Dokážu Federer a Nadal tenisu aj ublížiť?

Termíny „ATP a WTA forhend“ sa v posledných rokoch stávajú v trénerskej komunite viac a viac populárnou témou. V poslednej dobe sa o nej po sociálnych sieťach rozpísalo až príliš veľa „internetových expertov“.

Tenisové blogy, sociálne siete, či YouTube. Jednoducho vznikol nový termín a tým aj nová téma. Oslovilo ma už niekoľko ľudí s tým, aký mám na to odborný názor.

Faktom je, že niečo ako ATP alebo WTA forhend vôbec neexistuje. Rozdiel vo veľkosti, tvare a štýle prevedenia náprahu všeobecne pomenovať ATP alebo WTA forhendom je minimálne neprofesionálne a amatérske.

Pokúsim sa to čo najjednoduchšie vysvetliť. Stretnutie rakety s loptičkou (bod kontaktu) je pravdepodobne najdôležitejším momentom v tenise. Rozhoduje totiž o všetkom. Keďže ho ovplyvňuje hlavne (ale nie výlučne) to, čo sa stane pred ním, je extrémne dôležité brať ohľad na prípravnú fázu úderu, čiže náprah. Do štýlu úderu, samozrejme, zapadá aj dokončenie (to, čo sa stane po kontakte s loptičkou). Lenže, v danej situácii sa rozoberá hlavne rozdiel náprahovej fázy.

Najčastejší rozdiel medzi mužmi a ženami pri úderoch od základnej čiary spočíva v tom, že ženy (väčšina z nich) svojim náprahom (špičkou rakety) v počiatočnej fáze nielen zachádzajú za svoju hlavu, ale neskôr aj prekračujú líniu svojich ramien.

Julia Görgesová je ideálnou ukážkou oboch negatívnych prvkov v údere. 1. Zachádzanie s raketou za hlavu. 2. Zachádzanie za líniu ramien. Zbytočne si tým komplikuje život. Naopak, musím u nej vyzdvihnúť vhodné semiotvorené postavenie pre tento úder, ako aj dobrú rovnováhu trupu, ktorý udržuje vo vertikálnej polohe (bez zakláňania do strán), ako aj využívanie a polohu ľavej – pomocnej ruky.

Niektoré to so zachádzaním za hlavu a aj líniu ramien preháňajú viac. Napríklad Sloane Stephensová, Julia Görgesová, Naomi Osaková, Karolína Plíšková či Belinda Benčičová.

Belinda Benčičová hneď v začiatočnej fáze náprahu zbytočne predlžuje dráhu svojej rakety k loptičke tým, ako ďaleko zanáša špic rakety nad a za hlavu. Tým narúša aj plynulosť spádu rakety do švihovej dráhy, kde má raketa naberať rýchlosť spoza loptičky a nie sponad a spoza tela. Na druhej strane, treba u nej vyzdvihnúť dva pozitívne prvky. Počas celého náprahu drží svoj pravý lakeť vysoko a jej ľavá – pomocná ruka pred úderom smeruje dopredu a dobre balansuje telo.

Niektoré hráčky zas svojím náprahom len jemne pretínajú líniu ramien. Napríklad Simona Halepová, Petra Kvitová, Elina Svitolinová, Bianca Andreescuová, Garbine Muguruzová alebo Ashleigh Bartyová.

Ashleigh Bartyová má síce väčší, ale za to kompaktný a plynulý náprah. S ním zvláda dodržať všetky pozitívne prvky, ktoré by mal hráč spĺňať. 1. Lakeť je celý čas vyššie od tela, čím si pred aj počas úderu pomáha udržať odstup od loptičky. 2. Uhol v zápästí sa nikdy nepribližuje 90°, čím skracuje dráhu rakety k loptičke a nenarúša plynulosť spádu rakety. 3. Raketa sa dostáva včas za loptičku do horizontálnej predšvihovej polohy. To je asi najpodstatnejším pozitívnym prvkom potrebným pre efektívny forhend. X. Jedinou limitáciou je u nej ľavá – pomocná ruka. Je o niečo vyššie a dlhšie za sebou, ako by mala byť. To je ale niečo, čo nešťastne odkukali desaťtisíce ľudí po celom svete práve od Rogera Federera.

