Šport zabáva ľudí od nepamäti. Tenis nevynímajúc, v dnešnej podobe od 19. storočia. Ale potrebuje nejaký Laver Cup?
Dlhé roky stačili na reprezentáciu krajín Davis Cup, Fed Cup a marketingovými rečami opradený Hopman Cup. Krásna súťaž, ale, bohužiaľ, pozývacia. Dnes už treba tenisu aj Laver Cup.
Golfová inšpirácia
Písal sa rok 1927, keď sa golfové elity rozhodli, že bude zaujímavé postaviť proti sebe výbery Európy a Spojených štátov amerických. Ernie Els z Juhoafrickej republiky a Vijay Singh z Fidži sa museli pred pár rokmi smiať. Akoby oni neboli elita.
Tenis nechcel zaostávať. A túto nezmyselnú selekciu vyriešil súbojom Európa vs svet. Naplánovať takýto súboj v rámci nabitého kalendára nebolo jednoduché. Napokon, termín sa našiel. Dva týždne po finále US Open. No najmä, týždeň po semifinále Davis Cupu resp. jeho baráži.
Raz nie, potom áno
A tu je problém. Kto by chcel hrať tri týždne za sebou? Rátajúc s najlepšími. No čuduj sa svete, inauguračný ročník neodmietli Rafael Nadal, Roger Federer, Dominic Thiem, Tomáš Berdych, Marin Čilič, Alexander Zverev.
Môžeme spolu špekulovať o finančnej stránke. A ja som zástancom toho, že tá musela byť hlavným motívom. Laver Cup chce byť výnimočný. Využívajúc meno austrálskej legendy vyrukoval s čiernym kurtom (absurdné a nie veľmi divácky príťažlivé) a svojským formátom. Stačilo vyhrať v nedeľu všetky 4 zápasy a aj 8 prehier z piatka a soboty by prinieslo rozstrel v podobe debla.
Divákom bolo treba povedať, že nejde o exhibíciu, ale veľký boj. O čo? Či sme Európania alebo svet? Fajn, ako zábava fajn. No v kontexte kritiky Davis Cupu čoraz absurdnejšie.
Taký Roger Federer hral Davis Cup naposledy v roku 2015. Tento rok? Záchranu vydreli fínsky rodák Henri Laaksonen a Rogerov rovesník Marco Chiudinelli. Baráž nechali na krajanoch aj Alexander Zverev či Tomáš Berdych. Rafael Nadal už „repre“ tak nejak „odpískal“ pred štvrťfinále.
Čo dal, čo stál Laver Cup
Ale títo všetci si našli týždeň času na Laver Cup so všetkými jeho pompéznosťami. Akoby tá dementovaná exhibičnosť ani nebola taký výplod fantázie. Platiaci divák videl počas prvého dňa (pri všetkej úcte) len Tiafoea, Čiliča, Zvereva, Šapovalova, Isnera, Thiema a kvalitnú štvorhru. Áno, tam bol Nadal. Ale stálo to dosť.
Asi každý divák čakal, že uvidí Federera a Nadala každý deň. Ale toto nie je ten „trápny“ Davis Cup. Tu dostal šancu každý. A tak je tu rada do budúcna. Bizarná, ale jasná. Kúpte si lístky na všetky 3 dni, investujte viac a toho Rogera dostanete. Zoberte manželku a dve deti… to choďte radšej na Seychely.
Turnaj nemal zlú úroveň, zrejme hrali všetci naplno, ale predsa len, ten záver, keď toľko spomínaný Federer zdolal po divokom priebehu austrálskeho „zlého chlapca“ Nicka Kyrgiosa, bol ako zo sladkého hollywoodskeho scenára. Pred prvým nedeľným duelom bolo jasné, kto program uzavrie. A žeby tieto dve veľké, opozitné persóny hrali za rozhodnutého stavu?
Výsledok?
Výsledok celej propagovanej udalosti bola veľká šou plná hviezd. Otázka však je, či fanúšikovia nechcú vidieť tieto hviezdy radšej v Davis Cupe. Kto sa stotožnil s tímami Európy a sveta? Prežíval niekto víťazstvo Európy? Davis Cup ponúka elektrizujúcu atmosféru v hľadisku a nefalšovanú radosť hráčov i divákov po úspechu. Tu slzy neuvidíte.
Zamyslenie na záver: Chceli by ste vidieť Dominiku Cibulkovú bojovať za Slovensko vo finále Pohára federácie alebo v hypotetickom Pohári Margaret Courtovej?
Pridajte komentár