Andrea Hlaváčková a Romana Tabak
Andrea Hlaváčková a Romana Tabak (Foto: Romana Tabak)

Blog Romany Tabakovej: Rozhovor s Andreou Sestini Hlaváčkovou

BRATISLAVA – Milí tenisoví fanúšikovia, v dnešnom blogu som si pre vás pripravila zaujímavý rozhovor s českou tenistkou Andreou Sestini Hlaváčkovou (33).

Ako zvládaš karanténu? Ako vyzerá Tvoj deň počas tohto zvláštneho obdobia?
„Ja myslím, že zvládam karanténu veľmi dobre, pretože predsalen žene na materskej, ktorá nepracuje, sa ten život až tak nezmenil. Od začiatku karantény skoro každý deň cvičím, z čoho mám veľmi dobrý pocit. K tomu som sa predtým nemohla dokopať, nemohla som si na to nájsť čas.  Väčšinou teda doobedu cvičím, poobede chodím na prechádzky a do toho mám pocit, že mám 1500 úloh denne.“

Ako si užívaš materstvo? Hrala by si dlhšie, keby si vedela, aké je to náročné? Alebo by si naopak mala dieťa skôr?
„Ja som sa rozhodla otehotnieť v čase, keď už som vedela, že mám tenisu dosť. To, že to prišlo veľmi rýchlo, bolo vlastne len pozitívne. Mohla som ukončiť kariéru (zatiaľ neoficiálne) na konci sezóny. Nemala som z toho žiadny zlý pocit, že by som o niečo prišla alebo že by mi niečo chýbalo. Takže si myslím, že u mňa to načasovanie materstva bolo tak akurát.“

Kedy si sa rozhodla venovať tenisu profesionálne? Na čom si začala pracovať, keď si prechádzala z juniorského tenisu na ženský okruh?
„Myslím, že to išlo tak pozvoľna. Ja som medzi juniorským a ženským tenisom mala naozaj niekoľko rokov (keď sme sa stretávali aj my dve), keď som obchádzala tie malé turnaje – ITF 25k, ITF 50k. Naozaj to nebolo ľahké obdobie, ktoré u mňa trvalo veľmi dlho, 5-6 rokov. Až v 24 rokoch som sa prebojovala do TOP 200. Dovtedy som teda hrávala na turnajoch nižšej kategórie, kde človek nezarobí ani korunu a jazdí z jedného zlého miesta na druhé. Tenis som ale brala vždy profesionálne, už tú juniorskú kariéru a preto ten prechod bol v podstate automatický.“

Čo Ťa motivovalo, ako si bola v hlave nastavená, keď si pár sezón hrala challengre? Aký si mala v hlave cieľ? Čo by si poradila tenistom, ktorí sa trápia na tomto leveli už dlhšie a chceli by preraziť do stovky?
„Ja som si nejaké veľké ciele nikdy nedávala, vždy to bol ten rankingový cieľ, ktorý bol predo mnou. Takže som naozaj skoro tých celých 6 rokov dúfala, že sa prebojujem do TOP 200. Nakoniec mi k tomu veľmi dopomohol jeden tréner, ktorý si ma vzal na jednu sezónu. Motivovalo ma hlavne to zvládnuť, dokázať si to. Dokázať, že tam patrím a že tá celá životná kariéra na niečo bola. Potom keď som sa prebojovala do väčšieho tenisu, tak boli už motiváciou aj peniaze, úspechy, veľké turnaje, možnosť hrať Grand Slamy…“

Čo by si poradila tenistom, ktorí sa dlho trápia so zraneniami? Čo by mali zmeniť, na čo by sa mali sústrediť?
„Myslím, že to je u každého veľmi špecifické. Ale za svoju kariéru som často videla okolo seba zranenia u hráčov, ktorí sa príliš porovnávali s ostatnými. Chceli trénovať rovnako veľa ako ostatní a už nevideli to, že tí ostatní tiež majú niekedy voľno. A že to jednoducho nejde vydržať. Myslím si preto, že tréning by sa mal rozumne dávkovať. A to už u detí, pretože to, že príde zranenie, ak dieťa trénuje priveľa, je skoro stopercentné.“

Aké to boli pocity, keď ste s Lucie Hradeckou vyhrali French Open 2011, US Open 2013 a získali striebro na OH 2012? Úžasné výsledky, o ktorých tenisti snívajú…  
„Náš titul na French Open 2011 bol úplne nečakaný. My sme tam boli ako nenasadený pár, ktorý sa nikdy predtým nedostal ani do tretieho kola na Grand Slame. Na nejaký grandslamový titul sme teda ani nepomysleli. Ako nenasadení sme French Open 2011 nakoniec vyhrali bez straty setu. Tým sme sa odrazu, z ničoho nič, dostali do úplného „topu“. Chvíľku nám trvalo, kým sme sa tam „rozkukali“.  V roku 2012 sme získali striebornú medailu (na OH) a bola to naša najúspešnejšia sezóna – takzvaná strieborná, všade sme boli vo finále. Až v roku 2013 na US Open sme si to potvrdili ďalším titulom. To boli najúspešnejšie roky mojej kariéry, ktoré boli zároveň previazané s tým, že som sa snažila aj o úspechy v single. V roku 2012 prišiel najväčší singlový úspech, kde som hrala štvrté kolo na US Open. Celkovo to bolo obdobie, kedy som hrala asi najlepší tenis.“

Pamätáš, ako sme boli spolubývajúce na ITF 25k turnaji v Španielsku v 2008-mom? Kerber bola prvá nasadená a vždy som sa Ťa pýtala na Nadala, nakoľko ste ten istý ročník. 🙂
„(Smiech) Áno, samozrejme, na Teba si veľmi dobre pamätám, pretože sme neboli spolu len na jednej „25ke“, ale boli sme aj naďalej v kontakte a videla som Ťa potom aj na niekoľkých ďalších turnajoch. Ja si na tieto svoje začiatky (hovorím im začiatky, hoci u mňa trvali veľmi dlho) dobre pamätám. Myslím si, že mi umožnili počas celej kariéry ostať nohami na zemi. Vďaka nim som si nikdy o sebe nemyslela, že som niečo viac alebo že je niečo zadarmo. Všetko to bolo neuveriteľne vydreté.“



Ako vyzeral Tvoj tréningový deň, keď si bola na vrchole svojej kariéry?
„Úplne na vrchole to boli dva tréningy denne, po hodine a pol, potom ešte hodina a pol kondičný tréning. Do toho ešte nejaká regenerácia, ktorú som väčšinou hrozne flákala, takže to bolo tak raz za týždeň. Takto priebehal môj deň doma (v Česku) alebo v USA, kde som trénovala a pripravovala sa na sezónu. Avšak v druhej časti kariéry, keď som aj mala menej zranení a chorôb, tak som tréningy výrazne obmedzila. Už som trénovala len raz denne tenis a raz denne kondíciu. Od určitého veku je to dobré rozhodnutie, pretože sa človek potom na tie tréningy oveľa viac teší, dá zo seba viac a nie je to taký stereotyp.“

Myslíš, že kvalita tenisu sa za tie roky zmenila? V čom konkrétne?
„Myslím si, že kvalita tenisu sa neustále posúva trošku ďalej, ale kvalita tenistiek sa neposúva zas až o toľko. Tie dievčatá boli vždy v neskutočnej forme, veľké profesionálky a veľmi súťaživé. Myslím si, že celkovo sa kvalita všetkých športov stále posúva: s vybavením, s raketami, s loptičkami, s regeneráciou a podobne. Ale nepovedala by som, že by sa za 10 rokov kvalita tenisu zmenila nejako veľmi. Je trošku rýchlejší, ale to ide ruka v ruke s vybavením.“

Je niečo, čo počas svojej kariéry ľutuješ? Keby si mohla, zmenila by si niečo? Z čoho si sa najviac poučila?
„Mám pocit, že netreba nič ľutovať. Čo sa týka mojej kariéry, som takzvaný „over-achiever“. Vo veku 24 rokov by som nikdy neverila, že ma čakajú takéto úspechy. Naozaj som veľmi vďačná za to, čo som dokázala. Možno som mohla trošku lepšie uchopiť moment, keď som bola na vrchole svojej singlovej kariéry. Tam som na seba kládla obrovský tlak a psychicky som to nezvládla. Stále som mala v hlave, že by som mala niečo obhajovať a že by som mala dosiahnuť ešte vyššie a vyššie, až ma to trošku „zomlelo“. Ale naopak neľutujem, že som sa v roku 2016 rozhodla skončiť s dvojhrou a hrať už iba štvorhry. To beriem ako rozhodnutie, ktoré ma udržalo v kariére o niekoľko rokov dlhšie, než keby som sa snažila hrať naďalej aj single.“

Kto pri Tebe stál počas celej kariéry, najmä v časoch, keď si „bola dole“? Ako ste riešili ťažšie situácie?
„Určite to boli rodičia a hlavne moja sestra, ktorá pri mne stála vždy, keď som bola dole aj hore. No a samozrejme môj manžel, Fabrizio Sestini. Stretli sme sa začiatkom roku 2010, kedy som bola 170. na svete. Prežil teda so mnou najkrajšie roky mojej kariéry. Tieto roky najväčších úspechov vyzerajú skoro ako rozprávka. No ako tenistka veľmi dobre vieš, že sú previazané s mnohými a mnohými týždňami a mesiacmi, keď sa človeku vôbec nedarí, keď je úplne na dne alebo dokonca má chuť s tenisom skončiť. To by ti po sezóne, keď napríklad vyhráš aj Grand Slam, nikto neveril, ale je to tak. Vždy som mala na telefóne svoju sestru, „Fabriho“ a niekedy môjho otca. Moja mama je trošku prísnejšia. Ona ma zase k tenisu doviedla, keď som bola mladá a potrebovala som „kopnúť do zadku“. Ku koncu kariéry sa už aj ona trošku ukľudnila, z toho tenisového rodiča a „nerváka“ sa stal veľmi milý človek, s ktorým som mohla riešiť prehry i výhry.“

Máš vyštudovanú nejakú vysokú školu? Ak áno, akú?
„Nemám. Po skončení športového gymnázia som šla na právnickú vysokú školu. Dva a pol roka som študovala právo. V roku 2010 som školu prerušila a už som sa k nej nikdy nevrátila, pretože sa to s tenisom nedalo stíhať. Navyše som ani týmto smerom po tenisovej kariére nechcela ísť. Potom som študovala jeden rok online americkú školu, médiá a marketing. Ale vôbec ma to nenapĺňalo. Mám rada interakciu, kontakt s ľuďmi a štúdium online a v angličtine bolo pre mňa dosť zložité. Takže úprimne, potom som to vzdala a tým pádom nemám vyštudovanú vysokú školu.“

Čomu sa venuješ po skončení kariéry okrem materstva? Čo plánuješ do budúcnosti?
„Chcela by som sa presadiť v športových médiách. Mám už za sebou nejaké skúsenosti. Písala som napríklad do športového magazínu, niekoľko rokov už počas mojej tenisovej kariéry. Tiež som počas kariéry na turnajoch komentovala zápasy pre rádio BBC. Po kariére, ešte počas tehotenstva, som stihla odkomentovať niektoré zápasy pre Eurosport, WTA a ATP televízie, ATP rádio. Vlani som odkomentovala krásnych štrnásť dní pre českú televíziu Nova – tu v Prahe sme komentovali Wimbledon. Musím povedať, že toto ma naozaj napĺňa a baví. Chcela by som sa teda venovať reportérstvu a komentovaniu v športe. V pláne bolo, že by som tento rok odletela na OH ako moderátor a reportér pre český olympijský tím. Ale keďže sa olympiáda odsúva, tak aj moje pracovné možnosti sa posúvajú na neurčito. Týka sa to všetkých mojich pracovných plánov na tento rok, keďže všetky akcie, na ktorých som mala komentovať, boli zatiaľ zrušené.“



Aké knihy odporúčaš mladším tenistom na prečítanie počas ich kariéry?  
„Pre mňa je jedna úplne zásadná knižka, ktorú som prečítala, a to bol Ivan Lendl. Skoro nič iné by som ani nečítala. Nečítala by som ani Djokoviča, ten Vám zamotá hlavu, čo sa týka stravy. Nečítala by som ani Andrého Agassiho, to je taký trošku tvrdší oriešok. Ale Ivan Lendl, to je to najlepšie pre mladého tenistu. Ja som ju dostala od trénera už popodčiarkovanú, aby som si všímala určité pasáže. Ale aj sama som si zvýrazňovala ďalšie. Dala mi neskutočne veľa. Vypisovala som si z nej frázy do takého tenisového zápisníčku, ktorý som mala vždy v taške a veľakrát som si potom tie frázy čítala. Takže, absolútna „bomba“, Ivan Lendl.“

Si známa tým, že rada pomáhaš ľuďom. Akým charitám sa venuješ?
„V roku 2011 som zistila, že mám nejaké veci navyše (smiech) – či už to boli rakety, tašky od rakiet a podobne. Začala som dražiť svoje veci z turnajov a keď sme získali olympijskú medailu, tak som vydražila celú olympijskú kolekciu – všetko oblečenie, topánky, všetko… Keďže z toho bol obrovský „boom“ a získali sme tým veľa peňazí, tak som si (z právnych a finančných dôvodov) založila nadačný fond, ktorý je aktívny dodnes.
Je to Nadační fond Andrey Hlaváčkové. Mám k tomu webovú stránku (http://www.andreahlavackova.com/), kde prebiehajú aukcie na internete. Všetky peniaze, ktoré získam z týchto aukcií a z predajov, prípadne keď robím platený tréning v rámci tejto charity, poputujú pre choré deti. Sú to hendikepované deti aj deti s nejakou chorobou. Už sme vybrali naozaj značné množstvo peňazí, stále ma to baví a mám z toho dobrý pocit – verím v karmu.“

Ktorí mladí tenisti/tenistky sa Ti páčia? Myslíš, že budú v budúcnosti úspešní?
„Úprimne, za posledné dva roky som veľa tenistov a tenistiek nesledovala, takže by som nechcela „vymýšľať“ nejakú odpoveď. Mám pocit, že všetko, čo „vznikne“ v Česku medzi tenistkami je kvalitné, pretože sa tie dievčatá navzájom motivujú, vidia, ako sa trénuje. Naozaj tam je veľká budúcnosť v ženskom tenise, ale nikto konkrétny z mladých tenistov a tenistiek mi menom nenapadá.“

Aký turnaj by si si zahrala ešte raz? Myslíš, že sa vrátiš opäť na tour?
„Myslím, že sa nevrátim na tour. Ale mám zmrazený rebríček s miestom číslo 9. A mám možnosť si ho za dva roky od pôrodu vybrať. Teraz ešte korona prerušila tour, takže tam sa mi nejaký čas pripočíta. Tým pádom budem mať skoro až do konca roku 2021 možnosť začať využívať moje postavenie v rebríčku. S myšlienkou, že by som sa vrátila na 2-5 turnajov v zmysle rozlúčky sa ešte trošku pohrávam. Ale nie je to nič, s čím by som počítala alebo na čo by som sa tešila. Ja naozaj vidím svoju budúcnosť v tom, že budem moderovať tenis, komentovať tenis a chcela by som mať aj možnosť byť reportérkou priamo na mieste, na turnajoch.“



Ako si brala moment, keď Ťa Hingis trafila do oka a vy ste kvôli tomu stratili medailu? Konfrontovala si ju v šatni? Ako ste na tom teraz? Ja by som jej určite niečo povedala …
„(Smiech) Ten moment, keď ma trafila do oka, bol absolútny šok. Nebolo to ani preto, že by ma trafila do oka (to mi došlo až neskôr). Ale asi vieš sama – najviac na tom bolelo to, že to bola loptička, ktorá by nás dostala do finále olympiády, kde máš zaručenú medailu. Plus ten tlak na nás na tejto olympiáde bol veľký a situácia veľmi vyhrotená. Neboli tam pekné vzťahy v tenisovom tíme voči mne a celkovo som si z toho Ria odviezla najhoršiu skúsenosť. K tomu všetkému sa stalo ešte toto.
Ja som jej to ani nedávala úplne za vinu. Jediné, čo ma tam mrzelo, že po tom, ako ma trafila, napádala to, že si beriem dlhý čas na ošetrovanie. Pritom ja som na ňu v tú chvíľu ani nevidela, ani som celú tú situáciu veľmi nevnímala, len potom mi to povedali dodatočne. My sme si to s Martinou vysvetlili. Myslím, že nám to trvalo maximálne 1-2 turnaje, že sme sa spolu veľmi nebavili. Rozhodne tam nebol žiadny veľký kŕč, ani v žiadnom nasledujúcom našom zápase. My sme na tom mentálne podobne v tom, že berieme tenis ako tenis a mimo kurtu ako mimo kurtu.
Povedala som jej svoj názor, ona mi na to povedala svoj a bolo hotovo – potom sme sa bavili ďalej. Ona potom o rok ukončila svoju kariéru, zhodou okolností na mojej rakete. Posledný zápas odohrala so mnou a vyhrala som ho ja, takže z toho som mala pekný pocit. Ale na druhej strane tam naozaj nebola žiadna nenávisť. Doteraz sme v kontakte, akurát nedávno sme si posielali video, pretože má tiež malé dievčatko. Myslím si, že sa máme celkom rady. Takže ja som to tak nebrala. Skôr ma mrzelo, že som lepšie nezareagovala na ten úder, že som tam nedala raketu, „nezabila“ volej a nešlo sa domov s medailou.“

Dúfam, že rozhovor s Andy Vás motivoval a tiež, že Vám pomôže vyvarovať sa chybám. Ja osobne si prečítam knihu o Lendlovi, nakoľko som o nej predtým nepočula. Prajem si, aby tenisové kluby čo najskôr otvorili a aby sa mohlo opäť chodiť na turnaje. 

Ďakujem za Vaše podnety. Naďalej mi píšte témy, o ktorých by som mala napísať.
Dotenisovania. 

Zdroj: Romana Tabaková

About Romana Tabaková

Check Also

Novak Djokovič

VIDEO Úspešný vstup Djokoviča vo Viedni: Jeho krajan mu však nič nedaroval

VIEDEŇ – Najvyššie nasadený srbský tenista Novak Djokovič postúpil do 2. kola dvojhry na turnaji …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

four + 17 =