Niektoré top profesionálky, ako napríklad Karolína Muchová, Carla Suárezová Navarrová, Daria Kasatkinová, Angelique Kerberová, Serena Williamsová či Anastasija Sevastovová dokonca pri forhendovom náprahu vykonávajú špičkou rakety kratšiu dráhu než niektorí ATP hráči. Spomenul by som mená ako Diego Schwartzman, Juan Martín del Potro, Borna Čorič či bývalý forhendový bombardér Fernando González (pozri foto nižšie).

Anastasija Sevastova s väčším, ale plynulým C-čkovým náprahom. Špic rakety smeruje celý čas od hráčky, čím skracuje dráhu rakety k loptičke.

Zľava: Spomenutí Schwartzman, Čorič, del Potro, González majú síce veľké náprahy, ale ani jeden so špicom svojej rakety neprechádza za svoju hlavu. Veľký náprah nie je vôbec zlý, podstatnejšie je včas sa naň pripraviť. Mnoho juniorov zlyháva práve v tom, že sa s vytáčaním ramien oneskoria hneď na začiatku náprahovej fázy. Najpodobnejší a rovnako kvalitný a efektívny forhend má u žien napríklad svetová jednotka Ashleigh Bartyová.

Akokoľvek, drvivá väčšina WTA hráčok má vďaka ostrým uhlom (cca 90°) v zápästí (medzi raketou a predlaktím) a v lakti (medzi predlaktím a bicepsom) náprah v priemere až o 120 – 170 cm dlhší ako muži. Zanášať hlavu rakety za hlavu a líniu ramien automaticky predlžuje dráhu rakety k loptičke.

Ale, prečo to tak je? Človeku by hneď logicky napadlo, že vďaka fyziologickým rozdielom medzi oboma pohlaviami potrebujú ženy na vyvinutie rovnakej rýchlosti ako muži o niečo väčšiu dráhu. Mužskí hráči majú tendenciu robiť o niečo kratšie náprahy, pretože sú jednoducho fyzicky zdatnejší. Ale, to je len otázka fyziológie a nie štýlu náprahu. Škoda Fabia 1.4 liter s 59 kW potrebuje taktiež väčšiu dráhu na vyvinutie rovnakej rýchlosti ako Audi S5 3 liter s 245 kW.

Lenže, pri forhende, ako aj pri podaní, sa po správnosti má maximálne využívať rýchlosť vyvinutá z uvoľneného švihu. Nie energia vyvinutá silou. Čiže o silu „výkonu motora“ až tak nejde. Ženy, tak ako aj muži, dokážu vyvinúť použitím kratších a kompaktnejších náprahov dostatočnú rýchlosť úderov. Preto bude dôvod skôr niekde inde, než v tom, že ženy sú fyzicky slabšie. Ak by totiž potrebovali väčší náprah, nie je dôvod na to, aby s ním zachádzali za svoju hlavu a líniu ramien. Stačilo by ho predĺžiť, tak, ako to robil Fernando González a využiť viac energie z nôh. Tým pádom nám teória o rozdieloch vo fyziológii oboch pohlaví odpadá.

Vo veľkosti náprahu osobne žiadny problém nevidím. Forhend sa má hrať viac cez „páky“ ako cez svaly. Skôr je to otázkou načasovania, kvality a plynulosti jeho prevedenia. Po správnosti by sa mala akumulovaná energia vychádzajúca z nôh a z rotácie trupu preniesť do loptičky najprv cez brušné a chrbtové svalstvo, ďalej cez ramenný kĺb, lakeť, zápästie, raketu až do loptičky. Kinetická dráha ruky s raketou by počas tohto procesu mala byť čo najplynulejšia a bez zbytočných svalových kŕčov v oblasti ramena, lakťa či zápästia.

Počas náprahovej fázy existujú negatívne prvky, ktoré môžu plynulosť tejto reakcie narušiť alebo ju limitovať. Ženy síce držia lakeť dosť vysoko a od tela, ale vďaka ostrým uhlom v lakti a zápästí hrajú aj tak väčšinou pri tele.

