BRATISLAVA – Ďalšou časťou dnes pokračuje náš pravidelný seriál z rozprávaní s legendárnym Janom Kukalom, ktorý dotiahol Československo k fedcupovému triumfu. Dnes sa dozvieme o jeho zaujímavých zážitkoch s osobnosťami, s ktorými počas bohatej športovej kariéry zažil množstvo zaujímavého.
KAPITOLA III: Osobnosti
V záverečnej kapitole pamätí Jana Kukala si zaspomíname na najväčšie osobnosti, s ktorými hrával, alebo spolupracoval v pozícii trénera. Od Jana Kodeša, alebo Ivana Lendla až po Henrietu Nagyovú nám ponúka svoj pohľad na tieto osobnosti a doplní ho množstvom humorných príhod a zážitkov, ktoré s nimi zažil. Vedeli ste napríklad o tom, že sa osemročná Navrátilová pred tréningom s Kukalom radšej zatvorila na záchode?
Jan Kodeš (nar. 1946)
Je tomu už viac ako 50 rokov, keď Kodeš zdvihol v Paríži prvý raz nad hlavu víťazný pohár Mušketierov. Veľký srdciar nenašiel na dvorcoch Rolanda Garrosa premožiteľa ani pri obhajobe titulu v nasledujúcej sezóne, v roku 1971. Jeden z najlepších hráčov v histórii československého tenisu si pripísal na konto tri grandslamové tituly a dve finálové účasti na US Open. Životný úspech dosiahol pražský rodák v roku 1973 ziskom najcennejšej wimbledonskej trofeje. Paradoxom je, že na štvrtom grandslamovom podujatí v Melbourne Kodeš nikdy neštartoval. V rozhraní rokov 1968 -1973 sme tvorili neodmysliteľnú kostru reprezentácie, v ktorej sme pravidelne nastupovali na štvorhru.
V tých rokoch sme spolu cestovali viac ako desať mesiacov v roku po turnajoch a denne sme okrem spoločných tréningov na dvorcoch trávili spolu aj všetok voľný čas. Začali sme v januári viac ako štyri týždne na indických turnajoch a potom dva mesiace na karibskom okruhu. Po niekoľkých európskych podujatiach sme sa presunuli na viac ako šesť týždňov do USA. Hlavnou udalosťou zimnej sezóny býval Kings Cup (neoficiálne halové majstrovstvá Európy), na ktorom sme v roku 1968 s Kodešom získali bronzovú medailu. K tomu úspechu nám pomohol tiež aj Vladimír Zedník.
Ako ste vnímali osobnosť Jana Kodeša začiatkom sedemdesiatych rokov?
Bol veľký srdciar, ktorý tenisu u nás veľmi pomohol svojimi úspechmi. V zápasoch hral s obrovským nasadením. Dával do toho absolútne všetko podľa hesla zvíťaziť, alebo zomrieť. Mal neuveriteľnú vôľu získať pre seba aj stratené zápasy. Aby som ho porazil, čo sa mi aj dvakrát podarilo, musel som si súboj vydrieť naozaj až do úplného konca. Veľmi náročné s ním bolo získať najmä posledný bod. V súčasnosti je podobným typom nezlomného hráča Djokovič, ktorý tiež dokáže otočiť priebeh zápasu aj po odvrátení viacerých mečbalov súpera.
Ako by ste ho predstavili po hernej stránke?
Bol podstatne lepšie technicky vybavený preto, že na rozdiel od mňa bol už od mala vedený pod trénerským dohľadom, či už pána Semeráda, Krajčíka alebo Pavla Kordu. Mohol sa oprieť o svetový bekhend. Takisto vynikajúco riternoval, obzvlášť pri dôležitých bodoch, o nič horšie ako neskôr Agassi, alebo v súčasnosti Djokovič. V detstve dlho hrával súťažne futbal, preto ostatných prevyšoval výborným pohybom. Svojim spôsobom to bol mimoriadny zjav.
Utkvel vám niektorý z jeho zápasov v pamäti?
Sledoval som ho vo finále na Roland Garros v súboji s Iliem Nastasem, kedy hral systémom servis – volej napriek tomu, že sa hralo s ťažkými loptami značky Tretorn. Pamätám si aj ročník 73., keď zvíťazil vo Wimbledone, tiež bežal hneď po podaní k sieti. Tráva pritom Kodešovi nikdy veľmi nesedela, viackrát vypadol v Londýne už v úvodnom kole. Jeho triumf neznižuje ani skutočnosť, že v tom roku chýbalo pre bojkot viac ako 70 hráčov. Boli tam však veličiny ako napríklad Jimmy Connors, Ilia Nastase, alebo Alex Metreveli, ktorí boli podstatne väčšími favoritmi na zisk titulu.
Spolu s Kodešom ste dosiahli významné úspechy vo štvorhre. Aké boli vaše najväčšie prednosti?
