BRATISLAVA – Ivan Gabovič patrí bez preháňania k najdôležitejším osobám slovenského tenisu v jeho novodobej histórii.
Najznámejší kondičný tréner sa podieľal na formovaní niekoľkých generácií tých najlepších. Od Mariána Vajdu až po Martina Kližana prešli jeho rukami v podstate všetky významné osobnosti, ktoré sa zapísali zlatým písmom do histórie slovenského tenisu.
Jeho prínos pre biely šport pod Tatrami nie je ani možné úplne doceniť a nie len preto, že ako prvý začal pri koncepcii fyzickej prípravy používať prepracované vedecké metódy. Do povedomia športových fanúšikov sa nezmazateľne zapísala najmä viac ako dve dekády trvajúca spolupráca s ďalšou žijúcou legendou Dominikom Hrbatým.
Prierez kariérou Ivana Gaboviča nám ponúka celkom unikátny pohľad na najznámejších slovenských tenistov z pozície trénera. Rodák z Piešťan nám poodhalí ich lepšie, ale aj doposiaľ skryté stránky. Vo viacerých pútavých dieloch tohto obsiahleho materiálu vám v podstate sprostredkujeme jeho pracovný životopis od prvých dotykov s vrcholovým tenisom. Postupne predstavíme jeho zverencov, pričom v samostatnej kapitole podrobne rozoberieme všetky aspekty trénovania s Dominikom Hrbatým. V poslednej časti vám z pohľadu pedantného didaktika sprostredkujeme jeho kritickú analýzu nielen kondičnej prípravy, ale aj ostatných aspektov práce v NTC.
Curriculum Vitae Ivana Gaboviča
„Pochádzam z Piešťan, z telocvikárskej rodiny, čo bola jedna z mojich výhod, keďže som bol vedený k všestrannosti. Otec ma naučil lyžovať, mama plávať, dá sa povedať, že som vyrastal v absolútnom športovom prostredí. Navyše žil som v dobe, ktorá priala športu. Po škole sme s partiou chodili hrávať futbal, skákali sme z mosta, alebo si vyšli na bicykel na Havran alebo Čertovu pec. Jednoducho, v tých časoch sme denne žili športom. Od siedmej triedy až po druhý ročník na gymnáziu som hrával tenis, potom som to skúsil na dva roky s hokejom, neskôr ma zlákalo veslovanie. Logicky som sa po gymnáziu prihlásil na FTVŠ, kde som absolvoval pedagogický smer TV – Biológia. Po skončení štúdia som nastúpil ako telocvikár na strednú priemyselnú školu na Kvačalovej ulici.“
Prvé kontakty s veľkým tenisom
Kariéra budúcej legendy slovenského tenisu sa začala odvíjať úplne nenápadne, keď jedného krásneho dňa na dvere kabinetu vedľa telocvične zaklopala známa tvár…
„V ten deň sa v škole na Kvačalovej objavil pán Kukal, ktorý si k nám aj so synmi Romanom a Tomášom prišli zahrať basketbal. Keďže ma predtým videl trénovať s raketou v ruke, vyzval ma, aby sme si šli „zaťukať“ s Romanom, ktorý mal vtedy 10 rokov. O niekoľko minút mi s jeho typickou pompou v hlase slávnostne oznámil: „No Ivane, já tě beru za kondičáka“. To bolo v roku 1987 a spolupráca trvala takmer tri roky. Honzo vtedy robil daviscupového kapitána Rakúska v tenisovom centre v Sűdstadte. Vďaka tomuto stretnutiu som mal neskôr možnosť sledovať ako pracuje s Horstom Skoffom, alebo Thomasom Musterom. Zažil som dokonca aj Ivana Lendla, keď trénoval uňho na kurte v Boldogu pri Senci.“
Roman Kukal
„S Romanom Kukalom sme chodievali behávať každé ráno do Horského parku. Pamätám sa, že sa nedokázal predkloniť ani po kolená. Z toho dôvodu sme pol roka robili hlavne strečingové cvičenia, len aby ho zobrali do strediska vrcholového športu. Aj keď sa to tak zdá, Roman nebol v žiadnom prípade nemehlo. Okrem iného mal aj výnimočný cit v ruke.“
Marián Vajda
Prvým profesionálnym tenistom, ktorému sa Gabovič venoval v pozícii osobného kondičného trénera bol Marián Vajda. Ich päť rokov trvajúca
spolupráca začala v roku 1989.