Lakeť pri tele zastaví energiu a hráč ju musí produkovať v predlaktí a pomocou zápästia. V tomto prípade hráč nepoužíva celu váhu svojho tela, ale len váhu svojho predlaktia plus rýchlosť švihu zápästia. Profesionálni hráči nám dokazujú, že hrať sa tak, samozrejme, dá. Len to má svoje nevýhody. Prečo si teda život komplikovať, keď sa to dá aj jednoduchšie?!

Ďalším dôvodom preťaženia predlaktia je aj fakt, že ženy majú tendenciu používať západné držanie. To ich núti hľadať bod kontaktu viac pri tele. Lakeť tým akoby prilepili k telu. Keďže v tenise nie je podstatná „sila“ úderu, ale jeho rýchlosť (km/h) a rotácie (rpm/rps), tak z toho logicky vyplýva, že podobným narušením plynulého priebehu švihovej fázy sa naruší aj rýchlosť rakety. Hráč musí potom zapájať viac svalov predlaktia, pŕs, ramien, či trupu. Telo musí na každý z tisícov úderov vyprodukovať oveľa viac energie a preto sa aj rýchlejšie opotrebúva.

Muži hrajú s vystretejšou rukou, pretože pri údere využívajú viac ramenný kĺb.

Američanka Sloane Stephensová je ideálnym príkladom týchto limitácií. Vďaka svojmu držaniu aj ostrým uhlom v lakti a zápästí má extrémne pretočené svaly a ich úpony v oblasti lakťa a zápästia (pozri foto). Na obrázku je jasne vidieť, ako to negatívne ovplyvňuje aj jej svalstvo v oblasti pravého ramena až krčnej chrbtice.

Opakovanie všetkého, čo robia profesionálni hráči, nie je vždy najšťastnejším riešením. Môže z toho vzniknúť „masovka“. Práve tak, ako to dopadlo v ženskom tenise s prehnaným využívaním otvorených postavení, západnými držaniami, vertikálnou polohou rakety v začiatočnej fáze forhendového náprahu atď. Ako príklad uvediem, že Serena Williamsová má vyše 80 kg a pri bekhendoch dokáže vyvinúť dostatočnú silu aj z otvoreného postavenia. Znamená to, že by to tak mali hrať juniorky, len preto, že táto hráčka vyhrala toľko Grand Slamov? Nie! Určite ich nevyhrala kvôli svojmu otvorenému postaveniu na bekhende. Vyhrala ich kvôli svojej húževnatosti, bojovnosti a ďalším vlastnostiam, ktoré robia zo šampiónov…šampiónov.

Napriek tomu, sestry Williamsové spolu s niekoľko trénermi vytvorili s otvoreným postavením obrovský boom. Ten trvá, bohužiaľ, dodnes. Pred tým to bol zase boom zatvorených postavení. Ja viem, ľudia radi opakujú od najlepších všetko. Akoby mali klapky na očiach. Davová psychóza je silná vec. Logika a veda idú zrazu bokom. Podobne a vo veľkom to globálne funguje s bekhendovým držaním rakety pri podaní (Raonič), ako aj vertikálnou pozíciou rakety pri forhendovom náprahu (Federer, Nadal, Wawrinka). Koľko profesionálov sa inšpirovalo ďalšími profesionálmi a od nich to zas odkukali tisíce ďalších trénerov a hráčov po celom svete.

Ak si dobre pozrieme začiatočnú fázu úderov väčšiny top WTA hráčok, tak zbadáme, že sa snažia imitovať začiatočnú fázu Federera a Nadala. Raketu majú vzpriamenú a ľavá – pomocná ruka ostáva pri vytáčaní pomerne vysoko. Keďže som osobne videl trénerov učiť už osem- či deväťročné deti používať kópiu tohto pohybu, tak to zapadá. Ak sa dieťa učí niečo nové, tak má tendenciu držať raketu pevne. Keď budete držať pevne raketu s uhlami a v pozícii v akej ju majú na začiatku Federer a Nadal, tak automaticky zájdete aj vy s raketou za svoju hlavu, ako aj líniu ramien. A máme tu WTA forhend! Lenže, „problém“ spočíva v tom, že Roger a „Rafa“ majú zápästie veľmi uvoľnené. Po tomto svojom začiatočnom rituále začnú hneď a plynulo znižovať špičku rakety nadol smerujúc od tela. A tu sa mohli „stratiť v preklade“ tisíce kopírujúcich rodičov, trénerov, ako aj hráčov.

