Filip Horanský
Foto: Marek Vaňous

Horanský: „Tlak okolia mi dlho zväzoval ruky“

BRATISLAVA – Bol jeden z najlepších juniorov sveta. Po boku Jiřího Veselého vyhral Australian Open, ale medzi mužskú špičku sa prebojovať nedokázal. Teraz, v 25 rokoch, chce dokázať, že nikdy nie je neskoro. O svojom nečakanom ťažení v Lyone, ale aj o tlaku okolia či živorení na okruhu ITF sme sa porozprávali s Filipom Horanským.

Aké boli tvoje tenisové začiatky?

„Mám o štyri roky staršieho brata, on hrával tenis. Keď chodil na slovenské turnaje, tak mňa brávali ako malého rodičia s ním. Tam som bol taký aktívny. Od malička som mal rád šport. Neustále som otravoval mojich rodičov, aby so mnou hrali na stene, hádzali mi loptičky. Následne som začal chodiť na tréningy, s bratom sme mali aj spoločných trénerov, kým on ešte hrával. Postupne sa to vykryštalizovalo tak, že som začal hrať tenis aj profesionálnejšie. Keď som bol mladší, hrával som aj futbal. Došlo to teda do štádia, keď som sa musel rozhodnúť. Futbal som mal ale vždy ako taký doplnok k tenisu.“

V mladšom veku bolo zrejme náročné zladiť tenisové povinnosti s tými školskými…

„Na mňa bola mama čo sa týka štúdia vždy prísna. Aj preto som vždy školu zvládal v pohode. Učil som sa aj na turnajoch. Ona dávala na to vzdelanie dosť dôraz. Vždy mi ale vychádzali v ústrety. Začalo sa to už na základnej škole, na strednej som už mal aj individuálny plán. Robil som skúšky a učil som sa doma sám.“

Ktoré úspechy zo začiatku tvojej kariéry by si vyzdvihol?

„Na Slovensku som bol prakticky v mojom ročníku vždy prvý. Málokedy som prehral, zvyčajne iba s Aďom Partlom, ktorý bol vtedy jediný konkurent. Môžem spomenúť mnohé výhry na majstrovstvách Slovenska. Od starších žiakov, myslím, že od 13 rokov, som už hrával väčšinou medzinárodné turnaje. V ETE, neviem, či sa to ešte tak volá, do 14 rokov, som vyhrával turnaje, na Masters na konci roka som bol vo finále, vyhral som ME vo štvorhre, dalo by sa spomenúť veľa.“

V začiatkoch – ktorý tréner u teba rezonoval najvýraznejšie?

„Ja som mal prvého trénera, resp. toho, ktorý mi dal najviac do základov, Aladára Oláha, bohužiaľ, nebohého. Už vtedy starší pán, trénoval ma, keď mal cca 55. Na úroveň, na akej som bol, keď som mal iba 9 rokov, to robil neuveriteľne profesionálne. Chodil maximálne pripravený. On mi dal dôležité základy. Jeho by som teda z tých prvých trénerov spomenul najviac.“

S pribúdajúcim vekom prišiel presun na zahraničné turnaje. Náročný skok?

„Je to iné hrať medzinárodný tenis. Do tých 14 rokov je to ešte vždy o zábave, aj keď sa to už berie, že sú to budúci profesionálni tenisti. Vždy som bol súťaživý, a tak to bol taký prirodzený vývoj. Na Slovensku už príliš pre mňa a ostatných chalanov nebola dostačujúca konkurencia, a tak sme sa tlačili do zahraničia, čo nás posúvalo dopredu.“

„S odstupom času beriem juniorský tenis tak, že by si to človek mal užívať. Po prechode od juniorov je to už iné. V mladších kategóriách a junioroch sú ešte výjazdy s tímom, dvaja chalani, dve baby. Spoločný tréner. Väčšinou sa šlo na výjazdy, aj keď ja som mal vlastného kouča. Ak by to bolo možné, okamžite by som sa medzi juniorov vrátil. Toto obdobie som si užíval, tenis bol zábava. Každý turnaj znamenal veľa zážitkov. Nehovorím, že teraz to tak nie je. Na tých turnajoch je to ale medzi mužmi profesionálne, ide iba o tenis.“

Na začiatku roka 2011 si po boku Čecha Veselého získal juniorský titul z melbournskej štvorhry, bol si tiež tretí junior sveta. Pociťoval si tlak okolia?

„S týmto som mal problém. Možno preto som nikdy nevyhral juniorský Grand Slam. Strašne som to chcel. Na druhej strane, cítil som, že to veľa ľudí odo mňa chce a požaduje. Zväzovalo mi to ruky. Pre príklad – vyhral som turnaj v Miláne kategórie A, kvalitatívne rovnaký ako Grand Slam, ale na Grand Slame tam bol vždy tlak už len kvôli názvu turnaja. Ten tlak vznikol tým, že už v 16 som v Južnej Amerike uhral strašne veľa bodov, každý Grand Slam okrem AO som teda hral trikrát. Vždy mi to zväzovalo ruky. Niekedy to bolo lepšie, inokedy zas nie. Pri poslednom štarte na US Open som bol vo štvrťfinále, mal som to rozohrané aj na finále. Vtedy som sa s tým dokázal do istej miery vysporiadať. Bolo to ale spôsobené tlakom. Cítil som ho od ľudí okolo seba. Nepovedali mi to do očí, ale vnímal som to tak.“

Kým Veselý sa do stovky dostal expresne, tebe sa to doposiaľ nepodarilo. Čo ti, možno v porovnaní s ním, chýbalo?

„Spätne – nemyslím si, že je dôležité byť dobrým juniorom. Niektorí hráči to mentálne zvládnu, napr. ‚Veselka‘ celkom rýchlo. Vyletel veľmi rýchlo, vyhral mužské turnaje. Iní chalani, vrátane mňa, s tým zas majú väčšie problémy. Aj hráči juniorskej top 10 už ani nehrajú tenis. Nenaplnili očakávania. Nemyslím si, že je strašne dôležité byť dobrým juniorom. Možno mi to aj uškodilo. Veľa ľudí odo mňa očakávalo úspechy, agentúra IMG, všetci. Vnímal som to okolo seba, že musím byť top 10 hráčom. Od juniorov medzi najlepších seniorov je ešte veľmi dlhá cesta. Chalani často ešte nie sú mentálne vyvinutí, napr. pri chalanoch zo Strednej Európy je to tak. Čo sa týka mentality dospievajú neskôr. Je to najmä o hlave. V juniorskej kategórii sú chalani zvyknutí vyhrávať, hrať turnaje do konca. Na mužských Futures turnajoch musia začínať kvalifikáciou. Pri podpore z krajiny majú karty. Náš prípad to ale nie je. Prehrá v prvom kole kvalifikácie, na čo nie je zvyknutý. Je to teda podľa mňa najmä v hlave.“

Ako by si opísal podmienky na týchto turnajoch?

„Ak sa hovorí, že prechod je najnáročnejší, je to úplná pravda, nie je to otrepané klišé. Niekto to zvládne rýchlo, nakopne ho to, že sa hneď posunie na challengre, môže hrať s najlepšími a ísť v renkingu vyššie alebo sa zakopať na Futures turnajoch, a úrovni, a bojuje s tým. Úroveň Futures turnajov dáva hráčov psychicky dole. Kvalitatívne to nie je zlé, podmienky sú ale iné, než na aké sú juniori z turnajov zvyknutí. Sú tam tri kurty, staré loptičky na tréningy, maličkosti, ktoré sa do hlavy dostávajú. Pokiaľ Futures neprejdú rýchlo, nemajú podporu, voľné karty na turnaje, môže prísť problém a nevedia sa z toho dostať.“

Často sa hovorí o tom, že pre hráčov mimo top 100 je veľmi náročné vzhľadom na financie vôbec fungovať v tenisovom svete. Je to tak?

„Nemyslím si, že zárobky sú nejaké veľké, aby sa hráč mohol bez rodičov a podpory od federácie presadiť. Nie je to o prize money. Ak človek nevyhrá 15K turnaj, náklady má mínusové. Aj ak má dobrý výsledok, často je iba na nule či v tesnom pluse. Nezaplatí si ale z toho trénera. Je to ťažké v tom, že tenis nižšej úrovne je finančne podvýživený. Oproti tomu, čo napr. vidíme v prvej päťdesiatke.“

Dá sa teda prežiť aj účasťami na podobných turnajoch?

„Úprimne, nedá sa z toho vyžiť. Väčšinou sú to rodičia, federácia. Pokiaľ podporu nemáte, bojujete, hráte ligy, ktoré ale zas narúšajú program  a prípravu. Inak sa to ale nedá. Je to škoda, veľa tenistov práve na financiách pohorelo.“

Čo hovoríš na novinku Transition Tour?

„Má to vraj pomôcť mladším hráčom, aby sa rýchlejšie dostali na challengerovú úroveň. Myslím si, že to bude znamenať ešte väčšie sťaženie a veľa hráčov skončí s tenisom. Budú hrať 15K turnaje, budú mať Transition Tour body. Koho ale bude baviť hrať 15K, keď nebudú môcť hrať challengere a mať ATP body? Na 15K body nebudú vôbec, na 25K za výhru 1 alebo 3 body. Tie turnaje sú ťažké, bez ohľadu na body a takto body ešte znížia. Bude to ťažké. Musím sa priznať, že zmenu dopodrobna nepoznám. S tými informáciami, ktoré mám, si ale myslím, že to bude ťažšie.“

Z pohľadu hráčov – čo je pri začiatkoch, či neskôr, pri boji na nižšie dotovaných turnajoch najdôležitejšie?

„Musia mať silnú motiváciu dostať sa do vyššieho tenisu. Musia byť mentálne silní. Neustále lietanie a presuny na menšie turnaje. Ak to porovnám s mojou nedávnou ATP skúsenosťou, je to 100 a 1. Tam je o vás postarané, máte tam všetko, na Futures máte zápas, rozhodcu a lopty, aj keď sú, samozrejme, výnimky.“

Berieš tenis inak než pred pár rokmi? Spomínal si veľký tlak pri prechode medzi seniorov…

„Trvalo mi to strašne dlho sa s tým vysporiadať. Mal som pocit nenaplnených očakávaní, s ktorým som bojoval veľmi dlho. Trvalo to, dá sa povedať, roky. Momentálne tenis beriem s nadhľadom. Mám veľa skúseností, tým, čím som si prešiel.“

Tvojou partnerkou je Miška Hončová, taktiež tenistka. Snažíte sa turnaje plánovať tak, aby ste boli v rovnakom meste, prípadne krajine?

„Pokiaľ to bolo možné, robili sme to tak. Obaja sme nemali trénerov, nemali sme na to finančné možnosti. Predsa len je iné, ak sme tam dvaja a vzájomne sme si mohli pomôcť. Snažili sme sa dať turnaje dokopy. Zmena Transition tour naburáva plány. Ja môžem hrať iba challengere alebo ATP, 15-ky pre mňa nedávajú zmysel. Rozumieme si vo vzťahu v tom, že vieme, čo robíme. Nie je to dievča, ktoré šport nikdy nerobilo. Akceptujem, ak je ona preč, rovnako to berie Miška.“

Tenisová téma teda asi rezonuje aj u vás doma…

„O tenise sa s Miškou bavíme veľa, snažíme sa navzájom si pomôcť. Je fajn, ak po príchode domov môžem niečo tenisové prebrať s ňou a dostať na veci iný pohľad. Aj to posúva hráčov dopredu. Fandíme si vždy, pozeráme svoje zápasy, ak sa dá. Snažíme sa pomôcť si. Komunikujem aj s trénerom, ktorý má hlavné slovo. Toto je taká rodinná podpora.“

Môže byť Lyon zlomom kariéry?

„Turnajový program je veľmi dôležitý. Dostal som sa do Lyonu vďaka kvalifikácii Roland Garros, veľa hráčov nemohlo hrať ATP turnaj. Ak už tam môžete štartovať, je to o využití šance, ktorú dostanete. Tých turnajov je každý týždeň dosť, šanca niečo dokázať tam je. V minulosti bolo veľa prípadov, kde to bolo o jednom turnaji. Ten vás nakopne, zlomíte to, dostanete motiváciu. Treba byť trpezlivý, aj keď neúspech zráža hráčov dole. Zlom môže nastať každý týždeň, treba sa snažiť, zaslúžiť si to trénovaním a ono to môže prísť.“

Pri nestarnúcom Federerovi to môže byť motivácia aj pre teba – vek a čas na presadenie sa v tenise akoby posúval…

„Určite je to vekovo posunuté. V mojom prípade – ak som si predstavil, čo iné by som bol robil, nenapadlo mi nič, čo by ma bavilo tak, aby to pre mňa malo hodnotu. Mám šťastie v rámci podpory z NTC, podpory rodičov a priateľky. Podpora je dôležitá, potrebujete niekoho, kto vás nakopne. Je to o viere. Nechcem to nijako znehodnotiť, ale neviem si predstaviť aktuálne prácu vo fabrike, prácu od ôsmej do piatej, stereotyp. Vždy je lepšie dať na tom kurte do toho všetko a snažiť sa preraziť v tom, čo vás baví.“

Spomenul si tiež rozdiel v úrovni turnajov kategórie ITF a ATP. V čom vidíš azda ten najvýraznejší?

„Keďže som hral ATP turnaj a videl iný svet, keďže ho tak nazvať môžem, je to úplne iná vec. Začína sa to fyzioterapeutom, pokračuje návštevou na zápase. Nepríde tam iba tréner a správca kurtu, ktorý sa pozerá na zápas, ale omnoho viac ľudí. Je to motivujúce.“

Do Lyonu si sa dostal tesne, dá sa povedať v hodine dvanástej. Ako si to celé vnímal?

„Dostal som sa tam na poslednú chvíľu, išiel som tam teda s nastavením, že si to idem užiť. Išiel som zápas od zápasu. Kvalifikáciou som prešiel, už vtedy som si povedal, že je to dobré. Nasledoval zápas so Sousom, do ktorého som, samozrejme, išiel s istým rešpektom, tesne predtým vyhral ATP turnaj v Estorile. Najmä s cieľom nedostať nakladačku (smiech). Došiel som na kurt a hral som loptu za loptou, zisťujete, že aj oni sú ľudia a dá sa s nimi hrať. On dá nejaký level a pokiaľ na to máte, dokážete sa tomuto levelu vyrovnať. Je to o tom, aby ste podobné zápasy hrali, získavali skúsenosti a posúvali sa dopredu.“

Zdolal si hráča top 50, trápil zas Lajoviča, ktorý v Paríži dostal Zvereva do piatich setov. Dáva ti to vedomie toho, že si môžeš veriť aj na podobných súperov?

„Určite áno. Dvihlo mi to sebavedomie, to herné. Je iné, keď počúvate od trénera, že aj oni sú ľudia ako keď si to vyskúšate na vlastnej koži. Keď aj on spraví na kurte chybu, pokazí. Veľa chalanov na to reálne má, ide o využitie šance.“

Aktuálne si vedený Karolom Kučerom v rámci programu NTC. Ako spoluprácu hodnotíš?

„Zatiaľ veľmi dobre. Som strašne rád, že ma zobrali späť do NTC. Som spokojný, aj oni s mojím prístupom. Maximálna spokojnosť aj čo sa týka starostlivosti. Podmienky, ktoré tam sú, sú skvelé na trénovanie. Máme tam strašne veľa hráčov, ktorí sa ťahajú dopredu. Je v podstate unikát, že federácia podporuje také množstvo hráčov.“

Pri kombinácii so skupinou mladších hráčov je tak šanca vzájomne trénovať a zlepšovať sa…

„Je to tak. Vždy je lepšie, keď ide o partiu chalanov. Tenis je, samozrejme, individuálny šport, na turnaji je ale s nami tréner, je to príjemnejšie a je tam zábava. Ide o zdravú konkurenciu. Som starší, zo mňa si môžu brať nejaké veci, prípadne im môžem poradiť, mám čosi za sebou. Mám s každým z nich výborný vzťah, poznáme sa, robíme mimo tenisu aj ďalšie aktivity, rozumieme si, beriem ich ako kamošov.“

Meníš po dobrom výsledku v Lyone aj najbližšie turnajové plány?

„Áno, mením ich, keďže cez leto nemusím hrať na challengeroch kvalifikácie. Vďaka ligám sa dostanem viackrát do hlavnej súťaže. Je to príjemnejšie vyhnúť sa kvalifikáciám challengerov a mať body, predsa len, za kvalifikácie ešte nie sú.“

Aktuálne si 291. hráč sveta, ide o hranicu medzi kvalifikáciami a hlavnými súťažami challengerov?

„Cez leto je hranica práve top 300, v zime je to ťažšie. Turnajov je menej. Hranica je taká, aby sa hráč dostal do kvalifikácie Grand Slamov.“

Práve posun na podobné pozície je asi najbližším cieľom…

„Áno, na GS je to iné. Je tam šanca, že kvalifikáciou prejdete. Veľakrát hráči z kvalifikácie následne v MD zdolajú lepších hráčov. Je to o detailoch, malé rozdiely, ktoré rozhodujú, či ste 50. alebo 150. Ide o to, že tí lepší vedia svoje údery použiť v správnych momentoch. Každý na tejto úrovni už má kvalitný servis, ritern, forhend i bekhend.“

Aktuálne si šiestym najlepším slovenským singlistom, núka sa teda aj daviscupová pozvánka…

„Určite, Davis Cup je najviac. Je to tímová súťaž. Už len keď som hral futbal, bojovať za tím a za seba je niečo úplne iné. Davis Cup je výzva.“

Máš v rámci svojej kariéry nejaký nesplnený tenisový sen či súpera, proti ktorému by si si chcel zahrať?

„Bolo by alibistické hovoriť, že chcem byť svetová jednotka. To si môže povedať obrovský 17-ročný talent. Menší sen je dostať sa na Grand Slamy. Zahrať by som si chcel s Federerom. Fandím mu a rád by som si s ním zahral. Nateraz do toho chcem dať všetko a uvidíme, kam to vyjde. Nechcem mať predovšetkým výčitky, že niečo nevyšlo.“

About Marek Vaňous

Check Also

Norbert Gombos

Tenisové tipy (30.9.): Ďalší grandslamový triumf Gombosa?

BRATISLAVA – Aj dnes vám tradične prinášame trojicu tipov, v ktorých nechýba vystúpenie Norberta Gombosa …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

three × four =