BRATISLAVA – Wimbledon 2017 napísal v druhom týždni krásne príbehy. Nielen naša Magdaléna Rybáriková, ale aj Luxemburčan Gilles Müller si získal srdcia fanúšikov svojím vystupovaním, štýlom hry a príbehom.
Supertalent z tenisovej exotiky
Gilles Müller sa narodil 9. mája 1983 v luxemburskom Schifflange. V krajine, preslávenej skvelými cyklistami, si vybral tenis. Ako junior dosahoval skvelé výsledky. Už v mladom veku využíval svoju výšku 193 centimetrov, pri ktorej povýšil ľavácky servis na smrtiacu zbraň. Keď mal 17 rokov, prebojoval sa do finále dvojhry chlapcov na Wimbledone, vyhral US Open a stal sa svetovou jednotkou. Ideálne predpoklady zaradiť sa o pár rokov medzi svetovú špičku aj medzi dospelými.
Prvé náznaky
Jeho vstup medzi profesionálov nebol raketový. Až v sezóne 2004 sa dostal do najlepšej svetovej stovky. Hoci mu chýbala konzistencia výkonov, svoj potenciál naznačil víťazstvami nad Nicolásom Lapenttim či Andrem Agassim. Práve po skalpe Agassiho sa dostal v lete 2004 do svojho prvého finále ATP podujatia. Vo Washingtone ho o titul obral Lleyton Hewitt.
V sezóne 2005 stagnoval, ale prekvapiť vedel. V 2. kole Wimbledonu zdolal Rafaela Nadala 6:4, 4:6, 6:3, 6:4. V júli v Los Angeles postúpil druhýkrát do finále na hlavnom okruhu. Tentokrát nenašiel recept na výborne riternujúceho Agassiho. „Vysoký ľavák, skvelý servis, agresívne údery a prehráva na challengeroch? Prečo nemá tento chlapík lepšie výsledky?“ čudoval sa vtedy slávny kouč Brad Gilbert.
Trápenie a newyorský šok
V rokoch 2006 a 2007 sa pohyboval prevažne v druhej stovke rebríčka. Všetci ho síce poznali ako obávaného servismana, no úderovo zaostával a úspechy tak zbieral najmä na challengerovej úrovni. Na US Open 2008 musel začínať v kvalifikácii a tak-tak, že ho nezastavil už v 1. kole Alžírčan Lamine Ouahab. Vydreté víťazstvo mu, tak ako ešte niekoľkokrát neskôr, dodalo sebavedomie. Po úspešnej kvalifikácii začal úradovať. Zdolal vtedajšie hviezdy Tommyho Haasa, Nicolása Almagra či Nikolaja Davydenka. Zastavil ho až vo štvrťfinále Roger Federer.
https://www.youtube.com/watch?v=mBYCS3yBRlU
Keď zdravie neposlúcha
Už-už sa mohlo zdať, že luxemburský supertalent našiel správny smer. Možno, no v roku 2009 odohral len minimum zápasov kvôli problémom s oboma kolenami. V rebríčku sa prepadol až na koniec tretej stovky. Po zotavení ho lekári varovali, že sa zranenia môžu vracať. Gilles si tak vstúpil do svedomia a rozhodol sa spraviť maximum. Schudol a začal navštevovať akupunkturistov.
V roku 2010 sa predieral postupne ITF turnajmi, challengermi a nakoniec bol v decembri opäť kúsok za elitnou stovkou. Do sezóny 2011 išiel plný odhodlania. Zdravie mu slúžilo, hra sa zlepšovala. „Je trochu ako Mardy Fish. Zatiaľ nie taký dobrý, ale už pozná lepšie svoje telo a vie čo má robiť,“ opísal ho vtedajší kouč Horacio Rearte. Luxemburčan si zahral vo 4. kole US Open, v semifinále v Métach a na konci roka sa priblížil k top 50.
V júli 2012 mu dal osud tretiu šancu vyhrať konečne ATP turnaj. V Atlante sa už končekmi prstov dotýkal trofeje, napokon ale prehral 6:1, 6:7(2), 2:6 s Andym Roddickom. Začiatkom roka 2013 ho forma opustila. Kráčal od prehry k prehre, a ako sa neskôr ukázalo, zdravie začalo opäť štrajkovať.
Tvrdá rana pre čerstvého tridsiatnika
V máji 2013 si luxemburský ľavák povedal dosť. Po Roland Garros sa vytratil z okruhu, aby si dal do poriadku zranený lakeť. Vedel, že hrať s bolesťou nemá cenu a že ak chce svoju kariéru ešte raz reštartovať, tak sa musí doliečiť čím skôr. Predsa len, nie každý sa dokáže po tridsiatke vrátiť a z dna vystúpiť až na vrchol. „V prvých rokoch kariéry som netrénoval príliš tvrdo. Nemyslím si, že budem v tridsiatke unavený. Stále mám dosť času,“ tvrdil ešte koncom roka 2011.