Žeby som práve prišiel na príčinu vzniknutia tzv. „WTA forhendu“?!  Títo tenisoví velikáni majú v rukách obrovskú moc. Pre tenis urobili veľmi veľa dobrého. Určite však ani len netušia, že mohli zapríčiniť dokonca aj niečo negatívne. Stačí, keď sa niekto „stratil v preklade“ pri kopírovaní od tých najlepších a máme to tu. „Reťazovka“, ktorá funguje často, bohužiaľ, bez vedeckého opodstatnenia. Teória, prax a štatistiky väčšinou v týchto prípadoch nič nepotvrdzujú.

Ja nikdy netvrdím a nikoho neučím veci, ktoré povedal niekto „rozpoznávaný“ na dákom trénerskom seminári či sympóziu. Nepoužívam informácie z internetu a nekopírujem top hráčov. Učím len teóriu, ktorú mám osobne odskúšanú a overenú na mnohých rozličných hráčoch. Učím veci, ktorých dôležitosť viem fyzicky dokázať a vedecky odôvodniť. Keďže vďaka sociálnym sieťam sa má dnes možnosť vyjadriť naozaj každý, tak YouTube vzdelávanie len napomáha rozširovanie podobných dezinformácií. V tých sa človek ľahko stratí. Preto sa podľa mňa aj téma „ATP a WTA forhendu“ tak ľahko rozširuje a rozoberá.

Na opačnej strane je s týmto spojená skôr téma rozpoznávania pozitívnych prvkov v hre profesionálov, ktoré by sa mali od nich odkukávať. A tiež rozpoznávanie negatívnych prvkov, ktoré ich hru v určitom zmysle limitujú a vo výučbe by sa ich malo vyvarovať. Táto tematika je „expertmi“ absolútne ignorovaná a podceňovaná. Mám dojem, že sa jej vo svetovom metodickom svete do detailu venuje len minimum ľudí. Väčšina top trénerov na ATP okruhu politicky korektne mlčí alebo len alibisticky tvrdí, že „veď nemôžu hrať všetci rovnako“ a podobné nonsensy.

Podobné tvrdenie len nasvedčuje jasnej „strate v preklade“ a nepochopeniu podstaty. Akoby by si lekár nebol vedomý a neupozornil pacientov na to, čo slúži ako PREVENCIA pred chorobou a čo naopak spôsobuje vyššie RIZIKO pre vznik ochorenia. Taký je rozdiel medzi rozpoznávaním POZITÍVNYCH a NEGATÍVNYCH prvkov v technickom prevedení úderov a pohybe. Keďže to takto v tenise naozaj a dokázateľne funguje na globálnej úrovni, tak to už nie je len veľká hanba, ale hlavne ukážka toho, na akej úrovni je vzdelávací systém a celková vzdelanosť trénerov v tomto športe. Keby som sa pravidelne nestretával a nekomunikoval po svete s trénermi na klubovej úrovni, v akadémiách, až po tých, ktorí pracujú s úplnou svetovou špičkou, tak by som si to v žiadnom prípade nedovolil tvrdiť! Tak či onak, je to smutné.

Aby som to všetko zosumarizoval, tak „ATP & WTA forhend“ je len ďalší mýtus, ktorý vznikol v komunite tenisových laikov, ktorá je naozaj veľká. Táto téma je pre vývoj a evolúciu tenisovej techniky, metodiky ako aj tenisu ako takého absolútne nepodstatná. Tenis ako taký by dopredu určite posunula viac téma rozpoznávania pozitívnych a negatívnych prvkov v hre profesionálov.

Tuto tému uzavriem jednoducho s tým, že mne sa zdá byť najpravdepodobnejším dôvodom nekvalitný koučing od dievčenského až po ženský tenis, ako aj reťazová reakcia pri kopírovaní nevhodných prvkov od top ATP hráčov a WTA hráčok (vzorov).

Tenisového analytika Jána Solčániho nájdete aj na Facebooku (TU) a Instagrame (TU).

Bio trénera Jána Solčániho