Dve večerné tlačové konferencie po skončení oboch hracích dní stretnutia Davisovho Pohára s Českom ponúkli dva diametrálne odlišné postoje nehrajúceho kapitána Dominika Hrbatého k tomu, čo mohla tenisová verejnosť vidieť na vlastné oči v piatok a v sobotu v NTC.
Na prvej z nich, po neúspešnom súboji Andrea Martina s Lukášom Rosolom panovala atmosféra ako na zádušnej omši. Dusivé ticho a neopísateľné sklamanie v tvárach sprevádzali strohé odpovede oboch jej hlavných aktérov, slovenskej jednotky aj nehrajúceho kapitána.
Po dramatickej prehre Martina s Veselým sa obaja opäť posadili pred novinárov. Tentoraz sa však Hrbatý prejavil v úplne inom svetle. A dokonale šokoval viacerými tvrdeniami. Zrejme najviac tým prvým, podľa ktorého „Nás od Madridu delil jediný fiftín.“
Druhým, že tímová trojka Norbert Gombos by mal obrovskú šancu proti Lukášovi Rosolovi dotiahnuť náš víťazný obrat: „Myslím, že Noro by toho Rosola zvalcoval.“
A napokon, že obaja nominovaní singlisti Kovalík a Martin „boli v mnohom lepší, ako ich súperi, len sa im to nepodarilo dotiahnuť do úspešného konca.“ Môžeme ponechať bokom úvahu o tom, prečo „valcujúci“ Gombos nedostal možnosť prejaviť svoje kvality už v úvodnej dvojhre. Avšak zostávajúce dve silné tvrdenia naozaj stoja za podrobnejší rozbor. Je koncipovaný z viacerých uhlov pohľadu, ale v konečnom verdikte ponúka iba jedno vysvetlenie.
Na práve skončené stretnutie našich tenistov s českým výberom je možno nazerať, ale aj hodnotiť ho naozaj z mnohých uhlov pohľadu. Pri povrchnejšej analýze môžeme brať do úvahy nepopierateľne najlepšie výsledky Jiřího Veselého na turnajoch tesne pred vzájomným barážovým zápasom.
Pri hľadaní príčin prehry môžeme súhlasiť s kritickým pohľadom Hrbatého na nevyužité kľúčové momenty lídra Slovákov Andreja Martina v rozhodujúcom súboji s Lukášom Rosolom. Môžeme dokonca akceptovať slová chvály našich tenistov na adresu oboch českých singlistov, ktorí prišli do Bratislavy vo forme, ako za čias svojej najväčšej slávy, kedy okupovali pozície v štyridsiatke svetového rebríčka.
Avšak, môžeme sa zároveň pozastaviť aj nad tým, že na tých istých tlačovkách odznelo takmer unisono z úst našich hráčov tvrdenie, že tak, ako Veselý svojim podaním, tak aj Rosol svojou agresívnou hrou nedali pri vlastnom podaní Slovákom takmer žiadnu šancu. S výnimkou strednej pasáže duelu Martina s Veselým, v ktorom náš reprezentant mal navrch, väčšinu z celkového času odohrali aktéri všetkých dvojhier pri podaniach domácich tenistov. Prečo?
Možno prekvapíme tvrdením, ale jedna z odpovedí by úplne korešpondovala s vysvetlením, prečo majú momentálne Česi v elitnej stovke až osem svojich hráčok, ktoré majú na rebríčku lepšie postavenie ako jediná Slovenka.
Presne tak, ako v nedávnej minulosti v mužskom poradí v prípade Berdycha so Štepánkom. A koniec koncov aj v prípade Veselého s Rosolom, ktorí to v kariére dotiahli neporovnateľne ďalej ako Slováci, ktorých sme v NTC sledovali. Položme si tú istú otázku: Prečo?
Prejdime k veci. Napadlo niekomu niekedy riešiť, prečo naši západní susedia dosahujú lepšie výsledky na hardových povrchoch? A prečo bola jedinou našou šancou, ako ich zastaviť v rozlete, práve antuka? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Slovensko disponuje na prelome prvej a druhej stovky, ale aj hlboko pod ňou hráčmi, ktorí na iných, ako antukových turnajoch nebodujú.
Skúsme ísť nato z iného uhla pohľadu. Čo majú spoločné Dominic Thiem, Stefanos Tsitsipas, Denis Šapovalov, Alexander Zverev alebo Karen Chačanov? Teda okrem toho, že onedlho zaberú miesto na absolútnom výslní? V čom je ich tenis odlišný, od toho, ktorý produkujú naši hráči?
Ponúka sa jednoduché vysvetlenie. V tom zásadnom, v agresivite. Schopnosťou bodovať vlastným prvým servisom, tak ako Veselý, alebo možnosťou „odstreliť“ súpera forhendom z ktorejkoľvek pozície na kurte, alebo si aspoň vynútiť drvivý tlak. Tak, ako to úspešne predviedol Rosol.
Stačil pohľad na dvorec počas zápasov a nemuseli sme ani porovnávať štatistické ukazovatele našich hráčov a Čechov pri efektivite prvého podania, alebo počtu víťazných úderov. Zistili by sme výrazný rozdiel. Priepasť však nie je výsledkom aktuálnej formy, ale jednoducho je daná samotným štýlom hry tenistov, ktorý je určený technikou úderov.
Výsledkom je rozdiel v rýchlosti priameho forhendu Lukáša Rosola, alebo menej liftovaného prvého servisu Jiřího Veselého. A dôsledok? Naši antukári s defenzívnejším štýlom hry nemajú ako konkurovať výsledkom metodiky tenisovej školy, ktorá práve tak, ako v prípade Petry Kvitovej, Karolíny Plíškovej alebo Karolíny Muchovej učí od mala svojich žiakov k aktivite na dvorci.
Samozrejme, nájdu sa aj na Slovensku ojedinelé prípady. Napríklad v osobe tridsaťročného Martina Kližana vďaka parametrom jeho podania, alebo stále ešte perspektívnej Viktórie Kužmovej s jej podaním aj útočným štýlom hry. To je však veľmi málo. Za nimi je prázdno. Tak, ako v prípade Martina s Kovalíkom, by veľmi podobne dopadli aj Čepelová, Schmiedlová či Šramková, ak by na opačnej strane dvorca stáli Kvitová, Plíšková, Strýcová či Muchová.
Treba si uvedomiť, že český tenis je niekde úplne inde, než ten slovenský. A ak sa opäť budeme vyhovárať, že sú na príčine iba finančné podmienky a úzka hráčska základňa, budeme naďalej iba klamať samých seba.
A alibistické tvrdenia o tom, že nás od postupu delil jediný fiftín, tomu naozaj nepomôžu.
Pridajte komentár