sobota , 11 júla 2020
Tenisový Svet / Blog / ANALÝZY HRÁČOV: Dominik Hrbatý, Karol Kučera, Miloslav Mečíř
Karol Kučera, Dominik Hrbatý, Miloslav Mečíř
Karol Kučera, Dominik Hrbatý a Miloslav Mečíř (Foto: TASR/AP - Roland Weihrauch)

ANALÝZY HRÁČOV: Dominik Hrbatý, Karol Kučera, Miloslav Mečíř

BRATISLAVA – Vo svojom blogu som už analyzoval legendy Federera, Nadala, či Djokoviča, hviezdy a hviezdičky mladšej generácie Zvereva, Thiema, Tsitsipasa, Medvedeva, Rubleva, Chačanova a Alliasimeho aj búrlivákov Kyrgiosa a Gulbisa, bombardéra Isnera, či bulharského playboya Dimitrova. Do Slovákov som sa zatiaľ nepúšťal, ale tentokrát vám prinášam čerešničku na torte.


Hviezdne slovenské trio a čo bude ďalej?

Budú to hneď traja a nie hocijakí slovenský tenisti. Porovnám najväčšie legendy slovenského mužského tenisu. Retro analýza Miloša Mečířa, Karola Kučeru a Dominika Hrbatého. Kto z nich bol najlepší? Písať o nich, je akoby som písal o Petrovi Šťastnom, Mariánovi Hossovi a Petrovi Bondrovi. Všetci spomenutí majú totiž mnoho spoločného. Sú narodení pred 1980 a s hráčskou kariérou týchto výnimočných a celosvetovo rozpoznávaných športovcov sa v princípe skončila aj úspešná éra slovenského športu. Ako aj naše paneláky, cesty a skoro všetko, čo bolo postavené v 60-tych, či 70-tych rokoch minulého storočia dožíva až dodnes, tak tomu vyzerá byť aj so športom. Naši vynikajúci deblisti počnúc Mišom Mertiňákom (ATP 12.), Filipom Poláškom (ATP 7.), ale aj Igorom Zelenayom (ATP 50.) sú taktiež narodení ešte za komunistickej éry a robia nám dobré meno až dodnes. Michal je už niekoľko rokov trénerom, Filip je momentálne rebríčkovo dokonca v top 10 ATP a Igor celkom úspešne dožíva svoju kariéru. Za chvíľku skončia a za nimi je diera. Diera ako v našich cestách, ktoré boli robené ešte za komunizmu. Ak má človek s čím, tak má tendenciu vždy porovnávať. Ak žijete vo vyspelých krajinách ako USA, Novy Zéland, Švajčiarsko, či Nemecko, tak vám hneď po prekročení hranice, na Slovensku ihneď udrie do očí mnoho nedokonalostí a nelogických riešení. Keď sa vrátim na Slovensko, a prechádzam po mozaike rozpadávajúceho sa asfaltu na chodníkoch z roku 1975, alebo jazdím po nebezpečných šmykľavých cestách, ktoré stavali ešte naši rodičia, alebo popukané paneláky, administratívne budovy, hrdzavé ploty a viadukty, z ktorých opadáva hrdza a kusy omietky, uvedomím si, že za posledných 30-40 rokov sa u nás skoro nič plánované pre rozvoj a budúcnosť tejto krajiny neurobilo. Nie je žiadnou tajnosťou , že úspechy v športe sú následkom kvalitného plánovania, dlhoročnej tvrdej práce a dobrých rozhodnutí. Áno, niečo sa aj urobilo. Po prevrate sa najprv všetko rozdalo a rozkradlo. Potom sa nekvalitne zateplilo väčšina panelákov, investori všade nabúchali drahé bytovky, na ktoré si ľudia musia brať úvery na 50 rokov, nekvalitne sa zalátalo 30% slovenských ciest, ktoré sa už stihli 5 krát opraviť, lebo sa pri nich vytunelovalo milióny vďaka šetreniu na materiáli atď….. Všetko sa robilo nesystematicky a nekvalitne v mene rýchleho zisku. Tak tomu je a bolo bohužiaľ aj v športe. Za 30 rokov zarástli skoro všetky ihriská na sídliskách, niektoré sa transformovali na parkoviská, na ktoré taktiež nik od komunizmu až dodnes nemyslel a ďalšie sa zastavali. V Bratislave sa postavilo aj jedno veľké a drahé národné tenisové centrum. Obhajoba ako takými výsledkami je otázna, pretože, naše hráčske výsledky sú a boli hlavne v rukách tenisových rodičov. Spoliehali sme sa znovu len na pravidelné zastúpenie pár hráčmi v prvej svetovej stovke. Nemci a Rakúšania plánujú na 30 rokov do predu, Číňania na 50 rokov dopredu, ale vyzerá to tak, že mi Slováci žijeme len pre tento okamih. Ak sa už vôbec u nás niečo robí, tak to je zväčša narýchlo, nekvalitne a aby z toho „kvaplo“ čo najviac peňazí. Aj v tom vidím dôvod úpadku nášho športu. Slovensky tenisový zväz svojim spôsobom funguje lepšie ako tomu je v mnohých iných krajinách a má určitý spôsob podpory hráčov s výsledkami, ale viditeľne to nestačí. Spoliehať sa na prílev kvalitného materiálu len do Bratislavy bola časovaná bomba. Nová finančná podpora klubov a hráčov za kvalitu a kvantitu nič nezaláta, ak hráči v regiónoch nemajú ani materiálne podmienky, ani kvalitných trénerov. V USA, či Británii sa to len dokázalo. Angažovanie drahých super-trénerov a vybudovanie obrovských národných centier neprinieslo žiadny efekt. Talentovaní hráči po dovŕšení 12-14 rokov už totiž v týchto mestách nemajú potrebné podmienky pre svoj ďalší rozvoj a sú donútení sa buď odsťahovať do Bratislavy, skončiť s tenisom, alebo ísť študovať do USA. Nemusím byť jadrový fyzik, aby som si spočítal, že keby STZ investovala svojich 10-15 miliónov eur a stáť ďalších 9 miliónov sľúbených eur namiesto ďalšieho megaprojektu v Košiciach radšej po 4-5 miliónov eur do vybudovania regionálnych centier v Košiciach, v Žiline, medzi Banskou Bystricou a Zvolenom, tak by urobila oveľa viac pre rozvoj budúcich tenistov na Slovensku.