„Maroš bol naozaj ohromný pracant. Pohybovo mimoriadne talentovaný tenista, ktorý trénoval s veľkým zanietením. Patril medzi športovcov, ktorí jednoducho potrebujú nielen drieť, ale zároveň sa aj ľudsky tešiť z práce. Kedykoľvek ma napríklad vyzval, aby sme šli na bicykli do Senca a späť. Pracovali sme na kondičnej všestrannosti. Zamerali sme sa nielen na vytrvalosť v rýchlosti, ale aj na špecifikáciu, napríklad na pohyb „tenisových“ nôh. Takže to už neboli len vytrvalostné výbehy na Peknú cestu, ale chodili sme spolu hrávať aj futbal, basketbal a hokej v časoch, keď začala tradícia spoločných zápasov s českými tenistami. Pre Maroša bolo typické, že vždy chcel dosiahnuť viac, chcel byť zo dňa na deň lepší. Požadoval, aby sme v každom tréningu pridali niečo nové, alebo náročnejšie, čo zakaždým aj zvládol s ľudským, jemu prirodzeným úsmevom.”
Branislav Stankovič
K Vajdovi sa onedlho pridal aj ďalší piešťanský rodák a daviscupový reprezentant Braňo Stankovič. Bolo to obdobie od osemdesiateho deviateho do roku 1994, kedy Vajda so Stankovičom ukončili svoju kariéru.
„Braňo bol profesionál, aj keď kondičku niekedy nemusel. Ale, vždy si dal povedať. Po každom tréningu sa aj sám presvedčil, že na to má, aby ho odmakal. Potreboval však cítiť pohodu a zároveň, aby ho tréning aj bavil. Nikdy nechcel behať na čas podľa stopiek, ale podľa vlastného pocitu. A keď mal toho dosť, tak sa nemeralo.“
Na trénovanie pod Gabovičom sme sa spýtali aj Braňa Stankoviča
„S Ivanom sa poznáme ešte zo strednej školy v Piešťanoch a spolupracovať sme začali počas môjho štúdia na vysokej škole v Bratislave. Rád spomínam na to, ako mi pomáhal s mojou diplomovkou. Ja som vtedy ešte chodil po svete, on bol kondičný tréner a tak robil testovania, ktoré som potom v diplomovke použil. Štúdium som ukončil v 91. a Ivan mi robil trénera až do konca kariéry. Posledný rok som hral v reprezentácii už len štvorhru, na dvojhru už začal nastupovať Karol, ktorého som zároveň prebral ako tréner. Boli sme partia výborných kamarátov. S Marošom Vajdom sme končili, Miloš Mečíř bol kapitánom a postupne sme do tímu etablovali mladých hráčov. A keďže mali Domino s Kajom s odstupom času toho istého kondičného trénera, Ivan šiel automaticky aj do daviscupového tímu.“
„Ako osobný kondičný tréner bol Ivan nesmierne obetavý. Keď sme behávali na Železnej studienke, tréningy vždy absolvoval spolu s nami. On bol jednoducho hnacím motorom. Ak sa niekomu nechcelo, tak behal po jeho boku a povzbudzoval. Stále sme súťažili, všetko riešil hravou formou a nepamätám si, že by nebol niekedy pozitívne naladený. Bolo obdivuhodné, že si to všetko najprv „odmakal“ so mnou a potom aj s ďalším hráčom. Zrejme to je ten dôvod, prečo je v tak dobrej kondícii dodnes.“
„Z metodickej stránky si Ivan zaslúži absolutórium. Bol jediným trénerom, ktorý chodil aj na herné tréningy a sledoval ich. Tenisu rozumel a iniciatívne spolupracoval s koučom. Často sa pýtal, čo je treba u konkrétneho tenistu zlepšiť. A práve vďaka tomu sme hráča dokázali spolu perfektne nastaviť. Nikdy sa nestalo, že by mi prišiel zverenec na tréning po kondičke zničený. A ak aj bol unavený, Ivan ho vedel strečingovými cvičeniami rozcvičiť a rozbehať. Rovnako tak po dohode s trénerom vedel, kedy môže hráča „zničiť“. Preto jeho zverenci dokázali dosiahnuť požadovanú výkonnostnú úroveň. Ak by to robil neplánovane bez vedenia herného trénera, ten by už nemohol s hráčom robiť na technike. A to aj dnes ešte mnohí kondiční tréneri nechápu. Preto bez váhania môžem konštatovať, že Ivan bol absolútnou špičkou medzi kondičnými trénermi.“
„Rád spomínam na situáciu z obdobia, na sklonku mojej kariéry, keď som mal ísť do Londýna na Wimbledon. Ráno som zaspal a samozrejme, že som zmeškal aj odlet. Zavolal som Ivanovi a povedal: „Ivo mne sa už ani nechce, ja už tam ani nejdem“. A on: „No určite, ani bohovi! Na čo si toľko trénoval? Jednoducho ideš!“ Zobral ma autom na letisko a odletel som ďalším lietadlom. A vyplatilo sa! Prešiel som kvalifikáciou a napokon aj odohral druhé kolo hlavnej súťaže.“
Karol Kučera
Úspešnou spoluprácou s Vajdom a Stankovičom si Gabovič vyslúžil pozitívne renomé. Etabloval sa v daviscupovom výbere a ponuky nenechali na seba dlho čakať. Okrem iných ho oslovil aj „Muro“ Mojmír Mihal pre spoluprácu s Karolom Kučerom, ktorého viedol od roku 1991-2.