Úspešný návrat
Rok 2014 začal Gilles znova na okruhu ITF. Veľmi rýchlo sa však vrátil do elitnej svetovej stovky, ba čo viac, zakončil ho ako člen top 50. Hoci si už málokto pamätal, akým bol v minulosti juniorom, všetci vedeli, že tento chlapík má čo ponúknuť. Jeho sen bol jasný. Vyhrať aspoň raz ATP turnaj. Najdôležitejšie bolo, že svoju príslušnosť k širšej svetovej špičke potvrdil aj v sezóne 2015. Hral konečne konzistentne a presadzoval sa už na všetkých povrchoch.
2016 – odsúdený na sklamanie?
Vlani bol Müller naďalej stabilným členom elitnej päťdesiatky. Na Grand Slamoch sa mu príliš nedarilo, no na menších ATP turnajoch bol výborný. Dvakrát visel vytúžený titul na vlásku. Na tráve v Hertogenboschi prehral s Nicolasom Mahutom 4:6, 4:6. Všetko si mohol vynahradiť v Newporte. V bitke o titul však nestačil po setoch 7:6(2), 6:7(5), 6:7(12) na Iva Karloviča. Nepremenil 3 mečbaly. Keď si predstavíme, že hral okrem toho ešte 4-krát v semifinále, vyznieva nám to ako prekliatie. „Mne to nie je súdené,“ mohol si vtedy povedať sympaťák zo Schifflange.
https://www.youtube.com/watch?v=rV9utpuJ-NY
O tom, že je doma osobnosťou, svedčí fakt, že bol vlajkonosičom Luxemburska na otváracom ceremoniáli Letných olympijských hier v Riu de Janeiro.
Prelomová sezóna v 34 rokoch
Gillesa všetky pády a sklamania posilnili. Počas zimnej prípravy zabral, aby bol v roku 2017 silnejší. Nevadí, že mal 33 rokov, dnes je športová dlhovekosť bežná a on neprestával veriť. A v januári sa dočkal. V Sydney získal po finálovom víťazstve 7:6(5), 6:2 nad Danielom Evansom titul. Taký vytúžený! Asi by sme nenašli nikoho, kto mu ho neprial. Vždy slušný a pokorne pôsobiaci Luxemburčan si to jednoducho zaslúžil. Čaro okamihu umocnili jeho synovia Lenny a Nils, ktorí sa s ním prišli tešiť priamo na kurt.
Obraz tohto tenistu v očiach fanúšikov sa tak ešte zlepšil. Pri tom, samotná prítomnosť obrúčky zavesenej na krku počas zápasov svedčí o jeho vrúcnom vzťahu s rodinou. Tá bola vždy na prvom mieste. Napĺňala ho šťastím, no 16 rokov po zisku titulu na US Open bolo na čase doplniť svoju mozaiku šťastia aj o tenisový úspech.
Po prelomení kliatby sa všetko zmenilo. Z luxemburského ľaváka je razom mentálna skala, ktorú nezlomí nič. V máji na antuke v Estorile ešte 2. titul nepridal, ale v Hertogenboschi si to vynahradil. Akoby sa vlani po oboch prehratých finále zaprisahal, že Holandsku a Karlovičovi všetko vráti. Chorvátskeho obra zdolal vo finále po chladnokrvnom výkone 7:6(5), 7:6(4). V kľúčových výmenách bola na jeho rakete až nevídaná ľahkosť.
https://www.youtube.com/watch?v=yWITabL5ZYU
Wimbledon 2017 – odvrátené mečbaly, víťazstvo kariéry
Demonštrácia mentálnej a fyzickej sily prišla na Wimbledone. V 2. kole odvrátil proti Čechovi Lukášovi Rosolovi 2 mečbaly a napokon vyhral piaty set pomerom 9:7. Zlatý klinec (zatiaľ) jeho kariéry prišiel v osemfinále v podobe víťazstva 6:3, 6:4, 3:6, 4:6, 15:13 nad Rafaelom Nadalom. Každý čakal, že v 5. sete sa Gilles zlomí. Že nebude schopný vyhrávať svoje podanie donekonečna. Že Nadala nebrejkne. A stalo sa.
Tak chladnokrvne ako zvládal dôležité momenty v zápase, tak chladnokrvne prijal aj víťazstvo. Žiadne divoké prejavy. „Rafu“ potľapkal po pleci a rýchlo si zbalil veci. Reagoval tak na skutočnosť, že ho Španiel čakal. A on nemal dôvod zdržiavať ho teatrálnymi oslavami. Internet explodoval a písal o neuveriteľnom stretnutí úžasných džentlmenov.
A že vo štvrťfinále v ďalšom päťsetovom maratóne došli luxemburskému veteránovi sily? To je vedľajšie. Prehru prijal opäť maximálne vyrovnane. V Londýne však vyhral niečo, čo sa niekomu nepodarí nikdy – srdcia miliónov fanúšikov. A to nielen vďaka prirodzene sympatickému prejavu, ale aj vďaka znovuoživeniu štýlu servis-volej.
Rebríček? V pondelok bude 22. alebo 23., ale… je skutočne rebríček v tenise tým podstatným, čo robí z hráčov hviezdy, legendy alebo miláčikov tribún?
Pridajte komentár