Home Blog Blog Romany Tabakovej: Ivan Lendl nikdy nebol môj obľúbenec, ale jeho príbeh zmenil môj názor

Blog Romany Tabakovej: Ivan Lendl nikdy nebol môj obľúbenec, ale jeho príbeh zmenil môj názor

by Romana Tabaková
Romana Tabak, kniha Ivan Lendl

BRATISLAVA – Prečo tieto články píšem? Lebo viem a verím, že aspoň jedného hráča to formuje a Slovensko sa v budúcnosti dočká grandslamového šampióna – či už to bude u žien alebo u mužov. My Slováci si musíme pripustiť, že sme šikovní v športe a máme na to.


Ivan Lendl je hráč, ktorého som registrovala, ale nikdy ma nezaujal. Nikdy nepatril medzi mojich obľúbených hráčov, jeho hra ma nudila, pripadal mi ako hráč bez emócií. Ale po prečítaní jeho knihy som svoj názor zmenila, nakoľko som pochopila jeho príbeh a čo všetko za tým bolo.



Ivan Lendl
Ivan Lendl na archívnej snímke z 10. júna 1984 počas Roland Garros (Foto: TASR/AP – Adam Stoltman)

Tenis je zvláštny šport a hrá sa hlavne hlavou

Čo to znamená? Pracujte hlavou, trénujte ju, predstavte si váš cieľ predtým, ako sa doňho pustíte.

Drina namiesto rozprávok

Ako dieťa sa mohol pohybovať voľne po celom areáli, ale za bránu už nemohol ísť, kým jeho mama neodtrénovala.

Prečítajte si ďalšie zaujímavé postrehy Romany Tabak v ďalších článkoch na jej blogu.

Mama hrala tenis a otec bol dobrý v šachu

Mama bola naňho veľmi prísna a keď sa jej pýtali prečo, odpovedala, že ak nebude prísna v útlom veku, bude to časom len horšie.

Ako dieťa odkukával všetko od rodičov. Napríklad to, že keď jeho mama mala zápas o 14tej, tak o 11tej si dala len ryžu a ovocie. Alebo že mama večer pred zápasom nepozerala TV a išla skoro spať.

Lendl si bol vedomý, že sa líši od rovesníkov tým, že je drzý. V kritických momentoch hral také údery, aké by iní nezahrali, lebo to považovali za hazard. Tiež si nepripustil, že by mohol klesnúť dole, stále išiel dopredu.

Lendl miloval hrať štvorhry so slabšími hráčmi, lebo sa rád hecoval. Rád hrával „kraťasy“ a tešil sa z toho, keď súperi fučali a behali.

Preto drahí hráči a hráčky, tí, ktorí nemáte radi štvorhru a nedávate jej žiadnu váhu, začnite. Štvorhra je výborný tréning, ktorý vás len zlepšuje. Ak ale štvorhru hráte len tak a väčšinou ju odchodíte, radšej ani nenastúpte.

Lendlova mama cez zimu hrala basketbal. Ivan s ňou chodil na tieto tréningy, kde sa učil rýchlo reagovať, cúvať, protiútoky, nestratiť z očí súpera. Hokej sa bál hrať s pukom a futbal hrať nevedel.

Jeho vzor bol Kodeš. Prehry niesol veľmi ťažko – plakával, trucoval. Mama ho radšej poslala domov alebo navrhla hrať sety o 5 korún. Ak Ivan prehral, nemusel platiť, pokiaľ sa „nenerváčil“.

Hrával veľa s rekreantami, od ktorých odkukával triky a učil sa stratégiu. Každý neúspech sa dal pochopiť, napraviť a kontrolovať. Keď sledoval tenis z tribúny, pripomínalo mu to šach, ktorý sám vedel výborne hrať.



Úder je prevedením myšlienky. Úderovo horší hráč môže vyhrať, pokiaľ viac premýšľa

Lendl dlho nerástol, bol drobný a nestačil súperom fyzicky. Rodičia to brali športovo. Ľudia im radili, aby Lendlovi dali nejaké podporné prášky na podporu rastu, ale rodičia boli proti.

Jeho rodičia nešetrili na dobrom výplete (aby si Ivan nezničil rameno), ale na ostatných veciach šetrili. 11 rokov neboli na dovolenke, celá mamina výplata išla na Ivanov tenis.

Často rodičia pestujú v deťoch pocity ublíženosti a bolesti. Deti si zvyknú mať rodičov na kurte a obracať sa na nich, čakať na radu. Lendlovi rodičia chceli, aby si Ivan zvykol, že vždy bude na kurte sám. Čím skôr si na to zvykol, tým skôr mal šancu obstáť.

Keď bol Lendl na vrchole, povedal : „Akonáhle vyjdem na kurt, pokúšam sa rozdávať rany, fyzické a psychické. Kto viac znesie a kto dokáže dať rozhodujúci úder – vyhráva“.

Prechod od juniorov k dospelým: potreboval s väčšími hráčmi stále viac trénovať, pracovať na kondičke, zlepšovať sa úderovo. Nemal to ešte v úderoch, ale už to mal v hlave.

Nehovoril o svojich slabinách so spoluhráčmi. Keď je tenista dole, jediná cesta je vyhrabať sa z toho sám – výsledkami, ktoré sa nedostavia, pokým nezačne viac bojovať a makať, pokým sa to nezlomí. O prehrách veľa rozmýšľal.



Ivan Lendl
Ivan Lendl v trénerskom tíme Alexandra Zvereva na US Open 2018 (Foto: TASR/AP – Andres Kudacki)

Mieril vysoko a držal si ľudí od tela

Ak prehrával so slabším, nedával najavo, že ho to znepokojuje. Robil sa, že mu je to jedno.

Prečítajte si ďalšie zaujímavé postrehy Romany Tabak v ďalších článkoch na jej blogu.

Sebadôvera sa opiera v prvom rade o výsledky

Cesta hore vedie len cez dlhý rad turnajov, kde sa najprv musíte stotožniť sám so sebou.

Spí 12 hodín denne, dva dni pred ťažkým zápasom neje mäso.

V roku 1980 odohral Lendl 33 turnajov (jeho rivali len 12), aby si prehliadol terén, kde hrať a kde nehrať v ďalšej sezóne. Chcel to mať zmapované.

Nikdy, nikdy sa nevzdávajte, lebo nikdy neviete, čo ešte príde. Choďte za každú cenu ďalej.

Prišiel čas, keď ho jeho sebaovládanie začalo brzdiť a limitovať. Preto si najal trénerku tanca, s ktorou sa pomaly uvoľňoval a nebol tak vážny a zviazaný.

Na konci knihy odpovedal s humorom, že keď napíše knihu, ľudia budú prekvapení, ako bolo všetko naopak – nakoľko počas kariéry si všetko nechával pre seba.



Romana Tabak, Petra Kvitová, Lenka Juríková, Roland Garros 2008
Romana Tabak, Lenka Juríková a Petra Kvitová na Roland Garros 2008 (Foto: Osobný archív Romany Tabakovej)

S babami (Petra Kvitová a Lenka Juríková) sme chodili pozerať ostatné zápasy, vždy sme mali dobrú náladu a kecali o všedných veciach.

Nikdy nezabudnem na zápas proti Petre v Přerove 2006. Vtedy Petru nikto nepoznal a ja som ju dostala ako WC. Hovorím si, že mám dobrý los. Po necelej hodinke som podávala Petre ruku, celá šťastná, že mi darovala jeden gem. Neskutočne cítila kurt a nedalo sa proti nej nič hrať.

Naposledy som stretla Petru pri mori v Dubaji, kde mala prípravu na sezónu 2019. Pokecali sme, pospomínali. Petra je taká istá, milá a nikdy nevyzerala lepšie, nakoľko upravila stravu.



Vašek Pospisil, Romana Tabak, Roman Jebavý, Orange ball
Fotka z Orange ball s Vašek Pospisil (vľavo) a Roman Jebavý (Foto: Osobný archív Romany Tabakovej)

Roman sa tiež dlho trápil po junioroch a nakoniec prestal hrať štvorhru z núdze. Momentálne je najlepší český deblista, vydržal a chytil sa.

Vašek je síce Kanaďan, ale s českými koreňmi. Mňa osobne prekvapil, kam to dotiahol. Bola som na veľa jeho zápasoch ako juniorka a nikdy si nejako neveril, bol skôr negatívny typ hráča. Ale stále makal a dosiahol úžasné výsledky – ak by nebol toľko zranený, bolo by to ešte lepšie. Vašek často vystupuje cez sociálne médiá a poukazuje aj na temnejšiu stránku tenisu. Nebojí sa zastať hráčov a konfrontovať ATP. Myslím si, že kanadská federácia mu dala výborné podmienky pre tenis a tiež kanadské sebavedomie.

Takže, snívajte vo veľkom aj vy a hlavu majte vždy hore. Je to znak sebavedomia a viery v seba samého.

Dotenisovania!

Romana

PS: Ďalší článok bude o francúzskych a anglických hráčoch.

Prečítajte si ďalšie zaujímavé postrehy Romany Tabak v ďalších článkoch na jej blogu.

Podobné články

Pridajte komentár

Leave a Comment

four + 1 =