Výborne sme sa dopĺňali. Ja som mal dobrý servis, Kodeš excelentný return. A keďže mal výborný bekhend, ja som bol na forhende. Hrali sme systémom servis – volej. Zdolali sme viaceré legendárne páry. Napríklad Lavera s Emersonom na US Open, niekoľkokrát Tiriaca s Nastasem. Alebo Boba Hewitta s Juhoafričanom Frewom McMillanom v semifinále v Toronte, ktorí v tom čase tvorili najlepší pár na svete. Spolu sme sa dostali do semifinále na Roland Garros a dvakrát do štvrťfinále vo Wimbledone. Určite by sme toho mohli dokázať ešte viac. Keď sa však Honza prepracoval na niektorom významnom turnaji až do záverečných kôl, celkom logicky sa pre fyzické vyťaženie na štvorhru veľmi nekoncentroval.
Spolu sa nám darilo aj v Davis Cupe, v ktorom sme odohrali viacero pamätných zápasov. V Stuttgarte sme napríklad zdolali v maratónskom súboji domácich Nemcov Jurgena Fassbendera s Hansom – Jürgenom Pohmannom 21:19 v rozhodujúcom piatom sete. Na Štvanici sme porazili Björna Borga s Ove – Nilsom Bengstonom. Nezabudnuteľný bol domáci zápas proti Sovietskemu zväzu s deblovým párom Metreveli – Lichačev v roku 1971. V období po okupácii v roku 1968, v čase začínajúcej normalizácie, bol tento súboj pre komunistov veľmi rizikový. Na beznádejne vypredanej Štvanici bol údajne každý tretí divák príslušník ŠTB, ktorých súdruhovia priviezli z celého Československa. V neuveriteľnej atmosfére sme vyhrali 3:1 na sety a údajne nás príslušníci ŠTB povzbudzovali viac, ako ostatní diváci.
Ako ste si sadli po ľudskej stránke?
Spolu sme si toho prežili aj odtrénovali naozaj veľa. Možno aj preto, že je o štyri roky mladší, chodil za mnou aspoň raz do týždňa na Prašný most, keď som ešte hrával za Duklu. Do roku 1969 sme mali rovnocennú vzájomnú bilanciu. Na jednej strane musím podotknúť, že náš kamarátsky vzťah mierne ochladol, keď som ho porazil vo finále Extraligy v roku 1972 pred vypredaným hľadiskom v Ostrave. Avšak nič podstatné to medzi nami nezmenilo. Keď prevzal v roku 1982 funkciu kapitána daviscupového tímu, prejavil mi dôveru a menoval ma trénerom svojho výberu. Spolupráca bola výborná. Čo si pamätám, nikdy sme nemuseli riešiť žiadny vážnejší vzájomný problém.
Martina Navrátilová (1956)
Ikona ženského tenisu si v priebehu svojej úspešnej kariéry zaknihovala 18 grandslamových titulov vo dvojhre, 31 vo štvorhre a popri tom desaťkrát triumfovala v mixe. Na vrchole ženského rebríčka zotrvala neuveriteľných 332 týždňov. Do dnešných dní je pražská rodáčka držiteľkou viacerých ženských rekordov v takzvanej otvorenej ére. Jedna z najznámejších Češiek emigrovala do Spojených štátov po US Open v roku 1975.
Samozrejme, že si na jej fantastických úspechoch nepripisujem žiadne zásluhy, ale na naše spoločné tréningy v jej detskom veku sme obaja dodnes nezabudli. Počas vojenskej služby v roku 1964 som ako aktívny hráč v pozícií trénera absolvoval jednu zimnú prípravu na krytých dvorcoch na Klamovke s malou, vtedy ešte len osemročnou Martinou. Je neuveriteľné, že ešte v roku 1964 boli na Klamovke jediné tri kryté dvorce v celej republike, ktoré vybudoval ešte v tridsiatych rokoch kráľ komikov Vlasta Burian a ktoré mu štát po vojne skonfiškoval.
Zveril mi ju jej nevlastný otec Miroslav. Martinku nebolo ľahké rozhýbať a z mojich tréningových drilov bola dosť nešťastná, niekedy dokonca až vydesená. Už vtedy som bol zrejme až príliš prísnym trénerom. Zašlo to až tak ďaleko, že sa pred jedným tréningom normálne zavrela na záchode, takže pán Navrátil musel napokon tie dvere napriek jej kriku a vzdoru vylomiť. Na druhej strane však musím povedať, že mala výborne technicky naučené údery s málo vídaným citom pre loptu a skutočne výnimočným ľaváckym servisom. A to všetko vďaka jej otcovi. Navyše, mala k tomu aj výborné domáce zázemie zásluhou jej najlepšej kamarátky, vlastnej mamy.
Ďalšiu, v poradí už siedmu časť zo zaujímavého rozprávania s Janom Kukalom, môžete očakávať opäť o týždeň v tradičnom čase. Všetky predchádzajúce články z obsiahleho rozhovoru nájdete TU.
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár