Mali ste možnosť čítať knihu „Nezastaviteľná“ od Marie Šarapovovej? Ak nie, dnes som si pre vás pripravila jej stručný sumár.
Začnem tým, ako som sa k nej dostala. Dvanásteho septembra 2017 som doletela do New Yorku a uvidela som v novinách, že Šarapovová bude na obed v kníhkupectve Barnes Noble na Fifth Avenue podpisovať svoj autobiografiu. Povedala som si, že tam pôjdem, ale meškala som a keď som prišla, ľudia stáli v rade aj cez dve ulice. Nemala som toľko času, tak som sa predbehla s tým, že si idem knihu len kúpiť. Pri platení som si všimla že Maria práve prišla. Zaradila som sa teda dopredu a bola som medzi prvými, ktorí sa ku nej dostali. Najprv mi podala ruku, ja som jej povedala, že inšpiruje veľa ľudí a aké je úžasné, že je sama sebou (aj keď nesúhlasím so všetkým čo robí). Má veľké zelené oči, bola veľmi milá, ale išiel z nej rešpekt. Podpísala mi knihu pre kamaráta Martina a ako grátis mi dala svoju čokoládu Sugarpova (bola veľmi chutná).
A teraz už k samotnej knihe. Nie je dlhá a dobre sa číta, Šarapovová ju venovala ľuďom/fanúšikom. Začína sa citátom od Nelsona Mandelu: „Súďte ma podľa toho, koľkokrát som spadol a znova vstal.“ Opisuje ako utiekli z Černobyľu, svojho prvého trénera Judkina v Soči, ktorý veľmi rad pil vodku a poradil jej, že jediná šanca ako uspieť je ísť do USA. Z jej príbehu je cítiť, aké to mala zo začiatku ťažké a akú mala motiváciu dostať sa na vrchol. Boli chudobní a prvé roky v Bollettieriho akadémii na Floride si prenajímali izbu za 250 dolárov na mesiac. Tým, že bola veľmi snaživá a porážala dievčatá v akadémii, bola hrozbou hlavne pre Jelenu Jankovičovú a Tatianu Golovinovú. Preto ju z akadémie vyhodili a na pár mesiacov sa jej ujal tréner Bangoura. Ten si však nerozumel s jej otcom. Agent Max Eisenbud, ktorý bol bývalý hráč a študoval na univerzite Purdue na základe štipendia (ako aj ja som študovala v USA), sa zmienil, že ho na Marii najviac zaujala jej sústredenosť.
V knihe sú aj pasáže, ktoré sú skôr smiešne a ťažko uveriteľné. Hlavne opis, ako vyrástla. Vraj sa vešala vo dverách a vsugerovávala si, aby bola vysoká. Vďaka tomu má vraj 188 cm. Akadémia bola pre ňu ako tenisové väzenie a nemala to tam rada. Vedela však, že práve tadiaľ vedie k cesta k jej cieľu. Robert Lansdorp z Los Angeles, ktorého opísala ako veľmi prísneho trénera, jej dopomohol prejsť z juniorského okruhu na ženský okruh. Šarapovová spomína, že tenis ktorý hrá dnes, predvádzala už v štrnástich rokoch! Neuveriteľné! S trénerom Lansdorpom (bývalý kouč Samprasa) odohrali „milión“ hodín len z nahadzovania loptičiek z koša.
Vo finále juniorského Australian Open, kde prehrala so Strýcovou, jej otec kričal, že ak vyhrá, dostane 50 000-dolárový bonus od Nike. Nepomohlo. Aj keď hľadela len svoju cestu, Maria sa predsa len inšpirovala od iných hráčov. Napríklad jej víťazné gesto – kľaknutie na kolená – odkukala od Juana Carlosa Fererra.
Veľmi sa mi páčilo ako opisovala vzťah k mame. Práve mama ju učila vzdelávať sa a dohliadala na jej školské výsledky. Vždy čítala knihy a zaujímala sa o svetové kultúry (podľa môjho názoru, dohľad na hráčovo vzdelanie je jeden z najdôležitejších krokov, aby rástol aj po intelektuálnej stránke). Veľa rodičov si myslí, že keď sa ich dieťa rozhodne pre vrcholový šport, tak škola ide bokom – a to je chyba.
Zábavný moment prichádza, keď pred Wimbledonom 2004 išla Maria na tréning a omylom stupila do výkalu líšky. Jeden pán jej povedal, že je to veľmi výnimočné a že práve to prináša neuveriteľné šťastie. Za stavu 1:1 na sety v semifinále proti Davenportovej sa jej otec začal smiať. Maria nechápala, čo robí a on jej povedal, že to je preto, lebo vie, že to celé vyhrá. Že to cíti v kostiach.
Bola som prekvapená, že sa otvorila fanúšikom aj s jej osobnými vzťahmi. Spomínala vzťah s Dimitrovom (to mi niečo pripomenulo) a taktiež s basketbalistom Vujačičom. V ďalších kapitolách opisuje, ako to bolo s dopingom, ako ju chcelo veľa ľudí potopiť a udeliť jej štvorročný trest, čo by znamenalo koniec kariéry. „Keď človek plánuje – Boh sa smeje,“ píše v knihe.
Posledné odseky knihy venuje nepriateľom a ľuďom, ktorí by ju chceli ešte zastaviť. Vraj ich chce vidieť, ako sa o to snažia. Tu je cítiť jej chladnú stránku a ako rada niekedy rýpe. Myslím si, že autobiografiu mohla dopísať na pozitívnejšej note, ale napriek tomu ju jednoznačne odporúčam. Je tam veľa životných situácií, z ktorých sa mladí hráči môžu učiť.
Teším sa na vaše otázky/návrhy na témy, o ktorých by ste sa radi dočítali v mojich ďalších blogoch.
Romy
Pridajte komentár