Priznám sa, Laver cup som neplánoval detailne sledovať a rovnako som odmietol šancu, ísť sa do Prahy pozrieť naživo. Veď som bol pred pár týždňami na US Open. Reálnom turnaji s tou najlepšou atmosférou a videl som väčšinu z hviezd, ktoré štartovali na tejto „exhibícii“. Prišlo mi to zbytočné mrhanie času a peňazí. Ako novinár (a, samozrejme, fanúšik) som to však nevydržal a zapol som si úvodný ceremoniál. A z diania som nespustil oči až do nedeľnej noci.
A čo Davis cup?
Počul som toľko reakcií a čítal toľko komentárov typu: „Hráči by mali radšej hrať za svoje krajiny a investovať čas do Davis Cupu.“ Sám som proti exhibíciám typu IPTL a ešte v piatok ráno som s väčšinou „hejterov“ súhlasil. Tri dni pražského divadla mi však otvorili oči.
Peter Bondra kedysi povedal: „Stanley Cup oslavuje jedno mesto, titul majstra sveta celá krajina.“ Tu išlo o ešte viac ako reprezentáciu krajiny, reprezentoval sa šport ako taký. Tenis je globálny fenomén. Na rozdiel od hokeja či amerického futbalu sa hrá na celej planéte a ako jeden z mála športov si stále zachováva pôvodné hodnoty. Bol to práve Rod Laver a jeho generácia, ktorá svojím prístupom vydláždila cestu dnešným hviezdam a neviem si predstaviť krajší spôsob, ako si austrálsku legendu uctiť. Spojili sa éry, mladí sa učili od skúsených, rivali sa stali spoluhráčmi, súperi priateľmi a fanúšikovia vytvorili jeden tím. Čo môže lepšie vystihnúť jeho odkaz a podstatu tenisu?
Davis Cup je skvelá súťaž a nastúpiť za národné farby by mala byť pre každého hráča obrovská česť. Prečo by to ale nemohlo platiť aj o kontinente alebo skupine krajín či hráčov? Obrovské emócie všetkých aktérov jasne naznačili, že hranice si vytvára každý sám a rovnako je to aj s hodnotami, ktoré reprezentuje.
Divák na prvom mieste
Laver Cup bol veľký skok do neznáma od konceptu, rozdelenia tímov, cez formát počítania až po farbu kurtu či spôsob snímania. Opäť sa však potvrdilo, že aj v takomto tradičnom športe je dobré kráčať s dobou.
Obidva výbery si ani nemohli lepšie sadnúť. Na jednej strane favorizovaní Európania vedení „ľadovo chladným“ Borgom, na druhej drzí mladíci z tímu sveta, ktorí sa v basketbalovej atmosfére snažili o prekvapenie. A kto lepší ich mohol viesť ako búrlivák McEnroe? V Prahe mi bol dokonca sympatický aj Nick Kyrgios, ktorý svoj tím ťahal na lavičke aj na kurte. Bola z toho stará známa rivalita „fire and ice“ prenesená z kapitánov na svoje tímy a doplnená dokonalým vizuálom.
Kritizovaný čierny kurt dal ešte viac vyniknúť ohnivej červenej a ľadovej modrej na dvorci aj na lavičkách. Bolo to ako vystrihnuté zo Sin City a v kombinácii so štúdiami, rozhovormi, mikrofónmi a netradičnými kamerami z toho bol dokonalý hollywoodsky zážitok.
A rovnako nakoniec vyzeral aj scenár. Jasné vedenie favorita pred posledným dňom, zrazu nečakaná zápletka v podobe prvého víťazstva Isnera nad Nadalom v kariére a symbolické rozuzlenie v súboji najväčšieho hrdinu všetkých čias Federera proti „záporákovi“ číslo jeden Kyrgiosovi. Ako inak to mohlo dopadnúť? Hlavná postava na kolenách, ale po obrovskom boji a odvrátenom mečbale nakoniec očakávaný happy end. Práve Roger bol otcom myšlienky Laver Cupu a po stopercentnej víkendovej bilancii ho prvýkrát zdvihol nad hlavu.
Možno to znie až príliš tuctovo, ale reakcia fanúšikov hovorí jasnou rečou. Pri tenise som strávil veľkú časť môjho života a lepšiu atmosféru ako v O2 aréne si nepamätám. A práve divák by mal byť v každom športe na prvom mieste. Ešte pred pár dňami bol pre mňa Laver Cup vymyslená súťaž, dnes ľutujem, že som v hľadisku nesedel aj ja.
Pridajte komentár