kto sa nepodvolil jeho nastoleným metódam a drilu, nedostal ako tenista v Austrálii ďalšiu šancu a musel odísť. K najznámejším hráčom, ktorí nútene pokračovali v kariére za hranicami patril wimbledonský finalista z roku 1962 Martin Mulligan, (ktorý odišiel do Talianska, odkiaľ pochádzali jeho starí rodičia. Od roku 1968 bol jednotkou talianskeho daviscupového výberu, v ktorom odohral jedenásť daviscupových zápasov a po skončení kariéry viedol taliansky mužský výber nasledujúcich desať rokov. – pozn. red.) Ďalším, nemenej známym emigrantom bol jeden z najlepších deblistov všetkých čias Bob Hewitt. (Deväťnásobný grandslamový šampión vo štvorhre a šesťnásobný v mixe vyriešil situáciu tiež po svojom. Po svadbe s priateľkou pochádzajúcou z v Južnej Afriky odišli v roku 1967 do Johannesburgu, kde prijal juhoafrické občianstvo. – pozn. red.)
Keď sme v roku 1968 získali Kráľovský pohár, za odmenu sme aj so Zedníkom dostali od Austrálskej tenisovej federácie letenky k protinožcom. Zažil som to na vlastnej koži, keď som prikývol na ponuku absolvovať pod vedením Hopmana jeden týždeň tréningového kempu v pozícií sparingpartnera. Samozrejme s tým, že som všetok dril musel absolvovať spolu s ostatnými hráčmi. Výsledok si zrejme viete predstaviť. Po skončení kempu som niekoľko dní nevedel ani chodiť a tak som sa musel odhlásiť aj z najbližšieho turnaja.
Reprezentácia a výjazdová doložka
V Davis Cupe som odohral celkovo 22 zápasov, 13 štvorhier a 9 singlov v oboch prípadoch s celkovou pozitívnou bilanciou. V jednom almanachu som sa dočítal o 26 štartoch. Tak som sa pri tejto príležitosti prinútil starostlivo si to opäť prepočítať a seriózne som dospel k výslednému počtu 22 štartov. V reprezentačnom drese som debutoval ako dvadsaťšesťročný v roku 1968 a hral som v ňom až do roku 1973. Aj keď sme v daviscupovom výbere hrali bez odmien, všetci sme maximálne bojovali o miesto v tíme. Bez akejkoľvek výnimky si každý hráč vrátane Jana Kodeša musel rok, čo rok vybojovať nomináciu na domácich kvalifikačných turnajoch. Hrali sme totiž o celoročné výjazdové doložky, o ktorých som presvedčený, že z dnešnej generácie už nikto ani nevie, k čomu nám vlastne boli. Šlo o to, že cestovný pas bez výjazdovej doložky nebol v tých časoch platný. A ak sme napríklad prehrali daviscupové stretnutie už niekedy v auguste, tak nám ešte počas spiatočného letu priamo v lietadle tieto doložky zobrali. A opäť sme sa k nim mohli dopracovať až niekedy v marci nasledujúceho roku na už zmienených kvalifikačných turnajoch. Malo to však aj jednu nespornú výhodu. V zime sme mali voľno, vďaka čomu sa nám s Janom Kodešom (pražská VŠE) a Františkom Pálom (Vysoká škola chemickotechnologická v Prahe) podarilo vyštudovať. A popri tenise som napríklad v zime stíhal hrať v Ostrave aj druhú basketbalovú ligu.
Ďalšiu časť z obsiahleho rozprávania s Janom Kukalom môžete očakávať opäť o týždeň v rovnakom čase.
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár