BRATISLAVA – Tak ako sme už spomínali v úvodnom diele, najznámejší kondičný tréner Ivan Gabovič jednoznačne patrí k najdôležitejším postavám slovenského tenisu v jeho novodobej histórii.
V úvodnej časti tohto obsiahleho diela sme sledovali jeho prvé dotyky s vrcholovým tenisom. Postupne sme si predstavili jeho zverencov: Romana Kukala, Mariána Vajdu, Braňa Stankoviča a Karola Kučeru. V dnešnom druhom pokračovaní vám sprostredkujeme jeho pohľad na spoluprácu s Karinou Habšudovou, Danielou Hantuchovou, Dominikou Cibulkovou a Martinom Kližanom.
Karina Habšudová (dnes už Karina Cíleková-Habšudová)
V roku 1992 dostal Gabovič ponuku od Kariny Habšudovej. Karina začínala s tenisom na Matadorke pod vedením Miroslava Beleša. Po príchode do strediska na Interi v osemdesiatom ôsmom trénovala jeden rok s Milanom Martincom.
“Pamätám si, že v tom čase hrávala na Interi normálne s chalanmi, či už s Gálikom, Šmotlákom, Krošlákom, alebo Kaščákom. A samozrejme, že s chalanmi okrem kondičnej prípravy aj pravidelne hrala futbal a basketbal v hale bratislavského Interu. Mala taký veselý a optimistický prístup k tréningu, pričom však bola zároveň aj veľmi svedomitá, disciplinovaná a pracovitá. V tom období bolo bežné, že každý športovec, ktorý chcel reprezentovať, obetoval tomuto cieľu úplne všetko. Karina navštevovala gymnázium na Metodovej ulici a každé ráno pred školou aj po vyučovaní sa až do večera zdokonaľovala na tenisových dvorcoch. Že to brala úplne vážne môžem dokumentovať aj tým, že šla s daviscupovým výberom, v ktorom boli v tom čase aj Vajda so Stankovičom a Tóthom, na zimné sústredenie do Vysokých Tatier, ktoré si aj sama zaplatila.”
O svojich dojmoch zo spolupráce s Gabovičom nám porozprávala aj Habšudová
„Mala som sedemnásť, keď sme začali spolu trénovať a naša spolupráca trvala približne štyri a pol roka. Z časového hľadiska sme trénovali v tom istom období, kedy sa venoval aj Dominikovi Hrbatému. Pán Gabovič bol veľmi prísny a aj s odstupom času môžem konštatovať, že svoju prácu vykonával dôsledne. V každom jednom tréningu so mnou všetko absolvoval. Zakaždým, keď sme trénovali vytrvalosť po veľkých kopcoch, behal so mnou a nikdy ma v tom nenechal samú. A doplním, že bol naozaj jeden z mála, kto pochopil tenisový pohyb. Robil úzko špecifickú kondičnú prípravu pre tenistov. Bez váhania môžem povedať, že rukopis jeho práce bol na mne vidieť. A navyše musím spomenúť aj iný rozmer našej spolupráce. Viete, každý, koho v živote stretneme, s kým pracujeme určitú životnú etapu, nás posúva aj po ľudskej stránke. V čase, keď sme spolu začínali, som bola ešte mladá žaba. On mi odovzdal svoje životné skúsenosti a pomáhal formovať moju osobnosť a preto mi aj po tejto stránke naozaj významne pomohol.“
Daniela Hantuchová
Tak, ako Karina Habšudová, začínala aj Daniela na Matadorke pod vedením Miroslava Beleša. Odtiaľ odišla do Slávie k Jozefovi Bulkovi, za ktorým chodila doladiť údery aj po skončení ich vzájomnej spolupráce.
„Ku mne prišla Daniela v roku 2000 ako hotová hráčka. Už v tom čase som ju charakterizoval ako neskutočne cieľavedomé a pracovité sedemnásťročné dievča. Trénovali sme spolu takmer tri roky. Jej hendikepom bola absencia adekvátnej pohybovej motoriky. Zároveň ju do určitej miery pri konkrétnych činnostiach limitovala aj výška (181 cm). Pri sledovaní jej tréningu na kurte bolo zjavné, že sa od jej dvanástich rokov nepracovalo na technike pohybu jej nôh. Nevedela sa napríklad úplne prirodzene a uvoľnene dokĺznuť na antuke. Preto sme sa na viacerých tréningoch aj niekoľko hodín denne spolu učili rôznorodú a širokú pohybovú abecedu špeciálne pre pohyb tenistu na kurte.“
„Po nadviazaní spolupráce s Nigelom Searsom v roku 2001 a po triumfe v Indian Wells začala Daniela vo väčšej miere cestovať po svete. Chodila za ním do jeho tréningového kempu v Južnej Afrike. To bol dôvod, prečo bola naša spolupráca v tom čas už len sporadická. Pamätám si, že raz prišla za nami na mužský turnaj do Monte Carla. Mala tam vlastný byt, vďaka čomu mohla týždeň s nami trénovať kondičku. Inokedy som jej spísal celý kondičný program, koľko a ako má behať. Nešlo už o profesionálne prepojenie trénera so zverencom, lebo sme už ani neboli pravidelne každý týždeň v kontakte. Aj preto zastávam názor, že na významnejšie a najmä dvojtýždňové turnaje by so svojim zverencom mal cestovať aj kondičný tréner.“
Dominika Cibulková
Cibulková vyrastala v Piešťanoch, kde ju trénoval otec Lukáša Lacka, Ladislav. V desiatich rokoch odišla do českého Rožnova pod Radhoštěm, kde navštevovala športovú triedu pod dohľadom trénera Martina Kavana. Po ročnom pôsobení v Čechách sa vrátila na Slovensko, kde prestúpila do TK Slovan.
„S rodičmi Dominiky sa poznám už veľmi dlho. Zhodou okolností som bol spolužiakom jej mamy na gymnáziu v Piešťanoch a otca na FTVŠ UK v Bratislave. Rodičia chceli Dominike zabezpečiť čo najskôr úplný profesionálny prístup v tréningovom procese a to už v čase, keď ešte navštevovala základnú školu. Preto prišli do Bratislavy, kde jej herné tréningy viedol Leo Majerník, ktorý jej dal naozaj výborné základy z hernej stránky aj z taktiky. Ja som si ju zobral pod patronát po kondičnej stránke.“
„Svoj nízky vzrast dokázala „Domča“ vykompenzovať na dvorci akceleračnou a frekvenčnou pohybovou rýchlosťou, ale aj pracovitosťou a pre ňu tak typickou bojovnosťou v zápasoch. Oproti Daniele mala veľkú výhodu v tom, že začala trénovať na profesionálnej úrovni už v trinástich rokoch. Prekonávať musela vlastné limity v mentálnej oblasti. Vizualizácia bola Dominike niekedy, ak to tak môžem nazvať, akoby ukradnutá. Pri jej snahe čo najskôr niečo spraviť a natrénovať, častokrát aj zabudla na to, čo hrala a ako trénovala pri predchádzajúcom cvičení. Taktiku bola schopná dodržať iba za predpokladu, že jej to tréner počas prestávky znova pripomenul. S nadhľadom môžem uviesť, že si nikdy nerobila ťažkú hlavu z toho, keď spravila chybu, lebo na ňu vzápätí aj zabudla. Pritom však vynikala veľkou sebadôverou u vecí, o ktorých vedela, že ich robí správne. A to aj v situáciách za nepriaznivého stavu, keď sa jej nedarilo.“
Dá sa porovnať kondičná príprava Hrbatého s Cibulkovou?
„Napriek množstvu nadobudnutých skúsenosti a znalostí zo spolupráce s Dominikom to malo pri Cibulkovej svoje odchýlky a nebolo to na tak vysokej profesionálnej úrovni. Spočiatku sme síce ešte riešili športovo – kondičnú a lekársku starostlivosť meraním laktátu, kreatin – fosfátu a ďalších údajov z rozboru kapilárnej krvi a sledovania pulzových údajov, avšak nie dlhodobo a na požadovanej úrovni.“
Martin Kližan
V čase, keď Hrbatý končil kariéru, bol už Kližan v slovenskom tenise etablovaný pojem. Temperamentný Petržalčan už mal na svojom konte triumf na juniorskom Roland Garros z roku 2006 a pred sebou sľubnú kariéru.
„Kližko je nadmieru motoricky šikovný a neskutočne talentovaný športovec. Ostatných rovesníkov prevyšoval v každom športe. Na všetkom čoho sa dotkol, bola evidentná jeho univerzálna a prirodzená pohybová všestrannosť. Okrem iného vynikal aj schopnosťou rýchleho osvojenia nových pohybov. Jednoducho neskutočný talent.“
Kližan však donedávna svoje prednosti „vyvažoval“ náladovosťou a veľmi svojským prejavom. Prejavoval sa tento hendikep aj pri jeho kondičných tréningoch?
“Častokrát aj áno, ale niekedy to bolo pre našu prácu aj prínosom. S nadhľadom sa dá konštatovať, že je priam učebnicovým príkladom pre spoluprácu tímového športového psychológa. Svojho času dokonca s Martinom Babikom aj spolupracoval. Kližan má problém dokonale vnímať to, čo druhí rozprávajú, lebo si nedokáže dlhodobejšie udržať sústredenosť na detaily. A z toho potom vyplývala aj absencia adekvátneho prístupu k riešeniu situácií pri nácviku niektorých športových činností. Na jednej strane, obdarovaný množstvom talentu vedel veľmi ľahko získať výhodu v zápasoch i pri tréningu, čo mu z pohľadu kondičnej náročnosti prospievalo. Na druhej strane náročné, dlhodobé, vytrvalostné cvičenia nikdy nemal v obľube.
Chápal som spôsob jeho uvažovania. Donedávna sa miestami choval ako neriadená strela, ale aj vďaka tomu predvádzal na kurte neuveriteľné výkony hodné hráča top 30 v rebríčku ATP. Odmietal autority, nemal pokoru, neprejavoval takmer žiadne sociálne cítenie, doslovne ako on sám hovorí, typický chalan z Petržalky. Na druhej strane sa kombinácia jeho vlastností ukázala byť užitočnou v zápasoch. Keď vstúpil na dvorec, nemal absolútne žiadny rešpekt voči akémukoľvek súperovi.
Kližan je naozaj svojský, avšak mam ho rád pre jeho úprimnosť. To, čo mal na jazyku, vzápätí aj vždy povedal. Prezradím o ňom aj to, že sa vždy potreboval predvádzať. Bavilo ho napríklad zabehať si so Sajfom len preto, aby ho potom zabávač vzal do Fun Rádia porozprávať pikantérie zo zákulisia tenisu. Napriek všetkému rád konštatujem, že sa v poslednom čase zmenil. Aj k Dominikovi ako reprezentačnému trénerovi a kapitánovi už prejavil určitú pokoru. Dospel. Škoda len, že až v dvadsiatich siedmych rokoch, čo je v tenise naozaj neskoro.”
Dnes už legendárnej, viac ako 20 rokov trvajúcej spolupráci Gaboviča
s Hrbatým sa budeme venovať v nasledujúcej samostatnej kapitole, ktorú uverejníme v najbližších dňoch. V poslednej časti vám z pohľadu
pedantného didaktika sprostredkujeme jeho kritickú analýzu nielen
kondičnej prípravy, ale aj ostatných aspektov práce v NTC.
Zdroj: ts – Igor Uher
Pridajte komentár