Tieto mestá by mohli nielen organizovať profesionálne turnaje, čím by sa tenis popularizoval, niekoľko miliónov by šlo na podporu a vyhľadávanie talentov a stále by zostalo dosť peňazí na vzdelávanie regionálnych trénerov. Práve vzdelávanie môže byť ďalšou časovanou bombou a problémom, ktorý sa dlhodobo systematicky neriešil. To je len jeden príklad toho, čo všetko a viac by sa dalo vybudovať namiesto zbytočne veľkej a nelogickej investície Národného tenisového centra v Košiciach. Treba len dúfať, že naši noví tenisoví politici Karol s Jančim sa nad tým zamyslia a angažujú svoju energiu tým správnym smerom. Viem, že obaja sú síce Bratislavčania, ale treba si uvedomiť, že slovensky tenis, ako aj národné tenisové centrum bez regiónov postupne vyschnú ako naše rieky bez dažďa. Preto chcem aj takto vzdať hold a vyzdvihnúť generáciu 60-tych, 70-tych a 80-tych rokov, na ktorých úspechy si už väčšina juniorov nepamätá. Generácii, ktorá nám až dodnes dlhé roky robí vďaka športu dobré meno po celom svete. Hlavne vďaka nim bolo naše malé Slovensko považované do dákeho roku 2010 ako svetová tenisová veľmoc. Našich výborných štvorhristov som už spomenul. Samozrejme, že nesmiem zabudnúť aj na Mariána Vajdu (ATP 34), Jána Krošláka (ATP 53), Karola Becka (ATP 36), Karin Habšudovú (WTA 10), Henrietu Nagyovú (WTA 21), Radku Zrubákovú (WTA 22), Katarínu Studeníkovú (WTA 31), Danielu Hantuchovú (WTA 5), či Jannete Husarovú (WTA 3 v štvorhre). Ak mám byť škaredý, tak Dominika Cibulková (WTA 4), narodená v roku 1989, čo bol prelom z komunizmu do kapitalizmu, bola paradoxne akoby bodkou tejto veľmi úspešnej éry tenistov. Potom prišla naša druhá vlna hráčov narodených v rokoch prevratu medzi 1987-1992, Lukáš Lacko, Martin Kližan, Norbert Gomboš a Andrej Martin, si síce pričuchli ako chutí prvá svetová stovka, ale už v nikom nevyvolávajú ani zďaleka také nádeje ani emócie ako tá predchádzajúca generácia. Akokoľvek majú za sebou stále pomerne úspešnú kariéru a držíme chalanom palce, nech to dotiahnu čo najďalej.

Čo je ale strašidelné, je fakt, že po nich je diera. Diera možno ešte väčšia ako tá, ktorú spomíname v prepojení s našim upadajúcim hokejom.

Všetci traja spomenutí, ktorým sa idem dnes venovať, sa narodili a vyrastali ešte v Československu. Zažili si aj socialistický spôsob výchovy. „Tvrdá práca“ sa vtedy u športovcov vygooglovať nedala, bola totiž pri tréningu niečím automatickým.

Prepája ich veľa. Oboch Kučeru, aj Hrbatého trénoval Marián Vajda. Miloš Mečíř, zase predtým dlhodobo trénoval Karola Kučeru a bol obom dlhé roky daviscupovým kapitánom.

Miloslav Mečíř ako tréner Karola Kučeru (Foto: Youtube)

Kučera bol doteraz šéftrénerom NTC a teraz ho nahradil práve Mečíř. Hrbatý zase nedávno nahradil Mečiřa na poste kapitána daviscupovej reprezentácie. Trochu kolotoč.

Možno si spomínate na moment z roku 2005, kedy sa Mečíř rozhodol nepostaviť práve svojho bývalého zverenca Kučeru na rozhodujúcu dvojhru v pre nás historicky prvom daviscupovom finále proti Chorvátsku, ktoré sme nakoniec prehrali.

Slovenský daviscupový tím (Dominik Hrbatý, Karol Kučera, Michal Mertiňák a Miroslav Mečíř) v novembri 2005 (Foto: TASR – Štefan Puškáš)

V každom prípade, majú všetci traja obrovský podpis a zásluhu na propagácii Slovenska vo svete. Sú to jednoducho naše tenisové legendy.



BIO

„Veľká Mačka“ Miloslav Mečíř, je známy nie len ako náš dlhoročný daviscupový kapitán, olympijský víťaz, ale aj ako otec bývalého tenistu, rybár a hlavne veľký flegmatik. Vďaka tomu ako sa nenápadne po turnajoch pohyboval o ňom americkí komentátori hovorili ako o duchovi. Nemal vraj rád veľké mestá a najviac sa tešil domov do vtedajšieho Československa na svoju obľúbenú rybačku. Zranenia značne narušili jeho kariéru. Ťažko povedať, či to bolo spôsobené zlou regeneráciou, technikou a nakoľko to bola vrodená záležitosť. Ja si dovolím pri tejto príležitosti pozrieť aspoň na tú techniku.

“Malá Mačka“ Karol Kučera, je známy nie len ako úspešný tenista a zodpovedný tréner, ale taktiež ako otec, muzikant a po novom aj politik. Hodnotenie jeho hudobného talentu prenechám iným a na hodnotenie jeho politickej aktivity je ešte priskoro. V každom prípade mu asi všetci držíme palce.

„Dominátor“ Dominik Hrbatý, nie je len našou davis cupovou legendou, ale taktiež otcom, trénerom, biznismenom a vášnivým záhradkárom. Ľudia z tenisu si ho pamätajú ako veľkého dříča na kurte. Slováci ho majú zas v pamäti ako heciara so srdcom pre svoju vlasť počas dôležitých daviscupových zápasov. Aj keď nemal ruku a predvídavosť Miloša, vždy dal zo seba maximum. Podľa mňa je v tenise bojovnosť, vytrvalosť a sebadisciplína rovnakým talentom, ako vynikajúca koordinácia a cit pre loptičku. Práve týmto vlastnostiam môže Dominik vďačiť za svoje úspechy. Možno si niektorí spomenú aj na vtipy o jeho šporovlivosti.



ÚSPECHY

Miloš Mečír, ako bývalý 4tý hráč rebríčka ATP získal počas svojej len 8 ročnej kariéry 11 turnajových trofejí, 13 krát prehral vo finále. Jeho vysoká rebríčková pozícia nebola náhodou. Na grand slamoch to totiž dotiahol dosť ďaleko. Finále na Australian Open, finále na US Open, semifinále na Wimbledone a French Open. Treba pripomenúť, že konkurenciu mal naozaj silnú. Jeho éra bola nabitá hviezdami ako Ivan Lendl, John McEnroe, Mats Wilander, Boris Becker, Andre Agassi a Stefan Edberg. Nesmiem zabudnúť na jeho zlatú a bronzovú medailu, ktoré získal na olympiáde v Soule. Jeho zápasová bilancia na profesionálnom okruhu je vysoko pozitívna 262-122 (+140), s premierovým indexom na grand slamových turnajoch 0.685. Čo sa týka rebríčka, tak Mečír je našim historicky najlepšie umiestneným mužským profesionálnym tenistom.

Bývalý 6ty hráč rebríčka ATP získal Karol Kučera počas svojej 13 ročnej úspešnej kariéry 6 turnajových trofejí a 6 krát prehral vo finále. Jeho najväčšími kariérnymi úspechmi sú postup do semifinále na Australian Open cez obhajcu a vtedajšiu svetovú jednotku Peta Samprasa, finále Davisovho poháru, či trofej zo Svetového pohára národov. Stal sa prvým a doteraz jediným naším tenistom v ére samostatnosti Slovenska s rebríčkom v prvej svetovej desiatke (najvyššie šiesty) ATP. Prezident Ivan Gašparovič mu prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Karolova zápasová bilancia na profesionálnom okruhu je pozitívna
293-244 (+49), s premierovým indexom na grand slamových turnajoch 0.500.

Dominik Hrbatý, sa ako bývalý 12ty hráč rebríčka ATP v dvojhre, zaraduje na 3je najlepšie umiestnenie slovenského tenistu v tejto súťaži. Na profesionálnom okruhu získal počas svojej až 17 ročnej kariéry 6 turnajových trofejí a 7 krát prehral vo finále. Za jeho najväčšie úspechy na Grand Slamoch môžeme považovať dosiahnutie semifinále na French Open a štvrťfinále na Australian Open a US Open. Dominik Hrbatý je aj dvojnásobným víťazom Hopmanovho pohára a finalistom Davis Cupu. Len traja hráči tenisovej histórie, majú vo vzájomnej bilancii navrch nad Rogerom Federerom aj Rafaelom Nadalom. Dominik patrí s bilanciou 2:1 s Federerom a 3:1 s Nadalom medzi nich. Jeho zápasová bilancia na profesionálnom okruhu je pozitívna 359-318 (+41), s premierovým indexom na grandslamových turnajoch 0.529.

Treba pripomenúť, že Karol aj Dominik to taktiež nemali ľahké. Počas ich kariéry narážali na mená ako Pete Sampras, Andre Agassi, Roger Federer, Marat Safin, Juan Carlos Ferrero, Leyton Hewitt, Carlos Moya, Thomas Muster, či Marcelo Rios. Pár rokov si užili aj spoločnosť mladučkého Rafaela Nadala. Dôkazom o ich kvalite a vyrovnanosti hráčov v tomto období je fakt, že každý jeden zo spomenutých hráčov bol svetovou jednotkou.

Ako zaujímavosť uvediem, že členovia našej legendárnej trojky, sú jediní slovenskí profesionálni mužskí tenisti v histórii s pozitívnou bilanciou v štatistike vyhratých a prehratých dvojhrových zápasov na ATP okruhu.

Nástup slovenského daviscupového tímu na oficiálne otvorenie daviscupového stretnutia s Argentínou v Bratislave 23.septembra 2005, v popredí Miloslav Mečíř a Karol Kučera, vzadu Dominik Hrbatý (FOTO TASR – Pavel Neubauer)



FILOZOFIA

  • Hrbatý je zástancom tvrdej práce a kritizuje mentálne nastavenie, technickú ako aj taktickú nepripravenosť dnešných slovenských reprezentantov.
  • Kučera je taktiež zástancom tvrdej práce a kritizuje zmeny vo formáte Davis Cupu. Jeho vyhlásenie, že „svetu vládne internet, sociálne siete, rýchle správy, ľudia už akoby nemali čas sledovať päťsetový súboj“, bohužiaľ vystihuje dnešnú situáciu nie len v hektickom živote, ktorý žijeme, ale aj v športe ako takom.

ŠTÝL HRY

  • Miloš Mečíř má toho s Rogerom Federerom možno viac spoločné ako si sám uvedomuje. Obom je/bola prirodzená celo-kurtová hra s častým prechodom na sieť, dobrá anticipácia a výborný cit pre loptičku.
  • Hlavne pri sledovaní Kučeru a Mečířa mám pocit, že sledujem dvoch šachových majstrov ukladať panáčikov po šachovnici.
  • Ak mu bolo dovolené, tak Dominik vo výmenách rád diktoval tempo. Presadzoval útočnú hru od základnej čiary. Karol zas preferoval skôr proti-útočnú hru, ale obaja nemali problém pri každej menšej príležitosti zamieriť aj na sieť.

TECHNIKA

POHYB

  • Na prvý pohlaď mierne čaptavé nohy, ktoré Mečíř po kurte akoby ťahal, ho vždy včas dostali tam, kde bolo treba. Paradoxne jeho pohyb a hlavne pokrytie celého dvorca bolo jednou z jeho najväčších devíz. Ak sa pozriem na technické prvky v jeho pohybe po kurte, tak tam vidím veľa prvkov modernej techniky. Keď to bolo vhodné, tak nemal problém použiť otvorené postavenia, pri úderoch v behu sa pekne pretáčal, prekračoval cez nabehované údery a preto jeho pohyb hodnotím na jednotku.
  • Karol nebol žiadny rýchlik. Svojimi pohybmi na kurte pôsobil skôr ležérne a flegmaticky, ale pripomínajúc mačku zvládal pokryť celý dvorec s úplnou pohodou. Nemám mu čo vytknúť.
  • Dominik mal veci namakané. Nebolo tomu inak ani s prácou nôh. Jeho pohyb nebol až taký plynulý a prirodzený, ako tomu bolo u Kučeru, či Mečířa, ale taktiež mu po tejto stránke nemám veľmi čo vytknúť. Snaha a tvrdá práca v tomto prípade znovu prebila pohybový talent.



PODANIE

Pri podaní Mečíř neprisúval nohu, štýl bol jednoduchý a vidím v ňom prvky, ktoré mi pripomínajú Federera a Beckera. Karol Kučera taktiež neprisúval nohu a jeho podanie sa celkovo dosť podobalo tomu Mečířovmu. Kučerov štýl podania sa mi páči, až na jednu dosť veľkú limitáciu, ktorou bola pravá noha. Akosi ju nevedel udržať pod kontrolou. Predčasne mu ulietavala do strany. Možno mu naznačovala, že to Karol mohol skúsiť aj s futbalom.

Foto: Ján Solčáni

Pri hráčoch, ktorí neprisúvajú, by mala práve táto zadná noha plniť svoju úlohu ako čiastočná opora a pomoc pri následnom pohybe tela nahor, za loptičkou. Ak mu predčasne „ušla“, tak ju nevyužíval ako oporu, strácal rovnováhu, ale aj silu z rotácie trupu, ktorá sa mu uvoľňovala predčasne. Pri podaní Miloslava Mečířa som hneď zbadal limitáciu, ktorá sa vytrénovanému oku nedá prehliadnuť. V pozícii pred úderom, takzvanej „trophy position“ nemal Miloš lakeť dostatočne zohnutý a zakláňal raketu príliš dozadu. Následkom toho sa preťažujú a následne opotrebúvajú ramenné rotátory, ako aj samotný ramenný kĺb. Na túto pozíciu sa bolí pozerať a určite by som ju v akejkoľvek časti jeho kariéry upravil. Stačí menší uhol v lakti a hlavu rakety viac nad hlavu. Dominik taktiež mierne zakláňal raketu za seba a určite by som pracoval na lepšej „strieške“, čo by mu uľahčilo následné prevedenie slučky za hlavou. Dominik bol jediným z trojice, ktorý pri podaní prisúval zadnú nohu. Problém bol len v tom, že ju mal tendenciu až príliš otvárať (viď foto).

Foto: Youtube/Koláž ts

Ako vidíme na fotografii, tak nadhod mal najnižší Mečíř a rekordne vysoký ho mal naopak Hrbatý. Myslím, že v tejto disciplíne bol Domino asi majster sveta.

Karol bude mať na tieto momenty počas zápasu s Andrém Agassim určite zaujímavé spomienky.



ZÁKLADNÉ ÚDERY

  • Údery všetkých 3 hráčov sa dajú opísať jedným slovom. Priamky. Keďže všetci traja používali vďaka dosť kontinentálnym držaniam len veľmi málo hornej rotácie, boli ich údery extrémne priame. Doslovne ich ukladali po kurte a využívali rýchlosť súperových loptičiek v svoj prospech. Dominik Hrbatý mal technické prevedenie úderov o niečo modernejšie. Používal pri forhende väčší náprah a pri bekhende síce bol trochu stuhnutý s lakťami pri tele, ale hral z popod loptičky, čo mu umožnilo používať viac top-spinu.
  • Úderová technika Kučeru bola dosť ovplyvnená tou Mečířovou.
  • Po technickej stránke mali skoro všetci hráči tej éry veľmi podobné údery. V prípade Mečířa to bol Wilander, Lendl, McEnroe, Edberg a ďalší. Určite to bolo aj vďaka tomu, že sa prechádzalo z drevených na alumíniové a neskôr na grafitové rakety, ktoré mali veľmi malé hlavy a tenké rámy. Pripomínali badmintonové rakety. Keďže všetci pri forhende hrali s kontinentálnym až východným držaním, tak je len logické, že používať top-spin bolo skoro nemožné. Len pripomeniem, že práve preto malo toľko hráčov „tenisový“ a „oštepársky lakeť“. Pre vytvorenie hornej rotácie museli totiž nadmerne pretáčať predlaktie a tým pádom sa svaly v tento oblasti presilili a následne zapálili. V 90-tych rokoch sa začali používať viac západné držania a tento syndróm aj vďaka lepším raketám postupne zanikal. Forhendový náprah mali všetci vrátane Mečířa ako cez kopírku. Priamo do zadu, alebo cez „spodný hák“ a bez akýchkoľvek oblúčikov. Na úderoch Karola Kučeru, ako aj Dominika Hrbatého vidieť silný vplyv Mečířovej generácie. Pri forhendoch si skoro vôbec nepomáhali ľavou rukou, do náprahu šli z dola nahor namiesto toho, aby šli pod loptičku oblúkom z hora nadol. V kombinácii s kontinentálnymi držaniami to znamenalo smrť pre akýkoľvek top-spin.
Miloslav Mečíř (Foto: Koláž ts)
  • Veľký problém tej doby vidím v tom, že si hráči pri vytáčaní do forhendu nepomáhali ľavou rukou. Toto jednotné vytočenie trupu nazývané aj „unit turn“ má svoj význam. Veľmi tak zaťažovali rotátory a väzy zadnej časti pravého ramena, ako aj chrbtice od lopatiek až po krk. Mečíř sa pred úderom vytáčal dosť neskoro, čo som si všimol aj u ďalších hráčov tej doby. Aby som nikomu neukrivdil, tak si Karol Kučera ako aj Dominik Hrbatý raketu ľavou rukou trochu pridržiavali, lenže nedostatočne dlho a nedostatočne vysoko.
Mečíř so zvesenou raketou, bez použitia pomoci od ľavej ruky (Foto: Koláž ts)
  • Pri bekhendoch mi vadilo to, že všetci traja boli stuhnutí v lakťoch, ktoré si držali počas úderu celý čas zohnuté pri tele. V náprahu vyzeral Mečíř ako bejzbalista pripravený na odpal a pri dokončení púšťali on aj Kučera skoro identicky raketu z ľavej ruky, akoby hrali jednoručný bekhend. Slováci boli známi priamymi obojručnými bekhendami po celom svete.

VOLEJE

  • Voleje mali všetci traja slušné a preto im nemám čo vytknúť. Sledovať hru Mečířa na sieti bol naozaj zážitok.
  • Musím uznať, že keď som sa vrátil v čase a pozrel si pár zápasov z tej doby, tak aj napriek tomu, že tenis bol pomalší a skoro všetci hráči mali rovnakú techniku úderov, tak bol tenis pre diváka naozaj pestrý a zaujímavý. Hráči možno nemali také možnosti regenerácie, výživové doplnky, materiálne a technologické vymoženosti ako dnešní hráči, techniku mali pomerne rovnakú, boli slabšie fyzicky pripravení a tenis bol vtedy skôr o psychike, taktike a talente hráča.

Takže Hrbatý, Kučera alebo Mečíř? Naozaj si nedovolím vyhlásiť víťaza a ukončím to remízou. Ako zverenca, by som ale chcel mať v rukách Dominika Hrbatého. Húževnatosť, vytrvalosť, pracovitosť a zanietenosť sú pre mňa u hráča najdôležitejšie predpoklady na úspech.

Dúfam, že sa vám táto nezvyčajná voľba hráčov pre analýzu páčila a prajem vám krásny deň.

Bio trénera Jána Solčániho

V tomto blogu sa slovenský tenisový tréner Ján Solčáni s vami podelí o bohaté skúsenosti nadobudnuté počas trénerskej kariéry, ktorá bola naozaj pestrá. Po ukončení univerzitného štúdia v USA, ako tréner pôsobil až v deviatich krajinách po celom svete s hráčmi, ktorí reprezentujú svoje krajiny v Davis Cupe, Fed Cupe a juniorských národných mužstvách. Pre ilustráciu spomenieme maďarskú mužskú, bývalú juniorskú svetovú jednotku, majstra Európy družstiev a wimbledonského víťaza Mártona Fucsovicsa (ATP 31), novozélandského deblistu Marcusa Daniella (ATP 34), Bulharku Diu Evtimovovú (WTA 145), Američanov Jana-Michaela a Toriho Gambilla (ATP 14), čínskych reprezentantov Di Wu (ATP 186), Zhang Zhizhen (ATP 136), Zhou Yi-miao (WTA 127) a  mnoho ďalších juniorských reprezentantov. Ján písal metodické články do mesačníka Slovenský tenis, švajčiarskeho mesačníka Smash, čínskeho tenisového magazínu a v roku 2010 vydal knihu Tenista – Profil tenisového hráča. 

Momentálne Ján pôsobí popri trénovaní aj ako výkonnostný analytik, technický expert a poradca.

Instagram @Coach Jan Solcani

Zdroj: Ján Solčáni

O nás Ján Solčáni

Môže Vás zaujímať

VIDEO Obrovská senzácia v Bratislave: Schmiedlová v boji o finále šokovala stopercentnú Benčičovú!

BRATISLAVA – Slovenská tenistka Anna Karolína Schmiedlová sa stala prvou finalistkou ženskej dvojhry na Privatbanka …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

1 − 1 =