BRATISLAVA – Tento rok sa uskutočnil 124. ročník Roland Garros. Som veľmi rada, že sa tento grandslamový turnaj nakoniec odohral, aj keď až v októbri. Myslela som si, že ho taktiež nakoniec zrušia.
Zápasy v TV vyzerali zvláštne, nakoľko návšteva divákov bola limitovaná. Myslím si, že hráči a hráčky sa vrátili v čase do obdobia, keď hrávali ITF turnaje a challengre.
Čakala som, že Nadal vyhrá, ale až takto suverénne? Je to niečo neuveriteľné a je dosť možné, že takéhoto hráča už nezažijeme. Vo finále porazil jednoznačne Novaka, ktorý ho mohol viac potrápiť. Ale v treťom sete za stavu 5:5 prišiel podľa mňa rozhodujúci moment, keď Nadal dobre preloboval Novaka. Ten mu následne pomohol dvojchybou a na nejaký dramatický zvrat sme tak mohli čakať márne.
Počas Roland Garros sa mi vynárali moje spomienky na turnaj, keď som tam štartovala v rokoch 2007 a 2008 ako juniorka. V 2007-om som prešla ťažkou dvojkolovou kvalifikáciou (na čo som veľmi pyšná, lebo kvalda sa hrá na iných kurtoch a v ťažších podmienkach, každý hráč je vyhecovaný a iba najsilnejší vyhráva). A potom som prehrala v prvom kole dvojhry. Kvôli tréme som ani nevedela, kde som, šaty mi nesedeli, stále som si ich sťahovala dole. Kým som sa nadýchla, bolo po zápase. Nepomohol ani môj legendárny fanúšik, pán Jindřich Martin. Po zápase mi ostali len oči pre plač. Vo štvorhre sme prehrali tiež v prvom kole. S mojou spoluhráčkou Kasiou Piter sme hrali už podvečer, bola zima a vôbec mi to nesedelo. Po zápase prišiel za mnou jeden chlap, že či idem s ním na večeru. Bez slov som naňho pozrela a odišla som z kurtu.
V 2008-om som plná nádejí, že sa dostanem do hlavnej súťaže, musela opäť hrať kvalifikáciu, v ktorej som bola nasadená. Brala som ako samozrejmosť, že vyhrám. Vo finále som ale tesne prehrala so Zarinou Diyas. Počas zápasu prišla škôlka a deti si sadli za plot. Celý čas kričali, šuchotali, ja som sa sústredila na nich a nerváčila. Neverila som, že prehrám s mladšou hráčkou a moja nesústredenosť ma poslala domov. Nakoniec sme sa ale dostali do štvorhry, kde v prvom kole sme s mojou spoluhráčkou Lenkou Juríkovou prehrávali a mali sme malú šancu na výhru. Ale počas prestávky sme si sadli a povedali sme si, že odteraz neriešime stav, ale bojujeme o každú loptu a povzbudzujeme sa. No a takto sme sa dostali až do semifinále, kde sme prehrali proti Polone Hercog s Jessicou Moore. Počas tohto zápasu nám spal jeden pán v rohu a Lenka ho pri servise trafila loptou do hlavy. Ja som sa od toho momentu len smiala a nevedela som na to zabudnúť. Kto ma pozná, presne vedel, aký typ úškrnu som potom mala celý zápas na tvári. Za hodinu sme boli dole z kurtu.
V roku 2006 na Roland Garros triumfoval Martin Kližan ako junior. Viete, prečo celý turnaj nosil čapicu? Na turnaji v Miláne sme spolu hrali a hovorím mu, že má dlhé vlasy, že ho ostrihám. A keďže som to až tak nevedela, ostrihala som ho zle. Kližo sa potom musel dať ostrihať takmer dohola.
Jedna chyba, ktorú som robila ako juniorka, bola tá, že som na týchto grandslamoch bola ohúrená. Stále som všetko fotila, chcela som byť na každom zápase, chodila som po múzeách a nebrala som to ako každý iný turnaj.
Počas tohtoročného Roland Garros ma zaujal zápas nášho tenistu Andreja Martina s Bulharom Dimitrovom (práve vtedy ma napadlo napísať tento článok). Andrej mal veľa šancí, ktoré nevyužil, Grigor sa dobre bránil, bol trpezlivý a aj keď výsledok bol celkom jasný (3:0 na sety pre Bulhara), tak zápas mal veľmi dobré momenty. Za všetko hovorí prvý gem v zápase, kde Andrej servoval, hneď prehrával 0-40, ale bojoval a gem nakoniec otočil.
Pri pozeraní na tento zápas sa mi vynorili všetky spomienky na Grigora, ktorého som spoznala v Piešťanoch v roku 2007 na ITF turnaji. Pamätám si, ako som kráčala po klube a všimla som si jeho ponožky (vždy nosí dvojité, aby mu sedeli dobre v teniskách). Potom som si pozrela jeho hru a hovorím si: „Wau, krásna technika, údery, tento bude dobrý hráč“. Ako čas išiel, stretávali sme sa na veľa turnajoch, prežili veľa situácií, na ktoré rada spomínam. O pár z nich sa s vami podelím…
Grigor nepochádzal z najbohatšej rodiny. Jeho otec bol stále s ním, často som videla, ako počas turnaja v Miláne ho zobral skoro ráno na stenu a tam drilovali údery. Grigor prehral v prvom kole proti Trevisanovi a keďže vypadol, nemal nárok na lístok na obed. A tak som mu dala svoj.
Na Wimbledone 2008 sa stal šampiónom a keďže ja som nevyhrala môj semifinálový zápas, nemala som nárok ísť na večeru šampiónov. Grigor ma na ňu pozval a tak sme išli spolu a stretli sme sa tam s ostatnými hráčmi.
V roku 2009 sme obaja trénovali v akadémii Mouratoglou v Paríži, kde sme absolvovali veľmi ťažký tréningový proces. Pamätám si na jednu nedeľu, kedy sme mali voľno a išli sme si spolu zahrať. Vyzvala som ho zahrať si tiebreak. Bral to vlažne, nečakal, že budem hrať naplno. Porazila som ho. Pri podávaní rúk bol nahnevaný.
Pamätám si aj na dni, keď bol dole, keď mal aj slzy v očiach. Bol pod veľkým tlakom, pretože bol akurát v období, kedy prechádzal z juniorského do mužského tenisu. Stále ešte nezarábal. Pamätám si, keď mi napísal, že hrá Davis Cup proti Maďarsku v meste Dior. Aké mesto Dior? Potom sa opravil, myslel Györ.
Úžasný moment bol, keď sme si napísali v deň jeho finále na Masters v Londýne 2017. Dal mi lístky a videla som ho vyhrať jeho najväčší turnaj. Po zápase sme sa objali a len mi povedal, že nemôže tomu uveriť.
Veľmi ma teší, kam to dotiahol, ale mal a stále má na viac. Vždy si rada pozriem jeho zápasy, pretože mi pripomínajú moje tenisové sny. Som rada, že aspoň on z nás dvoch to dokázal.
Romana
Prečítajte si ďalšie zaujímavé postrehy Romany Tabak v ďalších článkoch na jej blogu.
Pridajte komentár