„Kajo bol výnimočný tak svojou povahou, ako aj vlastným prístupom k tenisu. Naša spolupráca si vyžadovala z mojej strany naozaj individuálny pedagogický aj trénersky prístup. Preto som naplno rozvíjal improvizáciu s cieľom zaujať ho a nadchnúť niečím úplne novým. Nikdy nebol typom kondičného „dríča“, alebo fanatika. Tréning ho musel vyslovene baviť. A to si vyžadovalo nielen veľa kreativity, ale zároveň aj adekvátny psychologický prístup.
Na druhej strane však musím podotknúť, že Kajo bol geniálny vo svojom vnímaní. Vyžadoval, aby som vymyslel cvičenia, ktoré by zapadali do jeho herného prejavu, myslenia a cítenia na kurte. Nikdy nemal rád stereotyp, neznášal napríklad behy desaťkrát jeden kilometer. Málokto vie, že sme trénovali dobrzdenie po krátkych šprintoch aj na streche jeho domu. Samozrejme, snažili sme sa, aby sme z tej strechy nespadli.”
K tréningu na streche rodinného domu nám niečo povedal aj samotný Kučera. „Ivan bol výborným psychológom. Keď sa mi nechcelo, vedel na moje uletené nápady mladého tínedžera veľmi dobre zareagovať. Bolo to na druhom poschodí a pomerne vysoko. Hore sme vyšli po rebríku. Robili sme cvičenia na obratnosť a prekážkovú dráhu pomedzi komíny a hromozvody. Párkrát som sa dostal až úplne k okraju, takže mi nebolo všetko jedno.“
„Po povahovej stránke sa Kajo výrazne odlišoval od väčšiny športovcov. Pri jeho genialite si dokázal napríklad dokonale natrénovať pohyb aj sám pred zrkadlom. Hľadal si svoju cestu k vlastnému úderu, ktorý potreboval precítiť úplne do detailov. Tento princíp sme potom praktizovali aj pri tieňovej kondičnej príprave s tenisovými cvičeniami. A takisto sme ho do určitej miery preniesli aj do iných foriem kondičky. Ako príklad uvediem naše behy cez pole po blate, len preto, aby mal pocit ťažkých nôh. Zároveň vynikal neuveriteľnou schopnosťou rýchleho motorického učenia pri iných športoch. Keď som mu napríklad ukázal, ako sa pláva motýlik, veľmi rýchlo to pochopil a o chvíľu sa už vlnil vo vode ako plavecký profesionál.“
„Vo všeobecnosti bol Kučera známy tým, že mal úžasný cit a kontrolu, ale aj švih v ruke. Keď sme boli v Egypte, takmer okamžite, už po niekoľkých úderoch rozoznal o jedno kilo nepresne vypletenú raketu od domáceho akože vypletača. Hráčom ako je on, vadí, ak nemajú veci vo vlastnom režime. On jednoducho musel cítiť svoju hru ako hudobník – virtuóz. A keď bol rozladený, tak povedal, nechajme ten tréning dnes radšej tak, alebo si zahrajme iba niečo voľne a ľahko. V roku 1987 odišiel Kučera do Prahy za Vladimírom Zedníkom a mňa pre zmenu oslovil Maroš Vajda, či by som netrénoval Domina Hrbatého,…“
Dnes už legendárnej, viac ako 20 rokov trvajúcej spolupráci Gaboviča s Hrbatým, sa budeme venovať v samostatnej kapitole, ktorú uverejníme v najbližších dňoch.
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár