BRATISLAVA – Som si istý, že v Paríži sa odohral grandslam, ku ktorému sa budeme často vracať, a to nielen v blízkej budúcnosti.
„Pamätáš na ten rok, keď…“ povie v najbližších dekádach nejeden pamätník, keď bude nostalgicky spomínať na najkrajšiu éru tenisu, konkrétne na Roland Garros 2017. Tú vetu bude môcť dokončiť dvoma rôznymi závermi; buď desiatym Nadalom, alebo prvou Ostapenkovou.
Mužský turnaj dopadol presne tak, ako sa očakávalo, a to vôbec nevadí. Som presvedčený, že námietky voči výsledku má iba málokto. Nespokojní sú iba zarytí Nadalovi odporcovia, ktorí ho ako legendu neakceptujú z nejakého ťažko uchopiteľného princípu. Všetci ostatní, vrátane konkurentov, Rafovi jeho La Decimu doprajú, pretože je to niečo, čo v športe jednoznačne chceme mať.
Nenapodobiteľný Nadal
To, že sme mali možnosť vidieť Nadalov desiaty titul z jedného grandslamového dejiska na vlastné oči, doceníme naplno o takých 30 rokov, keď prax ukáže, aký je to nenapodobiteľný, neprekonateľný a majestátny rekord.
Uznávam, že práve kvôli Nadalovi bolo množstvo ročníkov Roland Garros za posledných 12 sezón takmer až nudných. Občas na celom turnaji neprišiel o jediný set a jeho finálové zápasy so Söderlingom, Ferrerom (ale aj niektoré s Federerom či Djokovičom) nemali žiadnu zápletku. Nadal bol až príliš dobrý a ľudia chceli – celkom prirodzene – nejakú zmenu.
Tej sme sa dočkali. Federer (2009), Wawrinka (2015) a Djokovič (2016) sú presne tí traja hráči, ktorí si v tejto ére titul z Roland Garros zaslúžia. Ale zaslúžia si presne jeden, viac nie, pretože o toľko v antukovej hre za Nadalom zaostávali či zaostávajú.
V roku 2017 nestranný fanúšik už znovu naplno fandil Španielovi. Pre najlepšieho antukára histórie bolo 36 mesiacov bez titulu z Roland Garros pridlho, najmä, keď sa človek díval na formu, s akou do Paríža prichádzal. Okrem toho bola v hre spomínaná Decima, ktorú predtým úspešne zavŕšil v Monte Carle a Barcelone. Tento príbeh sa skrátka musel napísať – takto je to správne.
Nadala už od prvého kola preverovali hráči prvej päťdesiatky. Paire, Haase aj Basilašvili majú v popise práce extrémnu nevyspytateľnosť, na ktorú si musí dať pozor každý favorit. Od osemfinále už proti Nadalovi stál iba jeden elitný antukár za druhým. Bautista-Agut aj Carreňo-Busta sú hráči top 20, no a Thiem s Wawrinkom boli práve tie mená, ktorým sa pripisovali asi najväčšie šance na možné prekvapenie.
Napriek tomu Nadal nestratil v žiadnom zápase viac ako 8 gemov. Jeho úroveň hry narobila z jeho súperov obyčajných štatistov. Síce sa veľa hovorí o tom, ako Thiem či Wawrinka svojimi výkonmi sklamali, no malo by sa hovoriť hlavne o tom, ako šialene málo tento rok Nadal svojim protivníkom dovolil. Jeho tenis bol rovnako dobrý ako v roku 2008, keď proti nemu 27-ročný Federer v najlepších rokoch uhral vo finále iba štyri gemy.
Vyhrať desať titulov z Roland Garros je jedna vec. No zavŕšiť desiatku takýmto štýlom, to dvíha Nadala ešte o niečo vyššie nad všetkých ostatných. Dá sa to ešte vôbec?
Turnaj, na ktorom vyhral útok nad obranou
Musím sa pochváliť – pred turnajom som napísal: „Dámske preview sa robí tento rok veľmi jednoducho. Vezmite si celú prvú šesťdesiatku, vyberte z nej 30 najschopnejších tenistiek a z tejto partie to môže vyhrať absolútne ktokoľvek.“
Jelena Ostapenková bola pred turnajom 47. a určite patrila medzi tých 30 najschopnejších tenistiek z prvej šesťdesiatky. Podobne ako Nadal, aj Jelena pokorila zopár rekordov – stala sa napríklad prvou nenasadenou víťazkou v Open ére.
Grandslamový titul je zároveň jej prvý titul vôbec, čo je jednak neuveriteľné a zároveň platí, že niečo podobné sa naposledy podarilo Gustavovi Kuertenovi v roku 1997. Bolo to takisto na Roland Garros, a to práve v deň, keď sa Jelena Ostapenková narodila. Väčšia koincidencia sa už zrejme vymyslieť nedá.
Ťažko povedať, na čo si budú fanúšikovia pamätať viac. Či na to, ako veľmi sa nečakala výhra práve tejto lotyšskej hráčky, o ktorej pred turnajom laickejší fanúšik možno ani netušil. Alebo na to, ako dokázala otočiť finálový zápas proti jednoznačnej favoritke celého turnaja.
Výsledok je však správny. Simona Halepová si titul nezaslúžila, pretože nehrala tenis hodný grandslamovej šampiónky. Nebyť kardinálneho zlyhania Svitolinovej, skončila by oveľa skôr a skončiť oveľa skôr mala. Hráčke, ktorá vyhrá set s jediným víťazným úderom a dvoma nevynútenými chybami, ľudia vo všeobecnosti veľké trofeje želať nikdy nebudú. A to pri všetkej úcte k jej nesporným defenzívnym kvalitám.
To, že na turnaji uspel štýl, ktorý reprezentuje práve Jelena Ostapenková, je dobré pre celý tenis ako taký. Počet jej víťazných úderov nielen vo finále ale aj na celom turnaji doslova otvára ústa. Dopracovať sa k takýmto číslam v ženskom tenise, a najmä na antuke, je mimoriadne.
Otázkou ostáva iba jedno. Budeme na Roland Garros 2017 spomínať ako na ten turnaj, ktorý vyhrala Ostapenková? Alebo ako na turnaj, na ktorom vyhrala prvýkrát?
Pridajte komentár